Dystopická story zovretá na územiach pod karpatským oblúkom. Hranice štátov prekreslila závratne postupujúca klimatická kríza. Spoločnosť prísne izolovanú do dištriktov od nepamäti vedie jediná strana na čele s večným Vodcom. Radový robotník Ján žijúci v priemyselnom Dištrikte 45 sa jednej noci vydáva do zakázanej zóny lesa, aby zabezpečil obživu pre svoju rodinu. Všetko sa však zvrtne a je proti svojej vôli vytrhnutý z ubíjajúcej totalitárnej rutiny. Ocitne sa na miestach a uprostred udalostí, ktoré doteraz považoval za divoké fantazmagórie kverulantov a odpadlíkov odmietajúcich zákony života v dištrikte. Za stenou s ostnatým drôtom existuje niekto, kto sa ho snaží presvedčiť, aby sa vzoprel, načiahol sa za vlastnou slobodou a prijal zodpovednosť za svoj život.
Tretí román spisovateľa Petra Gärtnera (Veľký román 2019, Depešáci 2023) je poctou slávnym dystopickým dielam, odvážnym žánrovým experimentom prekypujúcim dramatickým dejom či dychberúcimi naturalistickými opismi a snahou zachytiť súčasné spoločenské fenomény formou fikčného sveta nie až takej vzdialenej budúcnosti.
Tak 3,8 mačiatka Výborný úvod, temnota zo všetkých strán, nečakaný zvrat ako z tých Hunger Games... kus priveľa šťastných (na dané pomery) náhod a rozuzlenie hodné Katniss Everdeen 🤭
Na druhú stranu solídne vystavaný nápad, veľa možností aj keď občas to bol čistý pretlak všetkého...
Vízia neveselej budúcnosti, kde sa môžeme tešiť len na to, že si kúpime priemyselné jahody, ktoré stratia chuť už pri druhom súste… kde budeme robiť od vidím do nevidím za pár šušníkov, a kde všetky zarobené peniaze zhltne nájom, školné a strava. Mäso len ukradnúť, alebo natajnáša uloviť. Miesto, kde vás prinútia chodiť na demonštrácie oslavujúce Hranola, pardon Vodcu, kde nemáte priestor na vlastné myšlienky, či vzburu a jediná kultúra sú inscenované monsterprocesy s popravami v televízii. Zmiznutie za hranicou dištriktu je buď smerom k pracovným táborom, alebo do zakázaného lesa. Oboje končieva smrťou. Jedinou nevýhodou celej knihy je, že sa autor všetko snažil narvať na jednu rodinu, brala by som trochu menej komorné prostredie. Napr. keď sa muž stal muklom na jahodovisku a následne natrafil na hlavu povstania, podaril sa mu útek, atď. ďalšie nadväzujúce skutočnosti, pre mňa príbeh o kus stratil presvedčivosť. Osud žien, matky a dcéry bol v tomto prípade drsnejší, ale chýbalo mi tam akési jasnejšie ukončenie… proste to celé vyznelo do stratena… žili, až kým nezomreli. Depka dobrá.
Som rada,že príbeh neskončil v štýle románu 1984,aj keď chvíľami som sa toho obávala.
Počas čítania som mala osobnú krízu, zasekla som sa a nedokázala som pokračovať. Po dvojtýždňovej pauze som však naskočila na ďalší vlak a rútila sa divokým tempom príbehu až do konca.
Nachádzala som analógie na súčasné dianie, a Vodca mal v mojej mysli isté hranaté črty s bosoráckym podtónom. Vyvolalo to vo mne pocit, že to nie je celkom vylúčená verzia budúcnosti aj pre nás. Kam smerujeme? Ako sa k súčasnej situácii a dianiu postavíme? Stanú sa aj z nás postavičky v usmoklenom dištrikte muklujúce od nevidím do nevidím s jediným cieľom - dožiť sa ďalšieho dňa?
This entire review has been hidden because of spoilers.
Nebolo to úplne zlé, skôr sa mi zdá, že autorovi tento štýl nesedí. Je to mix 1984 a The Hunger Games, viac približujúci sa k tomu prvému. V knihe bolo niekoľko zbytočných odbočiek (napríklad tá o lesných ľuďoch) a celé to uplynulo akosi prirýchlo.
Svižný príbeh, ktorý sa mi pri čítaní premietal v hlave ako film. Svojský humor autora a sporadické repliky v horno-považskom nárečí posúvajú čítavosť tohto románu na úplne novú úroveň. Ja osobne nie som veľký čitateľ, ale Dištrikt som zhltol za 3 večery. Ideálne dovolenkové čítanie.
„NAKONIEC VÁM BUDÚ VLÁDNUŤ TÍ NAJNESCHOPNEJŠÍ Z VÁS. To je trestom za neochotu podieľať sa na politike.“ Tento výrok povedal svojho času Platón. A viac ako presne sedí na túto knihu. Ukazuje nám totiž, kam naša ľahostajnosť môže viesť. Kniha Dištrikt 45 od Petra Gärtnera nastavuje zrkadlo slovenskej spoločnosti. A veru nie je to pekný pohľad. Autor nám ukazuje, kam môže zájsť napríklad taký bežný postoj „nehas, čo ťa nepáli“. „... Nemusíš vedieť všetko pomenovať, zaškatuľkovať. Nemusí byť všetko jednoznačné. Ak prijmeš čierno-bielu dichotómiu dobrých a zlých, staneš sa ľahko ovládateľným.“ Príbeh zľahka načrtáva život v oligarchickej diktatúre vedenej Vodcom. Len v náznakoch sa dozvedáme, ako sa začala. Hoci kritika románu práve toto vyčíta, myslím si, že nie je nutné dopodrobna vysvetľovať ako k tomu došlo, stačí si pozrieť správy z dnešného Slovenska. „Vy ste už asi v škole nemali dejepis, že? Je to technika, ktorú v dvadsiatom storočí používali na hraniciach komunistické diktatúry. Stále tie isté triky.“ Všetky snahy, čo môžu vyústiť do podobnej budúcnosti, sú na našej politickej scéne prítomné. A nehovorím len o snahu oklieštiť voľby, ale aj o pokusoch o zavedenie jediného správneho spôsobu života – v príbehu označeného ako „nukleárna rodina“. A k tomu podpora tvrdého patriarchátu, v ktorom ženy nemajú veľmi na výber. „... Rovnaké platy pre ženy? To je pýcha! Muž je ochrancom nukleárnej rodiny, tak ako je Vodca ochrancom našich dištriktov. Preto musia mať muži väčšie platy. To je zákon.“ Hlavná postava, robotník Jan, nie je žiadny odvážny hrdina. Do popredia sa dostáva v podstate náhodou. Rovnako neurčito sa ďalej preplieta novou skutočnosťou. „Jan strnulo pozerá ponad hlavy robotníkov. Voči trápeniu iných treba byť apatický.“ Počas príbehu sú jeho postoje, názory, ale aj spôsob života tvrdo konfrontované so skutočnosťou mimo jeho zorného poľa. Autor nám ukazuje, že v zápase o zabezpečenie základných potrieb vedia byť ľudia slepí a hluchí voči spoločenskej situácii, ale aj utrpeniu okolia. Viacero postáv azda kedysi v minulosti, v mladosti v rozpuku síl, o čomsi snívalo. Režim ich však zomlel a ostali z nich len bezzubé kolieska v krutom stroji, ktorý melie nádeje ostatných. A nad všetkým sa znáša opar alkoholu a modlitieb. Vymaniť sa znamená odísť mimo civilizáciu.