Norimbersky Dennik je dalsi diel zo serie naucnej literatury zaoberajucej sa nacistickym Nemeckom, ktory som precital v snahe porozumiet tomu co, ako a preco sa stalo v Europe v prvej polovici 20. storocia. Nebolo to jednoduche citanie, co najlepsie vystihuje vyrok sudcu Jacksona z jeho otvaracej reci na norimberskom procese, kde zastupoval americky lud: "Nase dokazy vas naplnia odporom, a vy poviete, ze som vam vzal spanok".
Pred samotnym zacatim citania tejto knihy som si nastudoval zivotopisy jednotlivych obzalovanych na Wikipedii, aby som mal lepsi prehlad o tom, s kym mam docinenia. Isiel som v poradi, v akom bola na zaciatku knihy uvedena ich odpoved na obzalobu. Nakoniec sa to ukazalo mimoriadne uzitocne, pretoze som mal ovela hlbsi kontext ako ponuka autor knihy (ked napr Goering hned od zaciatku utoci na Streichera a ja viem, ze to je preto, lebo Streicher kedysi o Goeringovi vyhlasoval ze je impotent). Zo zaciatku bolo citanie zivotopisov celkom zabavne. Napr Goering mal velmi zaujimavy zivot, bol taky typicky archetyp antihrdinu. Kym v prvej svetovej vojne bol najvacsie letecke eso, namysleny a ludmi milovany vojnovy hrdina, tak sa postupne vplyvom okolnosti prepracoval na narkomana, psychopata a jedneho z najvacsich gangsterov druhej svetovej vojny. Tragikomicky vtipny bol zivotopis Ribbentropa, ktory napr vrieskal na tureckych diplomatov, pretoze si myslel, ze su zaostali a ze musi kricat aby mu rozumeli. Alebo taky Hess je kapitola sama o sebe. Potom prisli taki trochu "nudnejsi" nacisti a ja som sa musel velmi premahat aby som pokracoval. Po Speerovi som nakoniec zmenil taktiku, zacal som citat knihu a zivotopisy som si studoval podla toho, ako sa vyskytovali postavy v knihe, cim som sa udrzal motivovany pokracovat. Nakoniec som prestudoval 19 zivotopisov. Vynechal som iba mena ako von Neurath, Seyss-Inquart a Doenitz, ktorym sa autor v knihe beztak velmi nevenoval. Bol som z toho uz unaveny, ale mozno si ich dostudujem dodatocne. Vynechal som aj Bormanna, ktory bol sudeny v nepritomnosti, teda nebol pre mna zaujimavy.
Americka a ruska obzaloba na procese premietala dokumentacne zabery z koncentracnych taborov. Pozrel som si tieto filmy na YouTube, pretoze autor dennika o niektorych scenach vedie s obzalovanymi rozhovory. Ludom slabsej povahy toto neodporucam robit.
Gustav M Gilbert, americky psycholog, v knihe opisuje rozhovory s obzalovanymi, obcasne cituje aj z prejavov sudcov, obzaloby, obhajcov alebo svedkov. Vo svojej knihe hodnoti aj z psychologickeho aj z ludskeho pohladu charaktery nacistickych vodcov a vsetkych navyse podrobil aj IQ testu. Nadpriemerna inteligencia niektorych obvinenych neprekvapuje. Clovek musi byt inteligentny aby sa presadil v zlozitej spleti nacistickych lzi a intrig a dokazal vysplhat po chrbtoch ostatnych do cela strany. Zaroven je to dalsim dokazom, ze inteligencia nezarucuje charakter.
Na druhu stranu, podpriemerne IQ Streichera prilis neprekvapuje. Jeho oplzle a zlomyselne prejavy v jeho propagandistickom platku Der Sturmer boli tak za hranou, ze sa ho pocas norimberskeho procesu rozhodli preskumat medzinarodnym timom psychologov. Psychologovia sice neobjavili ziadnu psychycku vadu, ale ak by nejaku odhalili, tak by Streicher zrejme nemohol dostat povraz, takze objektivita je otazna. Streicher bol tak divny clovek, ze ostatni obzalovani sa citili urazeni, ze s nim musia byt v jednej miestnosti. Fascinujuce tiez bolo ako velmi sa tento clovek vyznal do zidovskych muzskych zadkov a ako kvetnato vedel opisat, ze na zaklade zadku dokaze rozpoznat, ci je muz zid.
Goering sa snazil ostatnych obzalovanych strhnut na cestu mucenikov, aby nespolupracovali s obzalobou a hlavne aby nerozpravali ako kradol umelecke diela po celej Europe. Dokonca zasiel tak daleko, ze sa cez svojho obhajcu vyhrazal Schachtovi, aby nekladol svedkovi otazky. Celkovo mi to prisiel ako dost nestandardny proces, kedze obzalovani sa mohli spolu stretavat a navzajom sa ovplyvnovat. Zaroven aj sam autor, vazensky psycholog, ovplyvnuje obzalovanych a snazi sa obmedzit Goeringov toxicky vplyv na ostatnych. Alebo dost nestandardtne bolo, ze Gilbert instruoval vazensku straz, aby odpocuvala rozhovory nacistickych vodcov. Gilbert bol dokonca navstivit Goeringovu zenu, ktora mu povedala, ze dostavala tisice listov od ludi, ze v koncentracnych taboroch sa deje nieco nekale. Ked sa do jedneho chcela ist pozriet, Himmler jej to zakazal. Ani postoj vlastnej zeny Goeringa neobmakcil a nakoniec zomrel tak ako zil - ako psychopat, ktory sa vysmieval vsetkym ludskym hodnotam a chcel svoju vinu maskovat dramatickym gestom.
O vyvrazdovani zidov v koncentracnych taboroch pocul aj Schacht, a to este predtym, ako ho do jedneho zavreli. Dufal, ze tento bude patrit k inym. Schacht bol velmi zaujimava postava. Najviac ho vystihuje slovo pragmatik. Podporoval Hitlera iba z vypocitavosti, aby sa dostal na celo risskej banky a mohol implementovat systemove opatrenia na zachranu Nemeckej ekonomiky, co sa mu aj podarilo. Ked spoznal co je Hitler zac, pridal sa k nemeckej rezistencii, spolupodielal sa na planoch atentatu na Hitlera, ktory mal byt vykonany v pripade, ze Hitler napadne CeskoSlovensko vojensky. Vraj spravil pre dobru vec viac ako ktorykolvek iny clen rezistencie a norimbersky sud ho napokon oslobodil. "[Hitler] chcel sustredovat financne prostriedky a ziadal, aby som stale daval tlacit nove peniaze. To je naprosto nemoralne, odmietol som to robit", rozprava Schacht o moralnych dovodoch opustenia svojho postu z nacistickeho vedenia v 1941. Juraj Karpis by sa z takehoto prezidenta narodnej banky urcite tesil ;) Po neuspesnom atentate na Hitlera 20 jula 1944 (projekt Valkyra) skoncil Schacht v koncentracnom tabore Dachau. Schacht mimochodom skoncil v IQ testoch zo vsetkych obzalovanych najlepsie a zvazujem si precitat jeho autobiografiu Confessions of The Old Wizard.
Speer bol najslizskejsi had zo vsetkych obzalovanych. Taky Goering aspon svoju vinu prilis nepopieral. Zato Speer sa tvaril ako svatec a vraj planoval atentat na Hitlera, potom odrazu uz aj na Himmlera. Ale bohuzial nenasiel nikoho kto by mu s tym pomohol. Speer pocas procesu najviac vycital Hitlerovi to, ze Nemecko bojovalo az do uplneho znicujuceho konca. Pritom to bol prave Speer kto Hitlerovi radil takuto taktiku, aby vraj Nemecko vyjednalo so spojencami lepsiu poziciu ako bezpodmienecnu kapitulaciu. Okrem toho mal aj vedomosti o vyhladzovacich planoch v koncentracnych taboroch, o com sa nasiel dokaz az v roku 2007. Speer tak nedostatkom dokazov o chlp unikol trestu smrti, kedy traja z osmych sudcov pozadovali prave takyto trest. Vo vazeni sa udrziaval aj fyzicky aj mentalne, tajne (kedze to mali zakazane) spisal svoje memoare (Inside Third Reich), k comu ho inspiroval prave Gilbert, autor Norimberskeho dennika. Speer sa vo svojich memoaroch idealizuje, prekruca historiu a snazi sa vytvorit mytus dobreho nacistu, ktory dalej zivi aj po prepusteni z vezenia v 1966. Dostatok dokazov sa o nom naslo az po jeho smrti v 1981 a verejna mienka sa zacala napravat az na prelome tisicroci, pretoze dovtedy bol za medialnu hviezdu a uspesneho spisovatela.
O najvtipnejsie momenty procesu sa postaral mentalne zubozeny Hess. Jedna historka za vsetky:
-- Hess sa pri vypocuvani svedkov Ribbentropa zrazu prebral k mentalnemu vedomiu a vyhlasil: "To je hanebne! To by som nikdy nepodstupil!". Zrejme si pametal, ze sam este nevypovedal, ale nevedel preco. Dr Seidl mu vysvetloval, ze nevypovedal preto, ze stratil pamet a ze sudu podal riadne vysvetlenie, ze nebude vypovedat pre svoj postoj voci sudu. "Ach ano... kvoli akemu postoju?" Dr Seidl mu povedal, ze sa vyjadril, ze neuznava sud. "Tak, to som povedal?" Hess mykol plecom a islo sa dalej. --
Walter Funk, jeden z obzalovanych, vyhlasil: "Blaznov, opilcov a deti chrani Boh", neobjasnil ale, ku ktorej skupine pocita Hessa. Ked sa obzalovani dobre bavili na Hessov ucet, dodal: "Ale vazne, to nie je na smiech. Je to hanba aki nezodpovedni ludia vladli Nemecku. Je hranica kde veci prestavaju byt vtipne a stavaju sa hanebnymi". Hess to zaklincoval tym, ked si uz po par minutach po vyneseni rozsudku ani nepametal aky trest ho vlastne caka.
Bola to velmi zaujimava kniha v kontexte pochopenia vztahov a myslenia vybranych nacistickych vodcov. V tomto mi kniha dala presne to, co som od nej ocakaval. Pre mna trochu prekvapivo autor z dennika vynechal popravy a posledne slova odsudenych. S prizmurenim oka davam 5 hvizediciek.