Každý dospelý v sebe nosí malé dieťa. Marťana. Keď chceme osloviť druhého človeka, nadviazať s ním dôverný vzťah či uspokojiť jeho hlad po podnetoch, musíme najprv osloviť to malé dieťa v každom z nás. Počúvať vnútorný hlas, ktorý v zhone bežných dní zapadol prachom. Český pedagóg Marek Herman na tomto obraze vystaval celú knihu. Hovorí v nej o medziľudských vzťahoch, ceste k spokojnému životu aj nadviazaní kontaktu so svetom malých detí. Nielen tých v sebe, ale aj tých skutočných.
Kniha je zmesou psychologických teórií, odkazov na Erica Berneho, ale aj vlastných názorov. Občas môže byť mätúce, kedy ešte Herman vychádza z odborných tvrdení a kedy už z vlastných pozorovaní. Rozhodne to však nie je americká motivačná literatúra s jednou myšlienkou rozvitou na sto stranách. Práve naopak. Je to myšlienkovo hutná kniha.
Poskytuje odpovede na dôležité otázky, ako: čo je dôvodom pre všetko snaženie človeka, ako si budujeme vlastnú hodnotu, aké strašiaky nosíme v hlave alebo ako môže smerovať nízka úroveň sebapoznania k nízkej sebaúcte. Pre zvedavého človeka nemôže byť nezaujímavé tie odpovede v Hermanových slovách hľadať.
Herman je zároveň známym fanúšikom rodiny a túto črtu takisto pretavil do knihy. Nenechal si preto ujsť príležitosť poukázať na nástrahy technologickej doby, ktorá presúva zábavu vrátane kín, hudby či športu mimo rodinu. Demonštrovať presun zábavy z aktívnej formy na pasívnu, pri ktorej namiesto spievania hudbu počúvame a namiesto rodinného rozprávania sledujeme televíziu. A tiež opísať náhradné svety golfových turnajov či prenosov futbalových zápasov, do ktorých ľudia utekajú a neraz v nich svojim tímom fandia viac ako svojim deťom.
Kniha ma nútila zatvárať ju a utekať k vlastným myšlienkam. A toto bolo asi aj jej cieľom. "Nechávame svoje životy v zlom zmysle slova iba tak plynúť. Prekĺzavajú nám pomedzi prsty. Myšlienky, pocity a skúsenosti pretekajú našim vedomím, prichádzajú, odchádzajú, a my ich spravidla v rýchlom životnom tempe nechávame bez povšimnutia. Nechávame všetko bežať len tak, bez toho aby sme dokázali zastaviť a pomenovať a uchopiť to, čo je pre nás dôležité. Urobiť zo svojich neuvedomovaných schém uvedomované."