Štyridsiatnika Sveťa nemajú radi poľovníci ani lesníci, v lese je však ako doma. Občas sa cíti byť viac zvieraťom, ako človekom, v lese sa cíti živý. Stopuje vlky, jelene, rysy, usiluje sa byť v ich blízkosti. Aby cítil ich pach. Aby ony cítili jeho. A aby ich ochránil pred hlavňami trčiacimi z ponurých posedov.
Jemné tkanivo príbehu knihy Denníky domorodcov je upradené zo vzťahov medzi ľuďmi i medzi zvieratami. Je to pavučina, ktorá je pevná, pokiaľ sa do nej nezasahuje hrubou silou. A aj o tom je Mišákova próza. O narušenej rovnováhe v našom spoločnom ekosystéme zvanom Zemeguľa.
Och, tak toto bolo veľké rozčarovanie. S odretými ušami tri hviezdičky - aj to najmä za autentickú znalosť témy a peknú úpravu. Je zrejmé, že autor prírodu - teda "domov", keďže termín "príroda" nepoužíva - pozná ako málokto. Je však tiež zrejmé, že sa touto znalosťou cíti nadradený praticky všetkým ostatným ľuďom - čo je vzhľadom k posolstvu, ktoré sa knihou snaží odovzdať (že totiž žiaden človek nie je viac ako čokoľvek živé), trochu paradoxné, a obávam sa, že si to ani veľmi neuvedomuje. Text je školometský, na viacerých miestach sa zbytočne opakuje, častokrát je naivný, ale zároveň rušivo premúdrelý... Joj, škoda. Tak veľmi som chcela, aby to pre mňa bola pekná knižka.