Dida a Mima sú sestry. Rané detstvo prežili vo veľmi náročných podmienkach, boli to tuláčky odkázané samy na seba. V roku 1980 sa dostanú do detského domova. Rozprávačka Dida opisuje svoj život najskôr v diagnostickom ústave, neskôr v detskom domove a s predstieranou ľahkosťou vykresľuje deti aj dospelých, ktorí sa stali jej veľkou rodinou. Vo finále však nie je zásadným zlomom strata rodičov, ale tragédia, ku ktorej došlo na prelome rokov 1989 a 1990. Po nešťastnej udalosti, keď na školskom výlete zmizne dieťa, sa pozornosť presúva na hlavného vychovávateľa a jeho život. Tento zážitok ovplyvní celé ďalšie smerovanie protagonistky, na konci rozprávania je to štyridsaťročná osamelá žena, ktorá pracuje ako opatrovateľka.
Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Vanda Rozenbergová sa narodila roku 1971 v Bojniciach. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracovala ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Knižne debutovala zbierkou poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011). Po nej nasledoval román Moje more (2012). Vo Vydavateľstve SLOVART jej vyšli romány Slobodu bažantom (2015), Muž z jamy a deti z lásky (2017), Tri smrtky sa plavia (2018) a všetky tri boli v desiatke ceny Anasoft litera. V roku 2021 jej vyšla kniha Zjedol som Lautreca, ktorú aj sama ilustrovala. Do knižnej podoby prepísala rozprávky Websterovci a Websterovci 2.
„Budeme hrať človeče, a keď budem hádzať kockami, popadajú samé šestky. Nekonečno šestiek. Počkám si na jej zánik, na chvíľu, keď bude musieť pripustiť, že ľudia nie sú tuční a chudí, s vredmi či bez, mladí či starí, vráskaví či hladkí, učesaní či strapatí, páchnuci alebo voňaví, s čistými nechtami alebo bez manikúry, s lesknúcimi protézami či bezzubí, že ľudia nie sú len tí so špinavými rukami a tí, čo sa ničoho nedotýkajú, tí s igelitkou a tí s koženými aktovkami, ľudia nie sú iba unavení a iba svieži, počkám, kým jej v očiach uvidím uznanie, že ľudia sú tuční a šťastní alebo tuční a nešťastní, že majú ruky špinavé až po lakte a v zásuvke stola darček pre dieťa, že sa spájajú, aby sa spoločne opili alebo pohádali, aby sa pomerili, aby sa spolu kúpali, smiali, fajčili a nadávali, aby boli divní a neistí, aj hlúpi a neslušní. Hilda Hranatá nevie, že zlo zamknuté v jej byte sa nesmie dostať von, hryzie všetkých naokolo a má bezmocné vystrašené oči, keď sa pýta, aký je deň, a ešte sa nikdy nepomýlila. Nie je dementná. Možno je neustály boj jej pravou krvou, tak ako je osím znakom, že po uštipnutí ostáva žiť." (str. 235)
Na spôsob, akým je táto kniha písaná, som si musel chvíľku zvykať. Veľká časť knihy je písaná z pohľadu dieťaťa, a tomu zodpovedá aj jazyk a interpretácie, ktoré sú často detské. Občas stačí malá poznámka k niečomu, čo si dieťa ešte nevie vyložiť, ale čitateľ áno – a tá jedna veta dokáže kompletne zmeniť celkovú náladu.
Príbeh bol smutný, ale aj vtipný. Úvahy a zamyslenia boli trefné a často priamočiare. Mnohé situácie boli drsné, no nechýbala nádej ako nezničiteľný element.
Táto kniha mala po emočnej stránke všetko. Čítala sa mi veľmi dobre a vrelo vám ju odporúčam.