Táto kniha ma zasiahla na mnohých úrovniach.
Otvorila trináste komnaty, na ktoré by som už rada zabudla, a pripomenula, ako hlboko nás formuje detstvo. Všetky aspekty nášho konania, prežívania aj vzťahov sú jeho výsledkom. Možno niektoré veci časom zabudneme, no podvedomie nevymažeme — vysmieva sa nám ďalej a robí si z nás svojich otrokov.
Často som sa pri čítaní rozplakala – a aj teraz, keď to píšem, sa mi tisnú slzy do očí. Bolo to príliš osobné – a stále je.
Mrzí ma, že sa takejto výnimočnej knihe nedostáva väčšia pozornosť. Už len tým, ako je napísaná a čím sa zaoberá, je nesmierne potrebná. V slovenskej literatúre je takýchto kníh stále veľmi málo. Osobne by som jej dopriala aj nomináciu na anasoftku.
Nezabúdajme, že aj našich rodičov niekto vychoval. Aj do nich boli vštepované vzorce, ktoré si neskôr niesli so sebou — a často, bez zlého úmyslu, ich odovzdávali ďalej. Niekedy ich pritom premáhali vlastné tiene – alkohol, úzkosť, vnútorný chaos. Človek, ktorého poznáme cez deň, sa pod vplyvom mení – akoby sa v ňom prebúdzala druhá, nevyspytateľná osobnosť. A dieťa sa v tom všetkom len učí prežiť.
V tomto príbehu je však aj záblesk nádeje – náznak, že uzdravenie je možné. Že sa z bludného kruhu dá vymaniť, hoci je to bolestivá a dlhá cesta. A možno práve takéto knihy sú jej prvým krokom.
"Keby som bola rastlina ja, som oxalis. Pôsobí veľmi krehko. Aj na dotyk. Cez deň svoje bordové štvorlístky nebojácne otvára. Vyzerajú ako motýle na stopkách. V noci, keď sa priblíži tma, zatvára sa pred svetom. Potrebuje každodennú rutinu a stabilitu, svoje miesto. Keď ho prepáli slnko, alebo nedostane dosť tekutín, postupne každý list zhnije a odpadne. Ale oxalis sa tým netrápi. Rastie z cibuliek, a tak ako fénix dokáže byť vzkriesený. Cibuľky vyberiete zo zeme, necháte ich cez noc oddýchnuť a zasadíte ich do čerstvej zeme. O pár týždňov vstane z popola, plný síl. Pripravený nechať sa opäť spáliť. Kadý večer meniť svoj tvar a nebáť sa toho najhoršieho. Začat odznova a odznova."