V príbehu nás autorka vtiahne do vnútorného sveta herečky Lucie a jej každodenného zápolenia s rodičovskými povinnosťami, pracovnou neistotou a jedným až dvoma mužmi. S ironickým odstupom a s citom pre detail pozoruje jej život a vykresľuje súvislosti medzi tými najobyčajnejšími činmi a zložitými rozhodnutiami. Krízu vníma ako možnosť skúmať ľudské hranice. Nachádza v nej však i priestor pre nádej a hľadanie lepšej verzie seba samej. To všetko vo svete, ktorý býva často plný zbytočných pohybov.
Tereza Oľhová vyštudovala scenáristiku na filmovej fakulte VŠMU v Bratislave. Literárne debutovala knihou Inak sa mám fajn (2015), ktorá bola neskôr divadelne spracovaná v štúdiu L+S.
Napísala a vydala knihu Nespúšťaj oči z trate! (2019), komiks Bežná (2020) a detskú knihu Posledný Permoník (2020). Pravidelne prispieva do rozhlasu a do detského časopisu Bublina.
Nakrútila krátky film Potreby a v šuplíku má niekoľko nezrealizovaných filmových scenárov. Napriek tomu neprestáva písať ďalšie. Dramaturguje hrané a dokumentárne filmy a venuje sa písaniu dialógov pre televíziu. Občas hrá na klavíri, niekedy aj na violončelo. Má veľa plánov a málo času na ich realizáciu.
Knihu som prečítala rýchlo a nechcela som ju pustiť z ruky. Chcela som hneď vedieť ako príbeh pokračuje a čo sa bude diať. Veľmi sa mi páči autorkin štýl písania. Príbeh bol veľmi realisticky zachytával vzťahy, materstvo a neveru bez romantizovania, ktoré sa s týmito témami pre mňa spája v knihách.
Lucia, hlavná postava, vo mne vyvolávala zmes frustrácie a porozumenia. Jej rozhodnutia ma hnevali, ale možno práve preto, že som v nich videla odraz vlastných chýb. Autorka výborne zachytila vnútorný chaos ženy, ktorá sa zmieta medzi túžbou po láske, slobode a zodpovednosťou voči rodine. Nie je to príbeh o hľadaní správnej cesty, skôr o akceptácii života, rozhodnutí a ich dôsledkov.
Pri čítaní som cítila napätie, akoby mi kniha kládla nepríjemné otázky, ktoré som sa predtým nepýtala. Zbytočné pohyby sú intímne, vtipné a tak správne znepokojivé čítanie, ktoré vo mne ešte doznieva.
“Veď je to neznesiteľné! Už to robí vkuse šesť rokov. Šesť rokov umýva zadky a vyhadzuje smradľavé plienky. A smrad z hovna sa z ruky len tak nezmyje. Ani náhodou! Teplá voda ho na ňu nalepí a je tam cítiť ďalšiu pol hodinu, kým si ešte aspoň trikrát za sebou poriadne neumyje ruky mydlom.”
Mohla som ja vybrať lepší citát? No nemohla. Konečne niekto napísal o útrapách matiek - o monotónnosti dní a o snahe sa z nej vyhrabať. Celý čas som mala ten príbeh pred sebou - Luciu a jej rodinu, ktorú miluje a občas neznáša. Muža, ktorý sa pustí do projektu, lebo veď, poznáme to, muži potrebujú projekty - postaviť dom, opraviť chatku, vysadiť vinicu, zbierať dažďovú vodu. A ona sa chce na pozadí toho všetkého realizovať, a napokon - prečo by nemohla? A potom stačí záujem niekdajšieho kamoša, letmý dotyk, úsmev, jednoduchá otázka - ako sa máš - a začnú sa diať veci, na ktoré by dovtedy ani nepomyslela.
“Možno by od lásky nemala vždy očakávať absolútne naplnenie. Mnohé ženy majú predsa milencov a ich náklonnosť berú popri svojom pokojnom rodinnom živote ako prídavok, bonus a formu relaxu. Ona cítila presný opak.”
Výborne napísaná kniha, ktorá pobaví, rozosmeje, ale tiež prinúti zamyslieť sa, ako sú všetky naše vzťahy v niečom tak veľmi podobné.