Anna Siedykh v zbierke Cudzinečnosť píše v dvoch jazykoch: v rodnej ukrajinčine a v slovenskom jazyku, ktorý sa stal jej druhým domovom. V básňach sa vytvára unikátny priestor, v ktorom sa ukrajinčina a slovenčina prelínajú, vedú rozhovor a odkazujú na seba. Básne nie sú prekladmi, ale vyznaniami, ktoré vychádzajú z blízkosti a zároveň z rôznosti jazykov a kontextov. Odrážajú dôveru, že jazyk nie je len dorozumievacím prostriedkom, ale aj zhmotnením kolektívnej a individuálnej pamäti. Mladá autorka nezaprie svoju dychtivosť pri objavovaní sveta, zároveň sa však stretáva s krutosťou tohto času, vojnou, ktorá všetko ovplyvňuje a mení. Siedykhovej tvorba je v slovenskej literatúre jedinečná a prináša nečakané obohatenie slovenskej, ale i ukrajinskej kultúry, ktoré vzniklo za týchto mimoriadnych tragických okolností.
O Anninom talente niet pochýb. Mňa za srdce chytilo najmä to, že kniha nemá doslovné preklady z ukrajinčiny do slovenčiny a naopak. Jazyky sa spolu zhovárajú, odkazujú na seba. Učím sa už skoro rok ukrajinčinu a pár slov z ukrajinských básní v zbierke som si prečítala/preložila, no je pravdepodobne množstvo Slovákov, ktorí si ich nikdy neprečítajú (vrátane mňa) celé. A to je na tejto knihe naozaj zaujímavé. To tajomno. Hrá sa s jazykom, doslova. A tak, ako je táto kniha trpká a ťažká, je aj krásna a teplá.
Ukrajinu som vždy vnímala ako krajinu básnikov. Ich poézia je výnimočná, pretože jazyk im spieva, dejiny ich nútili uchovávať pamäť v rozprávaných príbehoch a kultúrou si toto dedičstvo chránili vo veršoch a piesňach aj v časoch, keď im iné formy prejavu odobrali. V takýchto podmienkach sa ich poézia však stala nielen umením, ale aj aktom vzdoru. Preto sa ukrajinská poézia často číta ako drsná, prenikavá a nadčasová. Nesie v sebe osobný cit aj národný osud.
Zbierka Anny Siedykh je ukážkovým príkladom všetkého, čo ukrajinská poézia predstavuje. Je vzdorovitá a nežná. Je tragická a nádherná. Jej verše sú ako piesňou, tak aj bojovým pokrikom. Zbierka je dvojjazyčná a básne naozaj neslúžia ako preklad — niektoré vyznania sú podobné v oboch jazykoch, niektoré sú úplne iné. Obe tvoria dôležitú súčasť autorkinej identity a zároveň poukazujú na dva jazyky, také podobné a pritom stále odlišné. Moja (žiaľ biedna) ukrajinčina mi v niektorých prípadoch pomohla preniknúť aj k tej “druhej strane”, pochopiť a vnímať, chvíľku prežiť v koži druhého. V iných prípadoch som iba nechala jeden z “najspevavejších” slovanských jazykov, nech mi chvíľu spieva — emócie výpovede niekedy človek dokáže vnímať aj napriek tomu, že úplne nerozumie obsahu.