Nekonečným dubovým lesom kráča tichá postava. Putujúci mních - pisár v kráľovských službách smeruje k vinárskej osade pod kopcom, ktorý miestni nazývajú Jelenia hlava. Navonok pôsobí tento kút krajiny pokojne, či dokonca ospalo, no ako sa ukáže, pod slamenými strechami ukrýva plač a hrozivé tajomstvá. Odrezané od sveta sú totiž rodiny vinárskych majstrov rok čo rok vystavené hrozbe rituálnych vrážd. Kto bude ďalšou obeťou? A podarí sa učencovi v habite rozlúsknuť tieto nevysvetliteľné udalosti?
"Jelenia hlava" je prekvapivo silná prvotina. Napriek svojej krátkej dĺžke a stručnému deju dáva čitateľovi dostatok priestoru na premýšľanie o tom, ako príbeh skončí. Obdivuhodné je aj to, že autor si celú knihu sám ilustroval a dizajnoval, čo pridáva dielu osobitý šarm.
Horník ukazuje, že aj jednoduchý príbeh môže byť mimoriadne podmanivý.
Nádherná kniha, ktorá dýcha stredovekom. Príbeh je tajomný, temný a napínavý. Je to také Meno ruže v Karpatoch. Páčilo sa mi aj spojenie dvoch neďalekých kopcov do jedného (žijem v Modre) a vykreslenie vinárskej oblasti. A k tomu úžasné ilustrácie.
Starodávny príbeh Pisára vás časom začne pohlcovať ako záhadný kraj, v ktorom sa odohráva dej. Spolu s lúštením tajomstva stredovekej dediny sa prepletá aj jemný romantický dej a odhaľuje pradávna sila prírody. Veľmi vydarená prvotina s autorskými ilustráciami dokonale dotvárajúcimi atmosféru.
Podľa anotácie by sa mi mal tento príbeh páčiť - má všetky prvky, ktoré v knihách vyhľadávam. Výsledok ma bohužiaľ sklamal a nepotešila ma ani kniha - ako produkt. V knihe sú pekné ilustrácie, na nešťastie v pomere k textu je ich viac než by som čakala v diele pre dospelého čitateľa. Áno, nájdeme aj v zahraničí bohato ilustrované novely, ale všetky sú potom označené ako grafický román, aby čitateľ vedel, čo má čakať. Kniha má 180 strán, z toho kopu prázdnych, aby obrázky mohli byť umiestnené naľavo od kapitol. Keď odrátam obrázky a prázdne stránky, dostanem len takú krátku novelku, možno ani to nie. (našťastie) To všetko by som dokázala odpustiť, keby ma príbeh zaujal. Žiaľ, celý dej sa vlečie a pritom mal by to byť triler. Nepomáha fakt, že rozprávač má rovnaký jazykový prejav a myšlienkové pochody ako línia pisára, ktorá má v knihe má iné písmo. V oboch sa autor podrobne venuje detailom, pre príbeh nie až tak dôležitým. Rozmýšľala som, či mám považovať text za lyrizované dielko, ale neviem, lebo keď si vybavím lyrizovanú tvorbu napríklad Dominiky Madro, tak je to zem a nebo. 1 bod za ilustrácie, 1 za prvotinu.
Úprimne nie som cieľovka. Tešil som sa na knihu veľmi, ale zostal som sklamaný. Možno je chyba, že som predtým čítal Ignis Fatuus, kde sa s atmosférou pracuje úplne inak. Dokonca aj ten Červenák píše históriu zábavnejšie a vie si tam dokonca dopomôcť aj hlbokou a trefnou myšlienkou. Tu mi to zaváňa strašnou naivitou. Najväčší problém Jelenej hlavy je totiž v jej jednoduchosti a lineárnosti. Zápletku som odhalil okamžite. Symbolizmus so srnkou a vlkom bol celkom jasný. A potom som len sledoval ako postavy komunikujú aby sa dopracovali k cieľu. Chápem o čo išlo autorovi, ale postavy by si želali väčšiu hĺbku. Potom by ani ta lineárnosť až tak nevadila. A transcedentný zážitok na konci je zase milo úsmevný, ale pre mňa na základe deja absolútne nefunkčný. V rámci naratívu ma to nechalo chladným, ALE číta sa to dobre a autor má potenciál zaujať fragmentami scén ( v tomto prípade kapitol), a celkový vizuál diela je viac ako pôsobivý. Ako prvotina dobre, ale je to určené pre iný typ čitateľa. Ja mám stále radšej Meno Ruže.
Recenziu pre Fandom.sk napísala Ena. Úryvok z recenzie:
Jelenia hlava je istým spôsobom poetický príbeh s detektívnou zápletkou, ktorý miestami koketuje s trilerom či hororom. Autorovi sa podarilo skvele vystihnúť reálie aj ovzdušie, ktoré v dedine panovalo, čím upúta čitateľovu pozornosť. Máte pocit, že ste sa v čase vrátili stáročia späť a snažíte sa prežiť krutú zimu v náručí prírody a v spoločnosti niekoľkých desiatok zrobených a strachom opantaných dedinčanov.
Filip Horník je nielen autorom textu. Keďže je profesiou ilustrátor, svoj román obohatil vlastnými kresbami. Vytvoril ich v štýle, aký bol bežný v dobe, v ktorej sa dej odohráva, čo opäť pomáha čitateľovej fantázii vytvoriť si celkový obraz o aktéroch a reáliách...
Kniha má zvláštny štýl rozprávania - neviem, či to bol autorov zámer, ale po dosť veľkú časť príbehu som sa cítil mierne stratený (a to som pri všetkej skromnosti celkom skúsený čitateľ). Jelenia hlava kombinuje prvky tradičného rozprávania, dedinských povedačiek, stredovekého vnímania sveta a detektívky do podivnej, veľmi osobitej zmesky. Stredovekú atmosféru knihy podporujú aj unikátne ilustrácie z autorovej vlastnej dielne. Je to pozoruhodný debut, avšak osobne dúfam že ak autor bude v tvorbe pokračovať, nabudúce siahne po jasnejšie vytýčenom príbehu.