Silvia prvýkrát necháva doma svoje deti a muža a cestuje do Kostariky pod zámienkou hľadania záhadnej tety, otcovej sestry, ktorá emigrovala za bývalého režimu. Silviin spiatočný let je pre pandemické nariadenia zrušený a ona s odstupom a s nejasným termínom návratu domov nenachádza, po čom pátra, ale, naopak, zisťuje, čo všetko je ešte stratené.
Mária Modrovich pochádza z Bratislavy, kde absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v kombinácii marketingová komunikácia - neslovanská filológia. V ostatných rokoch žije najmä v New Yorku a občas aj v Bratislave, píše po slovensky aj po anglicky. Ja známa z denníku Sme, pre ktorý pravidelne píše Listy z New Yorku. Získala prémiu v literárnej súťaži Poviedka 2010.
Z ktoréhokoľvek uhla na to pozriem, vychádza mi, že chcem ísť k moru. . „Nájdenie tety by znamenalo, že Silvia neskončila v Strednej Amerike namiesto pobytu na psychiatrii.“- str. 51
O hľadaní, nespokojnosti, strácaní a o objavovaní. O nevypovedanom a o sklamaniach. O jazvách a generačných traumách, ktoré si v sebe hýčkame, a ktoré sa na nás zosypú ako lavína, keď si už-už myslíme, že sme Na To Prišli. Na spokojnosť, na život. Na žitie.
Niečo by o tom vedela rozprávať Silvia, hlavná hrdinka. Manželka a mama, žena a dcéra, hľadačka tety, pokoja, mora, plynutia a splynutia so svetom. Jej neuroticky vibrujúce vedomie nás sprevádza značnou časťou cesty na kostarickú pláž a zasa naspäť na Slovensko, do minulosti, k rodičom, k deťom, k zabehnutému. V stratenosti, hľadaní a nachádzaní jej kontrujú sprievodca Palino - kamarát jej otca - , a Mery - ezoterička a bývalá ašpirantka na Oscara za najlepší pôvodný scenár. Ich osudy sa prelínajú, prepletajú, hučia a zrážajú sa o seba ako vlny. Na pozadí jednoduchého motívu - nájsť svätý grál v čase covidu: Tetu, nekritickú a láskavú, prebiehajú zdanlivo "nudnejšie pnutia".
Nedajme sa oklamať. V človeku to vrie pri najbanálnejších blbinách; pri rodinnom obede, pri písaní emailov. Som presvedčená, že autorka by vedela napínavo opísať aj zrnenie starej Orava telky. Príbeh a prežívanie tria postáv si preto vyžaduje našu plnú pozornosť, ale človeka to nezmorduje. Naopak. Modrovich má nádherný štýl, ktorý vie umne držať pozornosť a odmeniť nás vetičkami, ktoré mi budú rotovať v mysli ešte dlho. Hrá sa s folklórom, s rozprávkami, s modernými prekladmi a nebojí sa ísť na miesta, kam sa človek hneď nepozrie. Napríklad do archívov Ústavu pamäti národa. Celé to pôsobí prirodzene; kostra nevídaného tvora, čo sa ladne hýbe a človek len žasne. Krása! Poézia tejto prózy bude vo mne ešte dlho vyhrávať.
Všetko v tom čo táto kniha má byť do nej patrí. Páči sa mi štýl autorky - veľa krásnych slov a myšlienok v sviežej nie priveľmi kvetnatej skladbe - skôr že sú to krásne slová ktoré od vás nechcú nič len ich bytie - necítiť z nich určitú stuhnutosť alebo "pýchu". Úprimne toto je všetko čo som čakala od Virginie Woolfovej po tom ako som prečítala a room of ones own.
Toto bolo strašne dobré, ale pozor, žiadny instantný zážitok nečakajte. Mária Modrovich najskôr poriadne ponaťahuje vašu pozornosť a zneistí váš úsudok, aby vás potom hodila do vody osobnostných kríz svojich hrdinov.
Výnimočnosť knihy Deň noc voda však nespočíva len v témach, ale aj v štýle. Autorka sa totiž nerozhodla pre chronologické rozprávanie - necháva sa unášať dejom. Strieda perspektívy, no najviac umožňuje vyniknúť Silvii - žene po 40tke, ktorá si nevie rady so svojim životom - s naviazanosťou na deti, vzdialenosťou od muža, nezáujmom okolia, neverou. A tak sa hľadá, stráca, trápi, obviňuje, odpúšťa.
Modrovich síce využíva jednoduchý jazyk, ale občas reže priamo a nekompromisne.
“Túžila, aby bol život aspoň jednoduchší, ak už nemôže byť fajn. Aspoň žiteľný.”
“Nie je vyprázdnenosť dlhodobého vzťahu rovnako taktická ako dobrovoľná samota?”
“Prežiť deň, a ďalší a ďalší. Nepohádať sa, neupadnúť do hlbšej depresie, pomôcť si, keď treba, zaobstarať potomstvo, zarobiť na živobytie a dovolenku, byť ohľaduplní. Je to všetko, čo desaťročné manželstvo ponúka? Alebo je ich manželstvo naozaj nevydarené? Podľa čoho to posúdiť?”
Mária Modrovich život Silvie neopisuje slovami ako weaponized incompetence, generačná trauma alebo gaslighting. Presne ich však popisuje vo výstižných anekdotách.
Silvia vie, že je nešťastná a že svoje nešťastie prenáša na deti, ale nevie čo s tým. Túži po inom živote, ktorý by jej všetci požehnali, ale miesto toho zostáva v tom starom - pre deti, pre rodičov, pre pokoj v rodine.
Odložený pandemický let by mohol byť splneným snom, šancou ujsť bez výčitiek, ale Silvia najmä nie je šťastná sama so sebou.
Novela je krátkym výsekom zo života ľudí, ktorí chápu, v čom tkveli chyby ich rodičov, ale nedokážu ich neopakovať. Krásna próza.
V prvom rade je nutné skonštatovať, že určite nie som cieľovka tejto knihy. Napriek tomu musím uznať, že ma zaujala a prečítal som ju bez väčších problémov. Príbeh je sondou do hlavy ženy v ťažkej kríze a mnohé situácie a dilemy, ktoré mala na stole, čitateľ určite buď zažil, alebo sa s nimi minimálne sprostredkovane stretol. Autorka na relatívne malom priestore prináša množstvo tém – niektoré rozoberá podrobne, pri niektorých sa len pristaví. Odbočky teda nezahlušia ústredný motív. Oceňujem opisy prostredia, najmä exotickej Kostariky, z ktorej má autorka dostatok vlastných skúseností. Trochu mi vadil záver, v ktorom sa to zahralo na kartu „nikto nie je bez viny“. Ako celok bola kniha príjemným prekvapením a kvalitným spestrením inak monotónnej cesty vlakom. Anasoft Litera 2025