What do you think?
Rate this book


256 pages, Hardcover
First published January 1, 2008
Sekera z bronzu, rúno zo zlata je Červenák, na akého sú jeho priaznivci zvyknutí – priamočiara a svižná historická fantasy hojne čerpajúca z mytológie, ktorá krvou a vnútornosťami rozhodne nešetrí. Snaha o beletristické spracovanie menej známych, či aspoň slovenskému a českému čitateľovi bližších historických epoch sa už stala akousi autorovou ochrannou známkou. Tentoraz však opustil slovanské mýty z cyklov Černokňažník, Bivoj či Bohatier i dobu protitureckých vojen, dejisko Dobrodružstiev kapitána Báthoryho alebo detektívnych príbehov dvojice Stein a Barbarič, a vydal sa do čias, ktoré sú (minimálne v slovenskej literatúre) skutočnou terrou incognita.
Román sa odohráva v mladšej dobe bronzovej a snúbi sa v ňom inšpirácia v predhistórii Slovenska a klasickej gréckej mytológii, predovšetkým v báji o Argonautoch. V záplave generických pseudostredovekých fantasy ság tak pôsobí tento krátky, sotva dvestopäťdesiatstranový román ako vítané vybočenie zo žánrového stereotypu. Žiadni hrdinovia v oceľovej zbroji či jemnocitní elfovia, ale ošľahaní héroovia zakutí v bronze a divoké barbarské kmene, miesto bielobradých čarodejníkov nespútaná a živelná mágia, nie majestátni severskí draci, len desiví pohanskí démoni.
Veľkou prednosťou Červenákových próz býva chytľavá atmosféra s dôrazom na autenticitu dobových reálií a ani Sekera z bronzu nie je výnimkou. Hoci sa na rozdiel od predchádzajúcich románov odohráva v historicky omnoho vzdialenejšom období, nie je o nič menej podmanivá. Autor do deja funkčne zakomponoval viaceré prvky inšpirované archeologickými nálezmi. Hradisko Sokolie hniezdo tak pripomína sídlisko Otomanskej kultúry Myšia hôrka pri Spišskom Štvrtku s najstarším kamenným opevnením v strednej Európe, nazývané aj slovenské Mykény, rituály kmeňa divošských Hadozubov zas vychádzajú z praktík ľudu Kyjatickej kultúry, ktorý podľa nálezov z jaskýň Slovenského krasu pri obradoch zrejme skutočne používal masky z lebiek, obetoval ľudí a praktizoval antropofágiu.
Zasadenie deja do tohto historického času na druhej strane otvára takmer neobmedzený priestor básnickej licencii a autorskej invencii. Fantastické motívy v kontexte príbehu vôbec nepôsobia cudzorodo, len organicky dokresľujú polomýtický nádych zabudnutého dávnoveku. Zdá sa, že obratné spájanie faktov a fabulácie teší aj samotného autora, len miestami je snáď až príliš popisný či didaktický. Naopak, hypnotické, lyrickým jazykom písané pasáže, v ktorých Červenák zachytáva mystické videnia a pohanské magické rituály, patria medzi to najlepšie z celej knihy.
Škoda len, že ohromný potenciál fascinujúcej a literárne takmer nedotknutej epochy dokázal pretaviť iba do priemernej hrdinskej fantasy. Hoci si podľa autora román nekladie vyššie ambície, než byť „dobrodružnou legendou“, jeho príbeh je i na pomery tohto žánru až príliš rutínérsky. Jeho ťažiskom je snaha trójskeho princa Podarka získať v povodí Granu (dnešného Hronu) nesmierne cenný náklad jantáru, aby ním mohol vykúpiť Tróju z područia mykénskeho uchvatiteľa Herakla. Hoci autor načrtáva niekoľko vedľajších dejových línií a motívov, z ktorých viaceré (napríklad osudy tajomného Astéria z Ostrova býkov) by mohli slúžiť ako námet na samostatný román, tvoria len pozadie Podarkovej výpravy.
Ak nerátame Červenákov „postmoderne revizionistický“ prístup ku klasickým bájam, ktorý z najväčších hrdinov Grécka stvoril samoľúbych a krutých banditov, zápletka neponúka zásadnejšie prekvapenia či dejové zvraty. Karty sú rozdané od začiatku a napriek tomu, že nimi párkrát zamiešajú zlovestní Hadozubovia a Argonauti, prirodzená žánrová schematickosť príbehu je tu citeľná viac ako v iných Červenákových prózach. Rozprávanie rytmizujú početné bojové scény, no hoci sú, ako už býva u Červenáka zvykom, mimoriadne sugestívne a pôsobia takmer až filmovo, po čase sa nimi môže čitateľ presýtiť. Spôsoby, ako opísať odťatie hlavy či rozpárané brucho, nie sú neobmedzené. Očakávané finále, v ktorom konečne hrdinovia skrížia meče s Argonautmi, je akési unáhlené. Aj keď má tú správnu príchuť osudovosti a pátosu ako v dávnych ságach, vyvrcholenie by mohlo byť ešte o čosi výpravnejšie. Román pôvodne vyšiel na pokračovanie v časopise Fantázia a i v knižnej podobe občas budí dojem, akoby bol v skutočnosti zložený minimálne z dvoch samostatných noviel. Ucelené rozprávanie sa rozpadá na epizódy a jeden z vrcholov románu (možno dokonca pôsobivejší ako jeho skutočný záver) sa odohrá už v polovici.
Námet stretu a súčasne paralel medzi „civilizovaným“ Stredomorím a „barbarským“ severom, respektíve medzi svetom antických bohov a hrdinov a pohanskými kultmi, by si rozhodne zaslúžil o niečo veľkorysejšie ťahy spisovateľského pera. S košatejším príbehom sa zo Sekery z bronzu mohol stať skutočný hrdinský epos, i tak má však všetky prednosti, vďaka ktorým je Červenák zrejme najlepším slovenským autorom kvalitnej žánrovej literatúry. Ostáva len ľutovať, že sa k dobe bronzovej zrejme už nehodlá vrátiť. O ďalších osudoch krajiny medzi Istrom a Granom sa tak už zrejme nedozvieme.