What do you think?
Rate this book
Milenec Adely Ostrolúckej
Adela, jediná dcéra pána Ostrej Lúky, spozná na návšteve u svojho strýka v Zemianskom Podhradí neobyčajného muža. Nesmierne príťažlivý básnik a filozof Ludevít sa búri voči vrchnosti, a preto ho považujú za vyvrheľa. Adela sa proti zdravému rozumu vášnivo zamiluje a musí vymyslieť, ako by hrdého a sarkastického muža dostala do svojej blízkosti. Nazdáva sa, že ak bude prinútený tráviť s ňou čas, začne jej lásku opätovať. Vo chvíli, keď sa zdá, že sa Adelinmu zámeru začína dariť, vypukne revolúcia a búrliváka Ludevíta strhne vír, ktorý navždy premení Európu.
264 pages, Hardcover
Published November 26, 2024
1 person is currently reading
20 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 5 of 5 reviews
December 29, 2024
Príbeh platonickej lásky Adély Ostolúckej a Ľudovíta Štúra nám bol ako deťom predkladaný ako ľahko romantizovaný príbeh z pera Ľuda Zúbka, cez ktorý sme mohli viac pochopiť snahy štúrovskej generácie o uzákonenie spisovnej slovenčiny a ich silnú túžbu vytvoriť zo Slovákov národ s vlastným jazykom a sebaurčením. Nikdy ma tento príbeh neoslovil a nepamätám si ani žiadne nadšenie školopovinného decka z jeho čítania.
M. Čengel Solčanská poňala tento príbeh, o ktorom sa v skutočnosti až tak veľa nevie a očistila ho svojou autorskou invenciou od nánosu béčkovej romantiky a prostredníctvom dôležitých osobností, ktoré spolu so Štúrom dávajú knihy dôležitý, nepatetický historický rámec udalostí pred a po revolučnom roku 1848.
Autorka dáva priestor pocitom ženy z nenaplnenej, platonickej láske Adély k Ľudovítovi. Ten pocit, ktorým si v živote prešiel skoro každý z nás. Adélina láska je ešte viac oklieštená dobovými konvenciami, nemožnosťou vymieňať si čo len listy medzi slobodnou ženou a mužom. Záver knihy je výborne vypointovaný a na základe autorkou spracovaných faktov som si pri čítaní ešte dohľadávala niektoré historické súvislosti, o ktorých sme v škole nehovorili, alebo na ktoré som dávno zabudla.
M. Čengel Solčanská poňala tento príbeh, o ktorom sa v skutočnosti až tak veľa nevie a očistila ho svojou autorskou invenciou od nánosu béčkovej romantiky a prostredníctvom dôležitých osobností, ktoré spolu so Štúrom dávajú knihy dôležitý, nepatetický historický rámec udalostí pred a po revolučnom roku 1848.
Autorka dáva priestor pocitom ženy z nenaplnenej, platonickej láske Adély k Ľudovítovi. Ten pocit, ktorým si v živote prešiel skoro každý z nás. Adélina láska je ešte viac oklieštená dobovými konvenciami, nemožnosťou vymieňať si čo len listy medzi slobodnou ženou a mužom. Záver knihy je výborne vypointovaný a na základe autorkou spracovaných faktov som si pri čítaní ešte dohľadávala niektoré historické súvislosti, o ktorých sme v škole nehovorili, alebo na ktoré som dávno zabudla.
May 17, 2025
PODCASTové zamyslenie je tu
Adela, jediná dcéra pána Ostrej Lúky, spozná na návšteve u svojho strýka v Zemianskom Podhradí neobyčajného muža. Nesmierne príťažlivý básnik a filozof Ludevít sa búri voči vrchnosti, a preto ho považujú za vyvrheľa. Adela sa proti zdravému rozumu vášnivo zamiluje a musí vymyslieť, ako by hrdého a sarkastického muža dostala do svojej blízkosti. Nazdáva sa, že ak bude prinútený tráviť s ňou čas, začne jej lásku opätovať. Vo chvíli, keď sa zdá, že sa Adelinmu zámeru začína dariť, vypukne revolúcia a búrliváka Ludevíta strhne vír, ktorý navždy premení Európu.
Tak pozrime sa na to... a to si pre stále nejaký dôvod myslím že z tohto má byť 🎥 🤷♀️
Takže celé dielo začína ako Pýcha a Predsudok, len teda v Uhorsku a kúsok inom čase. Pán Darcy je presvedčivý až hrôza, jeho vety tnú do živého... slečna Elizabeth Bennet je slabšia verzia originálnu, kde si hlavná hrdinka asi viac s anglickou rozšafnosťou uvedomuje aj iné veci. Ale tak je to úvod...
Pokračujeme, po sľubnom načrtnutí postáv príde rýchle vytriezvenie, keďže roman sa zmení na nejakú verziu alá Danielle Steel (so všetkým rešpektom k menovanej dáme), sa tu deje naplní kopou sirupu a melasy dokopy 🙈🙈🙈
Aby sme potom došli k scéne nečakanej na Austenovske pomery... ale to už sme v rámci žánru v prevedení Rómea a Júlie na slovanský spôsob.
Dávam 3 mačiatka za krátkosť knihy, aj sa to čítalo svižne, ale preklady do iných diel či žánrov knihe nepomohli😐
Prvá veta: "Kto nám pomôže iný, keď nie my sami?" (Ludevít Štúr)
Posledná veta: Krajina s kontúrami strácajúcimi sa v opare, dovtedy nejasnými a nezreteľnými, sa začala prebúdzať v teplých lúčoch slnka.
Goodreads Challenge 2025: 31. kniha
Adela, jediná dcéra pána Ostrej Lúky, spozná na návšteve u svojho strýka v Zemianskom Podhradí neobyčajného muža. Nesmierne príťažlivý básnik a filozof Ludevít sa búri voči vrchnosti, a preto ho považujú za vyvrheľa. Adela sa proti zdravému rozumu vášnivo zamiluje a musí vymyslieť, ako by hrdého a sarkastického muža dostala do svojej blízkosti. Nazdáva sa, že ak bude prinútený tráviť s ňou čas, začne jej lásku opätovať. Vo chvíli, keď sa zdá, že sa Adelinmu zámeru začína dariť, vypukne revolúcia a búrliváka Ludevíta strhne vír, ktorý navždy premení Európu.
Tak pozrime sa na to... a to si pre stále nejaký dôvod myslím že z tohto má byť 🎥 🤷♀️
Takže celé dielo začína ako Pýcha a Predsudok, len teda v Uhorsku a kúsok inom čase. Pán Darcy je presvedčivý až hrôza, jeho vety tnú do živého... slečna Elizabeth Bennet je slabšia verzia originálnu, kde si hlavná hrdinka asi viac s anglickou rozšafnosťou uvedomuje aj iné veci. Ale tak je to úvod...
Pokračujeme, po sľubnom načrtnutí postáv príde rýchle vytriezvenie, keďže roman sa zmení na nejakú verziu alá Danielle Steel (so všetkým rešpektom k menovanej dáme), sa tu deje naplní kopou sirupu a melasy dokopy 🙈🙈🙈
Aby sme potom došli k scéne nečakanej na Austenovske pomery... ale to už sme v rámci žánru v prevedení Rómea a Júlie na slovanský spôsob.
Dávam 3 mačiatka za krátkosť knihy, aj sa to čítalo svižne, ale preklady do iných diel či žánrov knihe nepomohli😐
Prvá veta: "Kto nám pomôže iný, keď nie my sami?" (Ludevít Štúr)
Posledná veta: Krajina s kontúrami strácajúcimi sa v opare, dovtedy nejasnými a nezreteľnými, sa začala prebúdzať v teplých lúčoch slnka.
Goodreads Challenge 2025: 31. kniha
April 9, 2025
“Fľaštička atramentu dokáže sprostredkovať veľké veci. Niekedy až priveľké. Je dosť dobre možné, že atrament je zásadnejšou tekutinou než krv, pomyslela si. Lieči, usmerňuje, zachraňuje alebo zabíja.”
Bavia ma knihy, ktoré ma učia históriu cez zaujímavé príbehy, o to viac, ak sú slovenské. Vďaka tejto knihe som bližšie spoznala Ludevíta Štúra a jeho presvedčenie, že Slováci si zaslúžia vlastný jazyk. Niektoré veci som si preverovala na internete, pri niektorých som si musela doštudovať súvislosti. Autorka navyše krásne vykresluje život v polovici 19.storočia - čo ľudia jedli, ako sa obliekali, ako cestovali či trávili svoje dni. (Ženy si napríklad robili pravidelne pleťové masky z čerstvého tvarohu vyšľahaného s bielkom, aby mali čo najbledšiu pokožku 👀)
Bolo to výborné, napriek tomu, že vzťah Adely Ostrolúckej a Ludevíta Štúra ma v zásade strašne iritoval. Prekvapilo ma, že zromantizovanú predstavu Adely ako nenaplnenej lásky Štúra tu autorka stavia na hlavu. Zo Štúra robí pohladného, tak trochu samoľúbeho zarytého starého mládenca, ktorý je zvyknutý, že má obdivovateľky. Adela je vzdelaná, rozmaznaná, trochu znudená zemianska dcéra, ktorá šikanuje služobníctvo a nepekne sa správa k ľuďom, ktorí sú spoločensky menej významní. Do Štúra sa platonicky zamiluje a sice z útržkov jeho (reálnej) zachovanej korešpondencie vyznieva, že ona bola akousi jeho spriaznenou dušou a inšpiráciou, úprimne ja som v knihe nič také z ich vzťahu nenašla.
Samotný ľúbostný príbeh ale našťastie tvorí len malú časť knihy a tak väčšinu času sledujeme Štúra, Hodžu, Hurbana, ale mihne sa tam aj Ján Hollý či Janko Král. V dnešnej dobe, kedy slovo progresivizmus je horšie ako nadávka, by podaktorí boli zhrození z toho, akými progresívcami boli Štúrovci v ich časoch 🤫
“Chudoba je hrob všetkých ideí, písal v listoch adresovaných Adelinej matke. Kto si nemá za čo kúpiť jedlo, nemá ani pomyslenie na knihy, hudbu, na nič. Na sebe samom som sa presvedčil, že ľudia budú kultúrni až potom, keď prestanú byť hladní.”
Bavia ma knihy, ktoré ma učia históriu cez zaujímavé príbehy, o to viac, ak sú slovenské. Vďaka tejto knihe som bližšie spoznala Ludevíta Štúra a jeho presvedčenie, že Slováci si zaslúžia vlastný jazyk. Niektoré veci som si preverovala na internete, pri niektorých som si musela doštudovať súvislosti. Autorka navyše krásne vykresluje život v polovici 19.storočia - čo ľudia jedli, ako sa obliekali, ako cestovali či trávili svoje dni. (Ženy si napríklad robili pravidelne pleťové masky z čerstvého tvarohu vyšľahaného s bielkom, aby mali čo najbledšiu pokožku 👀)
Bolo to výborné, napriek tomu, že vzťah Adely Ostrolúckej a Ludevíta Štúra ma v zásade strašne iritoval. Prekvapilo ma, že zromantizovanú predstavu Adely ako nenaplnenej lásky Štúra tu autorka stavia na hlavu. Zo Štúra robí pohladného, tak trochu samoľúbeho zarytého starého mládenca, ktorý je zvyknutý, že má obdivovateľky. Adela je vzdelaná, rozmaznaná, trochu znudená zemianska dcéra, ktorá šikanuje služobníctvo a nepekne sa správa k ľuďom, ktorí sú spoločensky menej významní. Do Štúra sa platonicky zamiluje a sice z útržkov jeho (reálnej) zachovanej korešpondencie vyznieva, že ona bola akousi jeho spriaznenou dušou a inšpiráciou, úprimne ja som v knihe nič také z ich vzťahu nenašla.
Samotný ľúbostný príbeh ale našťastie tvorí len malú časť knihy a tak väčšinu času sledujeme Štúra, Hodžu, Hurbana, ale mihne sa tam aj Ján Hollý či Janko Král. V dnešnej dobe, kedy slovo progresivizmus je horšie ako nadávka, by podaktorí boli zhrození z toho, akými progresívcami boli Štúrovci v ich časoch 🤫
“Chudoba je hrob všetkých ideí, písal v listoch adresovaných Adelinej matke. Kto si nemá za čo kúpiť jedlo, nemá ani pomyslenie na knihy, hudbu, na nič. Na sebe samom som sa presvedčil, že ľudia budú kultúrni až potom, keď prestanú byť hladní.”
December 26, 2024
Was expecting a fanfic, boy was I wrong.
December 17, 2024
Mariana Čengel Solčanská miluje históriu, aj preto sa už roky venuje mužským historickým postavám, aby priniesla iný pohľad na ich život a tvorbu. Aby ich trošku zbavila mýtov a neprávd, ktoré sa na nich usadili.
Vyšla už štvrtá kniha v jej pomyselnej sérii. V prvej knihe Generál prerozprávala úchvatný príbeh Milana Rastislava Štefánika cez postavu Edvarda Beneša. Nasledoval šokujúco brutálny príbeh zločinca Juraja Jánošíka, ktorého zbavila pátosu. V príbehu Proces s mŕtvym vykreslila cez príbeh archeologičky Cyrily Gregus a jej rodiny prezidenta slovenského štátu a odsúdeného vojnového zločinca Jozefa Tisa.
Teraz prerozprávala príbeh mýtického vzťahu Ľudovíta Štúra a Adely Ostrolúckej v knihe Milenec Adely Ostrolúckej.
Jeho fyzická blízkosť ju trýznila a blažila zároveň. Tabaková vôňa, ktorá ho obklopovala, jej pripadala ako mužná aura. Vlastné rebrá ju mučili, stískali jej srdce. Dlaň mala položenú tesne vedľa jeho ruky. Keď prestúpil z nohy na nohu, dotýkala sa lícom jeho kabátca. Zdalo sa, že obaja tieto chvíle naťahujú až na samú hranicu mysliteľnosti.
Solčanská skvele vykreslila samotné postavy – Štúra ako vysokého fešáka, ktorý dbal na svoj imidž, dobre sa obliekal, bol mimoriadne vzdelaný, scestovaný a jazykovo vybavený. Ostrolúcka pochádza z malej dedinky pri Zvolene, bola len jednou z mnohých zemianskych dcér, bez rovesníčok, len s jedným bratom. Doba ju zošnurovala, hoci bola evidentne vzdelaná. No bola osamelá, odtrhnutá od života...
Autorka ich vzťah ukazuje inak, ako sme sa to kedysi dočítali v knihe Ľuda Zúbeka Jar Adely Ostrolúckej, ktorá vlastne glorifikovala nenaplnenú lásku Štúra k Ostrolúckej. Solčanská to otáča a robí zo Štúra nenaplnenú lásku Adely Ostrolúckej.
„Niečo som vám priniesol.“ Štúr vytiahol tenkú vec zabalenú v hnedom papieri. „Iba týždeň, čo prišla z tlačiarne.“
Počkal, kým roztrhla papier a prečítala názov. Bola to tenká brožovaná knižka Nárečja Slovenskuo alebo Potreba písaňja v tomto nárečí. Autor Ludevít Štúr.
Príbeh sa začína v júli roku 1843, kedy prišli Štúr, Hodža a Hurban na faru k Jánovi Hollému, aby ho požiadali o podporu. Chceli spojiť evanjelický a katolícky prúd Slovákov, a to cez spoločný jazyk, Slovenčinu.
„Absurdum. Nemožné!“ potriasol Hollý svojou riedkou bielou korunou. „Skrze odlišnú dogmu viery nemožné!“
„Skrze jazyk, v ktorom sme boli vychovaní! Národ bez jazyka nevznikne, pane.“
Hollý sa odmlčal, čím vlastne priznal, že o tom premýšľa. Štúr pochopil, že kňaza zaujal. „Napadlo mi,“ pokračoval, „je to zatiaľ iba myšlienka, ale... Keby evanjelici prestali používať biblickú češtinu a katolíci, dôstojný pán, vy sám keby ste šli príkladom, keby ste prestali...“
Solčanská sa opäť nezaprela, demýtizuje naše dejiny, v tomto prípade najmä pár dňovú revolučnú vzburu dobrovoľníkov v septembri 1848. Išlo vlastne o prvé slovenské povstanie, no trvalo týždeň a skončilo sa neslávne. Napriek tomu ide o dôležitú súčasť našich dejín – veď sme nemali ešte ani svoj jazyk a predsa Štúr, Hurban, Hodža nadchli tisíce ľudí pre ich sen.
Milenec Adely Ostrolúckej je pútavý príbeh, z ktorého cítiť polovicu 19.storočia, s vtedajšími zvykmi a pravidlami, cítiť tam vône a chute, dobovú atmosféru, človečinu. Práve v tom je Solčanská silná vo svojich knihách. Akoby sa tam prechádzala s postavami, videla ich, cítila a dostávala svoje dojmy do slov a viet.
Vyšla už štvrtá kniha v jej pomyselnej sérii. V prvej knihe Generál prerozprávala úchvatný príbeh Milana Rastislava Štefánika cez postavu Edvarda Beneša. Nasledoval šokujúco brutálny príbeh zločinca Juraja Jánošíka, ktorého zbavila pátosu. V príbehu Proces s mŕtvym vykreslila cez príbeh archeologičky Cyrily Gregus a jej rodiny prezidenta slovenského štátu a odsúdeného vojnového zločinca Jozefa Tisa.
Teraz prerozprávala príbeh mýtického vzťahu Ľudovíta Štúra a Adely Ostrolúckej v knihe Milenec Adely Ostrolúckej.
Jeho fyzická blízkosť ju trýznila a blažila zároveň. Tabaková vôňa, ktorá ho obklopovala, jej pripadala ako mužná aura. Vlastné rebrá ju mučili, stískali jej srdce. Dlaň mala položenú tesne vedľa jeho ruky. Keď prestúpil z nohy na nohu, dotýkala sa lícom jeho kabátca. Zdalo sa, že obaja tieto chvíle naťahujú až na samú hranicu mysliteľnosti.
Solčanská skvele vykreslila samotné postavy – Štúra ako vysokého fešáka, ktorý dbal na svoj imidž, dobre sa obliekal, bol mimoriadne vzdelaný, scestovaný a jazykovo vybavený. Ostrolúcka pochádza z malej dedinky pri Zvolene, bola len jednou z mnohých zemianskych dcér, bez rovesníčok, len s jedným bratom. Doba ju zošnurovala, hoci bola evidentne vzdelaná. No bola osamelá, odtrhnutá od života...
Autorka ich vzťah ukazuje inak, ako sme sa to kedysi dočítali v knihe Ľuda Zúbeka Jar Adely Ostrolúckej, ktorá vlastne glorifikovala nenaplnenú lásku Štúra k Ostrolúckej. Solčanská to otáča a robí zo Štúra nenaplnenú lásku Adely Ostrolúckej.
„Niečo som vám priniesol.“ Štúr vytiahol tenkú vec zabalenú v hnedom papieri. „Iba týždeň, čo prišla z tlačiarne.“
Počkal, kým roztrhla papier a prečítala názov. Bola to tenká brožovaná knižka Nárečja Slovenskuo alebo Potreba písaňja v tomto nárečí. Autor Ludevít Štúr.
Príbeh sa začína v júli roku 1843, kedy prišli Štúr, Hodža a Hurban na faru k Jánovi Hollému, aby ho požiadali o podporu. Chceli spojiť evanjelický a katolícky prúd Slovákov, a to cez spoločný jazyk, Slovenčinu.
„Absurdum. Nemožné!“ potriasol Hollý svojou riedkou bielou korunou. „Skrze odlišnú dogmu viery nemožné!“
„Skrze jazyk, v ktorom sme boli vychovaní! Národ bez jazyka nevznikne, pane.“
Hollý sa odmlčal, čím vlastne priznal, že o tom premýšľa. Štúr pochopil, že kňaza zaujal. „Napadlo mi,“ pokračoval, „je to zatiaľ iba myšlienka, ale... Keby evanjelici prestali používať biblickú češtinu a katolíci, dôstojný pán, vy sám keby ste šli príkladom, keby ste prestali...“
Solčanská sa opäť nezaprela, demýtizuje naše dejiny, v tomto prípade najmä pár dňovú revolučnú vzburu dobrovoľníkov v septembri 1848. Išlo vlastne o prvé slovenské povstanie, no trvalo týždeň a skončilo sa neslávne. Napriek tomu ide o dôležitú súčasť našich dejín – veď sme nemali ešte ani svoj jazyk a predsa Štúr, Hurban, Hodža nadchli tisíce ľudí pre ich sen.
Milenec Adely Ostrolúckej je pútavý príbeh, z ktorého cítiť polovicu 19.storočia, s vtedajšími zvykmi a pravidlami, cítiť tam vône a chute, dobovú atmosféru, človečinu. Práve v tom je Solčanská silná vo svojich knihách. Akoby sa tam prechádzala s postavami, videla ich, cítila a dostávala svoje dojmy do slov a viet.
Displaying 1 - 5 of 5 reviews