Rodinná oslava

by Jana Juráňová

V próze Jany Juráňovej Rodinná oslava podniká rozprávačka introspektívne road movie po cestách svojich spomienok na mladosť i dospelosť, súvisiacich so širším rodinným zázemím. Súčasťou asociačného prúdu sa stávajú rôzne drobné príbehy z nepísanej rodinnej histórie. Impulzom je oslava šesťdesiatky rozprávačkinho bratranca, celkom štandardná, ktorá prebieha podľa nepísaných, ale zato pevných pravidiel strednej vrstvy kdesi na našom vidieku.

Pred vnútorným pohľadom rozprávačky defilujú prítomné aj neprítomné postavy z jej života, ale aj také, ktoré pozná len z rozprávania. Keď sa kdesi v polovici príbehu dej preklopí do udalosti, ktorú nik nečakal, z pozorovateľky sa stáva priama účastníčka diania.

Autorka v tejto próze skúma naše korene, minulosť ani nie tak v historickej, ako skôr v mentálnej a emocionálnej podobe, ako aj spôsoby, akými sa často vytesnené dianie z normalizačného obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia mohlo vpísať do osudov ľudí, do spôsobov, akými v súčasnosti vnímame realitu, a pretavilo do spôsobov nášho nazerania na ňu, rozhodovania, konania i posudzovania súčasných udalostí a javov.

--

Jana Juráňová je prozaička a dramatička. Knižná prvotina Zverinec jej vyšla v r. 1995, nasledovali Siete (1996, prózy Do siete odetá, Až za hrob; prvá z nich vyšla v nemeckom preklade v r. 2003), Utrpenie starého kocúra (2000, 2012; 2005 v maďarčine). Päť jej kníh sa dostalo do finálovej desiatky Ceny Anasoft litera: Orodovnice (2007, 2008, Cena Bibliotéky; 2016 v macedónčine), Žila som s Hviezdoslavom (2008; 2014 v angličtine v USA vo vydavateľstve Calypso, 2015 v macedónčine, 2019 vo francúzštine), Lásky nebeské (2010; 2013 v maďarčine), Nevybavená záležitosť (2013; 2016 v maďarčine a nemčine), Naničhodnica (2020; 2022 v nemčine). Vydala rozhovor s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov (2012, Cena Egona Erwina Kischa 2013). Píše aj pre deti: Iba baba (2011 aj v maďarčine), Babeta ide do sveta, Bubliny, Ježibaby z Novej Baby (2016 aj v maďarčine), So Salvátorom (2022). Na slovenských javiskách sa hrali viaceré jej tituly, za hru o fašistickej minulosti významného slovenského prozaika Mila Urbana Tichý bič (Modrý salón SND) dostala Cenu Literárneho fondu za pôvodnú literatúru. Píše pre rozhlas, prekladá beletriu i odbornú literatúru, za preklad knihy Dragana Klaića Ako reštartovať divadlo dostala v roku 2015 Cenu Mateja Bela za odborný preklad. V roku 2019 jej prezident Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj literárnej činnosti.

112 pages, Hardcover

First published January 1, 2024

Reviews

[romana · Rating 5 out of 5]

Poznám to už naspamäť. Chcú ísť do Svätej zeme, ale nenávidia Židov. Plačú za bývalým režimom, ale počas štátnych sviatkov chodia nakupovať do Rakúska. Maďarom na juhu Slovenska závidia tržby z kúpeľov, do ktorých chodievajú, rovnako ako chatárom v Tatrách. V zime zopár z nich odletí na desať dní do Malajzie a na Bali, ale nenávidia systém, ktorý im to umožňuje. Neznášajú všetky rasy sveta okrem svojej bielej. Keď si od pľúc zanadávajú na všetkých, ktorí podľa nich môžu za ich nepohodu, uľaví sa im a majú pocit zmysluplného rozhovoru.

[Michaela · Rating 2 out of 5]

Pekné, na zamyslenie, ale pre mňa ľahko zabudnuteľná kniha.

[Dasha · Rating 5 out of 5]

"Uvazujem, ci by sa cele osadenstvo miestnosti zmestilo na jednu skupinovu fotografiu, a ak ano, ako by to vyzeralo. Vystiznejsia by bola mozno olejomalba na platne v duchu majstrov nizozemskeho zlateho veku s mnozstvom zaujimavych detailov. Niekto si vklada do ust jedlo na vidlicke, iny sa spara medzi zubami, dalsia sa zacudovane diva do objektivu, detail bosej nohy v deravej ponozke vedla vyzutej topanky, mozno aj ja sa o chvilu pod stolom vyzujem, nahryznuty krajec chleba, nedopite pivo, omrvinky a mlacky na obruse, ruka so snubnym prstenom, podbradok, plesina, drdol, ocne linky, umelo zvacsene pery. Rozpohybovany rodinny portret, na ktorom sa nedivaju vsetci naraz do objektivu, ale istym sposobom predsa len pozuju. Sebastylizacia, obcas zabudnutie, uprimny pohlad, niekedy spytavy, zabery sa menia v tekutom plynuti casu. Snazime sa vyzerat, ako je to podla najvnutornejsieho presvedcenia kazdej osoby potrebne, pozorujeme sa zvonku, regulujeme, sledujeme, davame pozor, ako by sme asi mali posobit na inych. Niektori sa pokusaju mat kamennu tvar, ini rozosievaju ziarive usmevy na vsetky strany. Na oboje sa tazko reaguje, a tak sa pozeram najma do vlastneho taniera a na stol pred sebou a vobec netusim, ako posobim ja na nich. Momentky by mohli rozsifrovat tuto postavu, ale nikto ich nerobi. Vsetko zostane zahmlene v milosrdnych lapsusoch pamati."

[Rosopsida · Rating 5 out of 5]

Hymna rezignovaných, zklamaných srdcí. »Moje vlastné myšlienky, akokoľvek chmúrne, neodbytné a ťaživé, sú mi lepšími spoločníkmi než osoby pri stole; menej ma otravujú, aj keď ma vedú na miesta a do časov, kde sa nechcem pridlho zdržiavať.«

Smutné přesvědčení, že si s druhým člověkem nemáme co říct, že odejdeme nepochopení; že nepochopíme. Samota a mlčení možná skýtá méně rizik. A rychlé úsudky snad stojí méně energie.

»Prečo si všetko vopred predstavujem a potom sa čudujem, že je to inak?«

Naštěstí existuje náhoda – zakopnutí, vychýlení z rytmu. Příležitost podívat se znova.