Ak si čo len troška pamätáte roky predrevolučné, pri čítaní príde aj na husiu kožu. Sú veci, časy, spôsoby, z ktorých mrazí a aj by mraziť malo. Román Dedo Lužko rozhodne neponúka chlácholivú nostalgiu, ale tne do živého. A pritom sa na nič nehrá.
Román odráža večnú ľudskú túžbu po vzďaľujúcej sa chimére šťastia, naplnenia osudu či nájdenia tej pravej lásky. Hrdinovia sa potácajú desaťročiami, aby na konci naplno obnažili márnosť takéhoto snaženia.
Horkosladké!
Román sleduje osudy dvoch postáv: Dedoluška – bývalého pohraničiara a dôstojníka z čias socializmu – a Kajoluška – jeho vnuka, novinára a muža poznačeného rozpadom manželstva a snahou nájsť zmysel v roztrieštenom svete. Kopcsay podáva ich príbehy bez potreby dramatizovať.
Jedným z najväčších prínosov románu je jeho jazyková vycibrenosť a pozorovateľská presnosť. Autor dokáže zdanlivo banálny detail – vôňu muškátov, žltú tašku, obraz s jeleňom – premeniť na symbol, ktorý nesie emóciu, čas a pamäť. Pracuje s nostalgiou, ale nikdy nie sentimentálne. Jeho humor je jemný, situačný, často vzniká z drobných absurdít, ktoré píše sám život.
Román sa rozrastá do šírky – 528 strán – no nestratí sa sám v sebe. Aj cez dĺžku textu si zachováva pozornosť k detailu a pútavosť.
Väčšina ženských postáv sa románom mihne, no nedozvieme sa o nich dosť.
(A ja by som tak veľmi chcela vedieť, ako to vôbec dokázala pani Lužková s pánom Lužkom prežiť.)
Román zachytáva aj v tomto verne dobu, keď ženy stáli skôr v pozadí. Aspoň navonok. V domácnosti všetko riadili poväčšine pevnou rukou, hoci na verejnosti držali dekórum o hlave rodiny.
Autor neostal nič dlžný ani oblohe. V románe Dedo Lužko nájdete aj nálady postáv odrážajú aj v meteorologických javoch.