O KNIHE
Táto zbierka esejí od Rogera Scrutona spolu s jeho sprievodcom po modernej kultúre dokáže v čitateľovi vytvoriť ucelenejší obraz o tom, akým spôsobom sa Roger Scruton pozerá na kultúru, umenie a estetiku. Jasne komunikuje jeho "konzervatívny" pohľad na tieto oblasti a ešte jasnejšie prezradí, čo sa mu na modernej kultúre nepáči. Nejde o ľahké texty, a práve preto si aspoň pre seba zapíšem aspoň v skratke, čo som pochopil z tej, ktorej eseje.
Verejný text a bežný čitateľ
Scruton tu popisuje tri druhy kritiky, jednu založenú na kódoch a konvenciách, druhú na metajazyku, tretiu na odozve, kedy sa kritik stáva v podstate profesionálnym čitateľom, ktorý má vkus a vie to komunikovať tak, že je zrozumiteľný každému. Samozrejme, obhajuje tretiu možnosť, verí vo verejný charakter textu, teda, že je možné text pochopiť bez toho, aby sme poznali autorovu intenciu a z toho vyplýva, že kritika musí byť prístupná každému čitateľovi. Prvé dve kritiky však túto možnosť značne obmedzujú až rušia, vytvárajú si vlastný svet, v ktorom sa vyznajú len zainteresovaný a text sa tak skrze tieto kritiky stáva pre bežného čitateľa neuchopiteľným.
Fotografia a zobrazenie
Scruton tu rozoberá rozdiel medzi maľbou a fotografiou, pričom argumentuje, že ich nemožno porovnávať, pretože to, čo nás zaujíma na maľbe je zobrazenie, ktoré však v prípade fotografie nie je možné. Teda všetci, čo si myslia, že fotografia je maľba dotiahnutá do dokonalosti, sa mýlia. A aj v prípade filmu by nás mal zaujímať skôr dramatický dej, než kamera.
Fantázia, imaginácia a film
Náročná a dôležitá esej o tom, aký je rozdiel medzi fantáziou a imagináciou. Aby sme porozumeli umeniu, potrebujeme imagináciu a cieľom imaginácie je postihnúť a pochopiť, a to nepriamymi spôsobmi, ako sa to má napríklad v umení, podstatu skutočnosti. Fantázia na druhej strane predstavuje útek od skutočnosti a umenie, ktoré slúži ako objekt fantázie, je deformované a odkláňa sa od svojho vlastného poslania. Fantázia hľadá náhradu na uspokojenie túžby, v imaginácii neexistuje ani reálny objekt ani reálny pocit. Imaginatívne emócie sú reakciami, a teda neexistujú nezávisle na imaginatívnych scénach, ktoré sú ich príčinou. Dôležité je to preto, lebo imaginácia môže, zatiaľ čo fantázia nemôže, hrať rolu v kultivácii citov. Imaginácia nás môže uviesť do neobvyklých situácii alebo do známych situácii prežiarených nejakou novou myšlienkou a vyvoláva emócie, ktoré sú reakciami na takéto situácie
Smiech
Náročná úvaha o tom, že smiech je prejavom rozumu, teda že len človek sa môže smiať na niečom. Svoju teóriu smiechu zhŕňa do štyroch prepozícii: 1. Veselosť je typom reflexívnej pozornosti k objektu (teda, že veselosť je spôsobená našou reakciou na niečo). 2. Nemá za cieľ objavovať (nezaoberá sa získavaním nových presvedčení alebo pozorovaním starých. 3. Nie je to motív jednania (nepokladá svoj objekt za ohnisko nejakého projektu alebo túžby) a 4. potešenie je vysvetliteľné myšlienkou na objekt a nepociťuje sa z nejakého postranného dôvodu. Čo tým myslí? Scruton hovorí o neochote považovať veselosť za emóciu.
Beckett a karteziánska duša
Neprečítané...
Dnešné snahy o estetično
Obhajoba pravého modernizmu, kritika postmoderny.
O humanitnom vzdelávaní
MOJE HODNOTENIE