Rozumiem zámeru zveriť ilustráciu komiksu menej skúsenému tvorcovi, čo môže byť pokus o prinesenie nových perspektív a podporu lokálnej komiksovej scény. Avšak pri značke, akou je Vražedné psyché, ktorá si už medzi fanúšikmi vybudovala istú reputáciu, vzniká prirodzené očakávanie kvality. Práve tu dochádza k rozporu medzi očakávaniami a výsledným spracovaním, ktoré môže pôsobiť rozpačito.
Je zrejmé, že na našom trhu nie je komiksová tvorba tak rozšírená ako v krajinách s dlhou tradíciou tohto média, čo obmedzuje výber etablovaných autorov. Napriek tomu by sa mal klásť dôraz na technickú precíznosť a štýlovú konzistenciu, ktoré sú základom kvalitného komiksu. Hlavným problémom však nie je samotný naratív – príbehy sú známe a môžu byť interpretované rôznorodo. Slabinou je skôr vizuálne spracovanie, ktoré zlyháva v kľúčových oblastiach.
Komiks ako médium stojí na súhre skladby panelov, štýlu ilustrácie, práce s textovými bublinkami a vhodnej typografie. Pri skladbe panelov v tomto diele chýba plynulosť a atmosféra – ilustrácie sú často zmätočné, čitateľ má problém orientovať sa v deji. Napríklad v príbehu bitky Litovčana vo vlaku bolo ťažké v niektorých prípadoch rozlíšiť, či sa čitateľ v danom okamihu pozerá na obeť alebo agresora. V prípade Krpa, bolo niekedy obtiažne rozlíšiť, či je postava muž alebo žena, obeť alebo páchateľ, čo zásadne narúšalo zážitok z čítania.
Typografia je ďalšou slabinou – font písma je nevyhovujúci, pričom chyby ako splývanie diakritiky (napríklad pri písmene „Ž“) znižujú celkový dojem. Takéto detaily sú pritom základom profesionálneho spracovania komiksu. Farebná schéma založená na čierno-bielo-červenom kontraste je síce osvedčená, no v tomto prípade pôsobí zastaralo a bez výraznej inovácie, čo môže pripomínať masovú produkciu dekorácií v podobe obrazov, ktoré každý veľmi dobre pozná z predajní lacného nábytku alebo záhradníckych potrieb.
Estetická stránka miestami skĺzava do nevyhovujúcej infantilnosti. Tvary a výrazy postáv (vrátane antihrdinov) niekedy pôsobia až roztomilo, čo je v rozpore s tematikou diela. Ak má byť komiks určený pre dospelé publikum, ako naznačuje vekové odporúčanie 18+, kresba by mala reflektovať túto cieľovú skupinu a vyhýbať sa „pubertiackemu“ dojmu. V tomto kontexte by bolo vhodné inšpirovať sa dielami, ktoré dokázali využitím minimalistických prvkov navodiť silnú emocionálnu atmosféru, ako napríklad Lost Dogs od Jeffa Lemira. Tam jednoduchý príbeh vyniká vďaka schopnosti sprostredkovať smútok a napätie prostredníctvom premyslenej vizuálnej skladby.
Vražedné psyché tak balansuje medzi pokusom o oslovenie širšieho publika a zotrvaním vo svete skalných fanúšikov, pričom výsledok postráda jasnú víziu. Na zamyslenie zostáva, či chce táto značka skutočne expandovať, alebo zostať v úzkom okruhu priaznivcov, ktorí jej vizuálny nedostatok určite odpustia.