Filozof a spisovateľ Milan Šimečka patrí k najvýraznejším česko-slovenským postavám 20. storočia. Jeho strhujúci život a originálne dielo vyrozpráva nový komiksový román v dobe, keď sa vládna moc opäť usiluje o „obnovenie poriadku". Čo sa stane, keď sa utópia zmení na väzenie? A zo sna sa stane nočná mora?
Režim, ktorý pomáhal upevniť, ho nakoniec vyhodil z práce, šikanoval ho a vo väzbe mu zničil zdravie. Skutočný príbeh vychádza z rozsiahleho výskumu v archívoch tajných služieb, samizdatových knižniciach, z výpovedí generačných druhov a očitých svedkov. Kto bola spisovateľova žena Eva? Akú úlohu zohrávali v jeho tragickom živote láska a otcovstvo?
Spoznajte osud človeka, ktorý pochopil, že si nemôže vybrať pre život najlákavejší príbeh z kníh, ale musí prijať ten, ktorý zodpovedá tvaru jeho duše, a žiť ho až do konca.
Toto je jedna krásna, múdra a úžasne spravená kniha. Som nadšený, veľmi sa mi páčila.
Často sa vraví o rôznych knihách, že “povinné čítanie”, ale po tejto knihe určite radi siahnu všetci dejepisári a NOSkári, lebo úžasne stručne a prístupne dá mladému čitateľstvu precítiť normalizáciu a disent. A nebude ich ani treba príliš nútiť do čítania, lebo je to proste celé veľmi pekné.
Výborne spracovaný komiks o Milanovi Šimečkovi. Ako bol na začiatku zarytý komunista, jeho vytriezvenie a následné väznenie režimom, ktorý kedysi obdivoval.
Veľká väčšina (asi) bola skompilovaná z jeho tvorby a listov. Graficky sa mi veľmi páčili metafory a kombinácia rôznych foriem.
Teraz si už len konečne prečítať niektorú z jeho kníh...
Vizuálne divadlo aj silný kus histórie. Vizár odviedol skvelú prácu, pátral v archívoch a vymyslel skvelú formu. Keď sú Šimečkove ruky zrazu rukami starca, aj lopatami bagra, mrazí z toho.
« Malo by byť konečne už zrejmé, že nedobré položenie našich národov, ktoré vyplýva zo zrovnania, je v mnohom následkom izolácie a nemožnosti konfrontácie s európskym civilizačným rastom. Rovnako zrejmé by malo byť, že ak chceme na tomto položení niečo zmeniť, musíme vyjsť z izolácie a nájsť odvahu ku konfrontácii. Ak, pravda, naozaj chceme. Nie som si týmto chcením istý, nikto o tom zatiaľ nedal hlasovať. V izolácii a zaostalosti je zaiste skrytý aj zvláštny pôvab. Je to pôvab pokoja, hlivenia, všeobecnej sociálnej istoty, zaručujúcej dostatok piva a bravčového, je to pôvab pštrosej bezpečnosti, všeobjímajúcej priemernosti, ktorá aj hlupákovi poskytuje pri troške poddajnosti v chrbtici možnosť slušnej politickej a úradnej kariéry. Otázka stojí aj takto: načo sa ponáhľať za európskym štandardom? Ak budú všetci dobre bývať, zmenši sa radosť nad domčekom, na ktorý som sa tak nazháňal, ak bude mat väčšina ľudí auto, to moje prestane budiť závisť, a ak tuzexový tovar prestane vzbudzovať pozornosť, čim vyniknem? »
--
Milan Šimečka byl člověk, na kterého můžou být Češi hrdí. Tohohle světově uznávaného autora, jednu z největších českých a slovenských osobností 20. století pronásledoval, věznil a zničil režim, který on sám pomáhal budovat – odtud ten skvělý název.
Letos je komiksem v mém výběru tenhle příběh o něm. Michal Hvorecký a Matúš Vizár prošli archivy tajných služeb, samizdatové knihovny a svědectví současníků a ztvárnili ho fantasticky. Skvělá kresba, skvělá technika vyprávění, skvělé komiksové umění. A některé obrazy, to jsou hotové plakáty na zeď. Tak to má ve skvělém komiksu být.
Prosím vás, a čtěte Šimečkovy knihy. Obou Šimečků.
--
« Po ôsmich hodinách driny má človek akurát tak čas dať si do poriadku vegetatívne funkcie.
Dobre to s nami súdruhovia zariadili.
Voľný čas vzbudzuje nepokoj a ten je príčinou kontrarevolúcií!
Minule sem stretol svojho priateľa, profesora Z. R. Ten dobrák mi začal rozprávať, čo všetko robí, že má v tlači dve knihy o histórii slovenského divadla a tretiu pripravuje. Ticho som stál a mlčal, kým sám prišiel na to, že v dome obesenca sa o povraze nerozpráva. Tak sa to vraví, alebo sa mýlim?
Všetka bieda sveta spočíva v tom, že každé nešťastie sa dotýka vždy iba nikoho a ostatní si môžu povedať: chvalabohu, idú na iné poschodie…
Viem tiež, čo nás ničí.
Je to pasivita, do ktorej sme jednak vstúpili a jednak boli vrhnutí, ale pre subjektívny stav je horšie, že sme ju po zrelej úvahe dobrovoľne prijali ako postoj, ktorý najlepšie zodpovedá dobe. »