Dve veľmi odlišné ženy, ktoré sa zoznámili na internete, spoločne vyrážajú na dovolenku v kúpeľoch. Do zanikajúcej osady ďaleko od civilizácie prichádza dokumentaristka. Po celom meste sa uprostred noci z ničoho nič zjavia záhadné stavby. Pár sa v malom byte stará o zvláštne telo. V cukrárni na predmestí pravidelne plačú muži. Toto sú poviedky o unavených ľuďoch bez mien kdesi na pomedzí reality a horúčkovitých snov – poviedky o neschopnosti uniknúť z miest, ktoré si nosíme všade so sebou.
Michal Tallo (1993) je spisovateľ, prekladateľ a publicista. Vydal básnické zbierky Antimita (2016, Drewo a srd), Δ (2018, Drewo a srd) a Kniha tmy (2022, Literárna bašta). V roku 2024 mu vyšla prozaická kniha Všetko je v poriadku, všade je láska (Literárna bašta), za ktorú získal Cenu Nadácie Tatra banky za umenie. Organizačne spolupracuje s niekoľkými filmovými a literárnymi festivalmi, pôsobí ako koordinátor súťaže Básne SK/CZ, vo vydavateľstve BRAK spoluvedie a rediguje básnickú edíciu Lentikular. Jeho tvorba bola preložená do mnohých jazykov a publikovaná v niekoľkých zahraničných antológiách; ukrajinský preklad zbierky Antimita vyšiel v roku 2018 vo vydavateľstve Krok. V roku 2020 bol nominovaný na medzinárodnú Cenu Václava Buriana. Pravidelne moderuje autorské čítania, diskusie o súčasnej literatúre či filme a reláciu Rádia Devín Ars litera. Knižne mu tiež vyšli preklady Andrewa McMillana či Seána Hewitta.
Všetko je v poriadku, všade je láska a pritom, zdá sa, že nič nie je v poriadku a láska rozhodne nie je všade. . Ak som mal doteraz vláčnejší postoj k poviedkovým knihám, z dôvodu, že poviedky sú často nevyvážené, alebo sú dobré len niektoré, tak toto poviedkové pásmo ma presvedčilo o opaku. Obsahuje trinásť poviedok a každá je dobrá. Veľmi sa mi páčil meniaci sa naratív a rôzne štruktúry textov, ktoré boli zakaždým dômyselne vystavané, ako je Michalovi Tallovi príznačné z jeho básnickej tvorby. . Ako prepájaciu líniu vnímam navodzovaný pocit bezvýchodiskovosti a srbivého znepokojenia. Bezmenné postavy sú v príbehoch ako inštrumenty, ako anonymní nositelia informácií, chytení do sietí tvárnych alternatívnych realít. Tie sa javia ako zlé sny, ktorými sa tá skutočná realita o to viac zvýrazňuje. Vo svojej ponurejšej pestrosti a rôznorodosti poviedky nabádajú k obrazotvornosti a núkajú interpretačnú voľnosť. Čítali sa mi s ľahkosťou a s pôžitkom a napriek tomu, že som si pomedzi ne robil malé pauzy, mal som ucelený atmosférický zážitok, ako pri kvalitných krátkometrážnych filmoch. . Prajem tejto knihe aby sa ocitla v budúcoročnej Anasoftlitera desiatke a ak by som predsa len mal vypichnúť niektoré poviedky, ktoré sa mi páčili väčšmi, boli by to: Zajtra alebo pozajtra vykročíš do ulíc, Jörmungandr, Domy iných tvorov a najmä skvelá poviedka Kosti, ktorú som zniesol aj ako celú samostatnú knihu. . Dajte si. 🖤
Spomenul som si na knihu Cestujúci jednej zimnej noci od Calvina, tá má štvala nedokončenými príbehmi. :)) Táto zbierka vo mne vo svojej nedopovedanosti neraz vyvolala pocit neúplnosti alebo zvedavosti, že počkaj, počkaj to je teda koniec, hej? Čím má nútila premýšľať a domýsľať si neraz aj viaceré možné vysvetlenia. Najviac sa mi asi páčila poviedka, kde sa zjavovali domy a potom úplne posledná. Každopádne je to kniha, ktorú človek potrebuje rýchlo s niekým prebrať, akoby sama chcela, aby sme sa o nej bavili. A možno práve preto je to jeden z najvýraznejších prozaických príspevkov v tomto roku. Je jasné, že sa o nej bude veľa hovoriť aj celý budúci rok. Som zvedavý!
Pred prečítaním Všetko je v poriadku, všade je láska som poviedky vôbec nevyhľadával, takže som netušil čo mám čakať. Musím povedať, že som veľmi príjemne prekvapený tým, ako mi to sadlo. Netuším ako inak opísať experience z tejto knihy bez toho aby som povedal, že TOTO BOLO TO HOVNO. Celá táto knižka bol jeden veľký horúčkový sen. Bolo to absolútne perfektné pre noci kedy sa mi vôbec nechcelo spať a potreboval som niečím unaviť hlavu. Toto myslím v tom najlepšom zmysle, zbožňujem príbehy, ktoré sa tak akurát vymykajú realite. Poviedky rozprávajú príbehy zúfalých ľudí, ktorí sa ocítajú v situáciách nie úplne bežným reálite. No napriek tomu sú ich problémy niekedy až príliš reálne. Niekedy mám pocit, že problémy, s ktorými sa prehnane trápim po čase prestávajú dávať zmysel. Veľmi podobný pocit som mal aj pri čítaní týchto poviedok. Nezmyselnosť niektorých scénárov perfektne pridávali na absurdite ťažkostí, ktoré v prítomnosti prežívame. Samozrejme, nie každá poviedka bola podľa môjho gusta, ale aj tak som sa nenudil. Keby si mám vybrať moje top 3 tak to sú: Katastrofa, Permafrost (pri tomto konkrétne by som KĽUDNE uvítal celú knižku) a Fáza jednotného čísla. Honorable mention pre Zajtra alebo pozajtra vykročíš do ulíc. Keby mi to goodreads dovolí pyšne tomu dám 4,5 hviezdičky.
ze začátku jsem byla z toho trochu rozpačitá, je to povídková kniha (povídky většinou nemám moc ráda), navíc s povídkami často jako kdyby nedokončenými, ale o to víc mě to nakonec dostalo, protože vás to donutí nad tim úplně dumat dlouho po přečtení. Tematicky jsou příběhy trochu úzkostlivé, místy fantasy/scifi (??). Moc super mi přišlo i členění a stylistická úprava těch textů, dodalo to každé povídce jiný charakter.
“Jeho odchod som nečakala, keď nad tým teraz ale rozmýšľam, neprekvapuje ma. Bolo len prirodzené, že so sebou zobral aj decko. Občas som mávala podozrenie, že nie je moje. Porodila som ho. Napriek tomu sa mi zdalo, že ho I. musel mať s inou.”
Sex is great but have you ever had your brains fucked out by literature? Poviedky Michala Talla vám spravia presne toto. Temná, pred/post/apokalyptická atmosféra vás znepokojí tak, že sa budete báť chodiť potme domov. Mesto bude to isté, chodník bude ten istý, ale nič nebude rovnaké.
Aká je pravdepodobnosť, že v priebehu jedného mesiaca natrafím na dve famózne slovenské zbierky poviedok? Pritom Tallov štýl nemôže byť odlišnejší než vtipné, pragmatické texty Jany Varcholovej. Spoločnú majú azda len queer tematiku niektorých poviedok a musím povedať, že ma teší každé dielo, v ktorom je spracovaná s ľahkosťou a samozrejmosťou normálnej súčasti života.
Najviac ma dostala poviedka Permafrost s pointou jak vystrihnutou z Mullholland Drive, Domy iných tvorov mi zas veľmi pripomínali Murakamiho poviedkovú tvorbu. Sfilmované Kosti by mohli byť dôstojným slovenským hororom a ak vás poviedka Zajtra alebo pozajtra vykročíš do ulíc neprinúti vyčistiť upchatý odtok v kuchyni, tak už nič.
Drogy jsou špatný, ale s Michalom Tallom by stálo za to rozdeliť si špeka a podiskutovať o jeho poviedkach. Dúfam, že už píše ďalšie.
“Toľko lásky: život taký dokonalý, že mi ho nie je dovolené ani opustiť.”
rýchlo preteká medzi prsty & všetko na nej je ako z tej hodinky pred tým ako ti má zvoniť budík a ty sa len strhávaš z načrtnutého sna a znova (neuspokojivo) zaspávaš a
Dlho mi trvalo kým som si urobila názor po tom, čo som prečítala túto knihu. Pri niektorých častiach som mala pocit, že sa strácam, že tápem a nerozumiem. To však bolo pointov. Niektoré z krátkych príbehov mi zostali v hlave doteraz. Jedno je isté, po každej jednej poviedke som chvíľu sedela, pozerala do blba a premýšľala. To by mala literatúra dosiahnuť. Momenty keď vidíš seba, momenty keď prenikneš do životov iných. Niektoré poviedky sa mi páčili viac ako iné, ale celkovo skvelé.
M. napísal knihu, ktorá vyvoláva otázky, núti hľadať odpovede a prekračuje hranice Slovenska. A Z. si to užila. Veľmi. Ako podmaz by sa k poviedkam možno hodila úvodná hudba z Twin Peaks.
táto kniha mi pripomína moju obľúbenú zbierku krátkych príbehov — the houseguest (amparo dávila).
bavila ma a zopár z poviedok určite budem čítať zas a znova, no príde mi, že väčšina príbehov ide úplne mimo mňa a aj s väčšou snahou nenachádzam, žiadnu metaforu alebo niečo, čo by vedelo priniesť vytúžený wau efekt.
tak či onak ju budem odporúčať a zvedavo čakať, čo na ňu moji blízky povedia.
tahle kniha je z objektivního hlediska velmi dobrá. já jsem si ale díky ní potvrdila, že mě triggeruje literatura se surrealistickýma prvkama, nemám to ráda a taky nemám ráda povídky. jinak jsem ráda za exkurz do současný slovenský tvorby, příště to akorát vezmu jinejma vrátkama.
Slovenský básnik a prekladateľ Michal Tallo vydal pred rokom svoj prozaický debut, konkrétne poviedkovú zbierku o životných situáciách, ktoré anotácia opísala asi najvýstižnejšie:"...kdesi na pomedzí reality a horúčkových snov..."
Obsahovo poviedky nesú príbehy ľudí ktoré riešia dnešné problémy - klasické zápletky contemporary literatúry... alebo aj nie. Ich životy narušia nezvyčajné, priam až neexistujúce anomálie. V cukrárni plačú muži v pravidelných intervaloch. Odkiaľ sa po celom meste objavili stavby na tak nesúladných miestach? Ako môže ten mladý pár kŕmiť niečo, čo nevykazuje známky života? Niektoré sú nerealistické a majú priam náboj kozmického hororu, iné vykazujú situácie ktoré by sa dali racionálne vysvetliť, toho sa ale v ani jednej poviedke nedočkáte. Možno by to niekto považoval ako negatívum, v skutočnosti je ale nevysvetliteľnosť priam kľúčová ak sa rozprávame o kvalitách tejto knihy. Poviedky ktoré vás vyvedú z miery tak že sa cítite rovnako ako pred ich prečítaním, iné poviedky sú na pár záhadných detailov v deji prakticky v súlade s bežným životom postáv. Priznám sa že dve poviedky z trinástich so mnou ako čitateľom jednoducho neklikli. Jedna bola natoľko abstraktná, až čitateľsky neuchopiteľná, a druhá pre mňa skrývala málo tajomstiev a celkového obsahu ktorá ta konkrétna poviedka mala potenciál odovzdať. Napriek tomu je to ale malá kvapka v mori a celkovému nadšenému dojmu z knihy a ostatných poviedok rozhodne neubudlo.
Kto rád číta slovenských autorov alebo by ich chcel skúsiť, kto má rád nadprirodzeno s neukončeným záverom, kto rád číta beletrie o životoch bežných ľudí a dá šancu ich iracionálnym obratom v deji, táto kniha je pre nich.
Obľúbené poviedky: Náhly okamih tmy, Dreams of this unfamiliar Earth, Jörmungandr, Futbal, Fáza jednotného čísla ... -A napísal by som ich aj viac ale to už by ten list obľúbenosti nebol až tak zaujímavý.-
Znepokojivá aj poburujúca. Zbierka textov od Michala Talla ponúka čítanie, ktoré nie je automaticky prístupné. Vyžaduje pozornosť, predstavivosť a prítomnosť. No stojí za to.
V príbehoch sa dejú nevysvetliteľné veci a v mnohých panuje atmosféra strachu. Ľahko nadobudneme dojem, že sa blíži apokalypsa. Napriek tomu tieto situácie nie sú odtrhnuté od reality a ich dej sa pokojne môže udiať hoc aj zajtra. V dedine sa zjaví dokumentaristka, ktorá zbiera materiál o svojej vymyslenej babičke, v meste sa v noci objavia domy, ktoré nikomu nepatria. Poviedky Kosti a Domy iných tvorov patria podľa mňa k vrcholom zbierky. Veľmi som si ich čítanie užila a dokázala sa vžiť do postáv. S inými poviedkami to bolo náročnejšie, ale zas si vravím, že tieto texty majú aj iný cieľ. Zámerom je predsa motivovať k premýšľaniu o možnostiach života v iných súvislostiach, vybočiť zo zaužívaných predstáv. A to sa tu podarilo. Odporúčam.
“Muži plakali v cukrárni. (…) Je to vyhradené miesto, vysvetlil mi L. Muži tam chodievajú plakať každý týždeň, vždy vo štvrtok a v nedeľu večer. Po zvyšok týždňa vyčkávajú.”
Knihu som čítala od augusta do decembra, čo je pri jej útlosti pre mňa veľmi nezvyčajné. Nechcela som poviedky do seba len tak rýchlo nahádzať, potom som na ne zabudla.
Na mňa boli krátke, príliš otvorené a zistila som, že nezvládam čítať text, kde sú viac ako 2 postavy pomenované len iniciálmi.
úžasné. nereálne, pútavo napísané. v určitých momentoch som knižku nevedela položiť z ruky. každá jedna poviedka obsahovala crazy ending, ktorý som vôbec nečakala. autor odviedol skvelú prácu v udržaní napätia až do posledného momentu a poslednej strany :))