Už pri jej narodení sa vyskytli problémy s identitou, pridelili jej totiž nesprávne rodné číslo. Mohlo za to možno jej vietnamské meno: Hoa Nguyễn Thị. Dnes ju všetci volajú Kvet. Narodila sa na Slovensku, má slovenské občianstvo, plnohodnotne tu žije, podieľa sa na veciach verejných, premýšľa po slovensky a svoju budúcnosť vidí v tejto krajine. Na papieri je Slovenka, ale celý život musí túto pozíciu obhajovať. Jej príbeh je príbehom mnohých dievčat, chlapcov, žien i mužov, ktorí na Slovensko prišli z rôznych dôvodov – ako ekonomickí migranti, vojnoví utečenci, kvôli rodine či štúdiu. Otvorene hovorí o živote v uzavretej komunite, o hľadaní identity medzi dvoma tak veľmi odlišnými kultúrami, o jedle a zvykoch, o rasizme aj priateľstve.
Priala by som tejto knihe, aby si ju prečítalo čo najviac ľudí. Aby aspoň na chvíľu vyšli zo svojej zaprdenej bubliny a objavili slovo empatia. Aby sa prestali báť rozmanitosti. Aby si prečítali, ako sa tu žije cudzincom.
Rozmanitosť je dobrá, rozmanitosť nás obohacuje, rozširuje obzory, robí nás otvorenejšími, nie naopak.
"Na to, aby sme dosiahli zmenu, musíme nielen pohnúť nielen naším politickým spoločenstvom, ale musíme učiť seba aj iných empatii. Musíme rozprávať svoje príbehy, aby ich videli, počuli a čítali aj iní. Aby im uverili. Záplava smutných a tragických príbehov, ktorými sú zaplnené médiá, nás síce otupuje a empatia sa vytráca, ale možno je to len preto, že sa nesnažíme nájsť nové vizuálne metódy, ako rozprávať príbehy inak."
Pútavá, citlivá a úprimná kniha, ktorú prečítate jedným dychom. Je to kniha, ktorá nám všetkým pomáha pochopiť, aké dôležité je prijímať a rešpektovať inakosť ako prirodzenú súčasť spoločnosti. Čítanie je plynulé a pútavé, pričom by si zaslúžilo aj viac strán..ale veľmi pekne spracované - obsahom aj formou. :)
Slovenská Vietnamka otvára komplikovanú tému národnostnej menšiny na Slovensku. Otvorením tejto témy, plnej predsudkov i nevšímavosti zo strany nás, Slovákov, nám nastavuje zrkadlo, ale predovšetkým volá o pomoc a pozornosť. Autorka, Kvet Nguyen, pristupuje k téme typicky vietnamsky – čo pre mňa znamená s čistým srdcom, s odvahou a nádejou, bez hnevu, aj keď so smútkom, a politicky korektne voči slovenskej väčšine. Celé to na mňa pôsobí detsky dojímavo. V konečnom dôsledku totiž aj autorkin ešte nevypísaný štýl prvoautora prispel k tomuto zážitku detskej dojímavosti a celkovo do toho zapadol.
Kniha, ktoru by si mali precitat vsetci, hlavne ti, co neznasaju imigrantov. Tak ako nevieme nic o Romoch, netusime ani o dalsich mensinach. Prijala by som aj viac uvah a informacii o Vietnamskej kulture a zvyklostiach. Jednohubka, ale dolezita, ako napisala Evka, co mi knizku pozicala 🙂
Skvelé, krehké a intímne rozprávanie. Rozsahom útle, obsahom veľmi hlboké. Ako biely, heterosexuálny, katolícky muž narodený, vychovaný a žijúci v meste, kde je každá druhá budova "národná" s menom až gýčovo slovenským sa skutočne nedokážem vcítiť do toho ako sa u nás cítia menšiny. Som rád, že takého knihy existujú, lebo ľudom ako som ja rozširujú obzory.
"Môj príbeh nie je ojedinelý ani výnimočný. Takých ako ja je veľa. Ale držím sa a rozprávam ho, pretože verím, že na malej histórii záleží rovnako ako na tej veľkej."
Výnimočná kniha, ktorá dlho na Slovensku chýbala. Veľmi ma bavil autorkin štýl, ktorý miešal osobné skúsenosti s odkazmi na akademickú a reportážnu literatúru. Fotky dotvárali celkovú atmosféru a čítanie mi miestami pripomínalo návštevu galérie. Teším sa, čo Kvet vytvorí nabudúce.
Zaujímavý náhľad do života slovenskej Vietnamky Kvetky (hrozne milá prezývka) a jej rodiny, ktorý sa ma dotkol.
Útly text je napísaný s ľahkosťou a pokorou, až mi bolo ľúto, že som na konci. Miestami mi pripomenul eseje Zadie Smith, čím chcem Kvet odkázať, aby určite pokračovala v tomto tvorení-písaní, lebo má čo povedať 😊💛.
Rozporuplné pocity z kvality knižky: uvedomujem si, že nie som cieľová skupina, a preto mi prvé 2/3 prišli povrchné. Keď sa knižka začala pre mňa intelektuálnejšie rozbiehať, nastal koniec a mne sa tak veľmi chcelo ísť na autorkinu výstavu, komentovanú, vidieť autorku v inej forme umenia než písomnom. Mala som pocit, že písaným prejavom prichádzam o všetko, čo autorka chce povedať.
Na druhej strane, kniha má svoje miesto v slovenskom literárnom priestore a odporučila by som ju si prečítať.
Krasna kniha - osobna, kratka, zrozumitelna, s krasnymi fotografiami a navyse i v skvelom formate a s dobrou typografiou. Jednohubka do kazdej kniznice. Takto sa robia knihy, ktore su kniznymi umeleckymi artefaktmi.
Tesim sa na pokracovanie o niekolko rokov a z dalsej perspektivy.
(Pozn.: Ako to tu uz niekto pisal, ten simeckovsky zaver mi celkovy dojem trochu pokazil.)
Tenunka knizka, ktoru zhltnete za jedno poobedie, ale tenkost nic nemeni na velkosti dojmu z nej. Je pre mna zaujimave, kolko skusenosti maju rozne mensiny spolocne, aj ked su mensinami z inych dovodov - vela pocitov, ktore autorka opisuje, su aj mne velmi dobre zname. V dobe, kedy sa empatia medzi ludmi vytraca, je dolezite si jej potrebu neustale pripominat. Som rada, ze knizka existuje.
nádherný, upřímný, krásný, bolestný - v tolika věcech se vidím, v dalších jen soucítím. cítím takovou spleť pocitů - od štěstí (konečně knihy od bipoc v česku a slovensku!) po smutek (vždyť měly být už, když jsem byla mladší) ach:,)
Väčšina minatúrnych esejí, ktoré tvoria jednotlivé kapitoly, sa nekončí uspokojivo. Schopnosť výstižným záverečným odsekom nasvietiť často malebné rozprávanie z prekvapivého, estetizujúceho alebo intelektuálne stimulujúceho uhlu v knihe absentuje a zdá sa, že Všetko, čo nás spája vzniklo viac pre Kvet Nguyen ako pre čitateľstvo. Kniha je citeľne súčasťou procesu pomenovania vlastnej identity autorky; už však nie za účelom jej uchopenia, ten sa odohral. Moja vlastná identita ma viedla knihu čítať ako pokus priblíženie neprenosnej skúsenosti vietnamskej Slovenky mne, slovenskému Slovákovi. Tento pokus bol mimoriadne opatrný, zmierlivý, zraniteľný a to ma hnevalo, túžil som po nástojčivejšom manifeste a vnútorne som hromžil, prečo je napriek podnetnej výrazovosti kniha akási poloprázdna. Aká však má byť textová reflexia vlastnej osamelosti? Literárna neuspokojivosť Kvetinho debutu je tak zároveň jej literárnou hodnotou.
“Často sa pýtam samej seba, kým by som bola, keby som sa nenarodila na Slovensku."
"Pre bielych som teda bola cudzinkou - Vietnamkou, ale aby to bolo ešte zložitejšie, ako cudzinka som sa cítila aj medzi Vietnamcami."
"V Česku volajú druhú generáciu Vietnmcov 'banánové deti'. Zvonka žlté, zvnútra biele."
---
Autorkin príbeh je tak podobný, no zároveň tak jedinečný a odlišný od môjho príbehu. Jej rozprávanie mi prinieslo úsmevné chvíle, ale aj momenty, keď som cítil bolesť a súcit.
---
"Môj príbeh je príbehom mnohých dievčat, chlapcov, žien i mužov."
Táto kniha bola fakt pekná, nie som úplne stotožnená s 3 hviezdičkami, ale všetko čo bolo v knihe mi nestačilo. Autorka načrtla nejaký problém, situáciu súvisiacu s jej pôvodom či skúsenosť, tú opísala na jednej stránke a už bol koniec. Bolo to pre mňa málo.
Bijú sa vo mne dva protichodné pocity. Jeden obdivuje knižnú úprimnosť a priamosť, dojíma sa nad autorkinou nevypísanosťou a miestami jednoduchou štylistikou. Ten pocit ju aj považuje za dôležitú a dotvárajúcu také moderné autentické denníkové knižky. Je aj rešpektom pred tým, koľko si toho Kvet Nguyen zistila aby bola verná pravde, aj hrdosťou na to, že táto kniha vôbec vyšla a snáď zapustila nejaký korienok do zeme a tuhý koreň majorite, ktorá žije bok po boku vietnamskej komunity desiatky rokov bez toho, aby o nej a jej prežívaní "u nás" čokoľvek vedela (apropos, väčšina komentárov pod televíznymi rozhovormi s autorkou je stále na štýl "Vietnamci sú takí tichí a pracovití!! ja s nimi nemám žiadny problém :')"). Ten druhý pocit je to všetko, ale naopak. V poďakovaní autorka píše, že kniha vznikla z diplomovej práce, a to je, obávam sa, veľmi citeľné. V niečom mi pripadá, že kniha bola pozliepaná príliš skoro, a aj to, čo nebolo skoré, ale včasné, ešte dostatočne nefermentovalo. Cítila som, že čítam veľké množstvo malých textov, ktoré sa snažia povedať tak veľa, až všetky naraz spolu takmer mlčia. Miestami ma ta samá lojalita pravde vyrušovala, časté faktografické údaje a odkazy na štúdie nesebavedomo a nerozhodne menili žáner z poviedok na reportáže a naspäť. A pritom tie mini nediplomkové príbehy sú úplne najtrefnejšie a povedia tak strašne veľa, bez toho aby museli citovať Šimečku (...tiež ehm..moment). Nakoniec si dovolím trúfať, že aj tým lúhovaním toho, čo je prežité a napísané; a dozretím toho, čo sa ešte len pochopí a prežije, by ďalšia kniha mohla byť úprimnejšia. A dovolím si aj veriť, že bude, a keby nebola, tak akýkoľvek spôsob, ktorý si veľká umelkyňa Kvet Nguyen vymyslí na to nám odovzdať jej príbeh bude výnimočný, aj ten spôsob, a sakra ako veľmi ten príbeh.
,,Zakaždým, keď som ostala ticho, ako keby som si do duše vložila kameň a vláčila ho so sebou. Nedokážem spočítať, koľko takých kameňov sa mi v duši nakopilo.” určite must read! otvorilo mi to oči v mnohých aspektoch o ľuďoch, ktorí tu žijú spolu s nami a zažívajú úplne iné skúsenosti ako ja v bežnom živote. veľmi krásne, občas smutné, a aj odlišné čítanie slovenskej literatúry.
Pútavé, zaujímavé a veľmi osobné, formát knižky je pozývajúci a tým pádom som ju zlupla. Knižka ma zanechala s pocitom, že chcem vedieť viac o téme, autorke, ako aj jej tvorbe.