TRI VETY
1. Medzi 10. a 12. storočím sa západná Európa postupne stabilizovala, rozvíjala obchod, upevňovala svetskú i cirkevnú správu a prostredníctvom pútí, križiackych výprav a kultúrnych kontaktov sa otvárala širšiemu svetu.
2. Preklady antických a arabských diel, štúdium logiky a rozvoj kláštorných i katedrálnych škôl vytvárali podmienky na systematické usporiadanie poznania a vznik univerzít.
3. Zároveň silnel dôraz na osobné svedomie, sebapoznanie a Kristovu ľudskosť, pričom duchovný aj rytiersky ideál čoraz viac predstavoval život ako cestu hľadania, skúšok a vnútorného rastu.
DOJMY
Ďalšia kniha do série "ak chceš pochopiť stredovek, musíš si to prečítať". Nech sa publicisti akokoľvek snažia očistiť stredovek, stále počúvame kadejaké reči o tom, že tí a tí sa chovajú ako v stredoveku, že sú zaostalí a spiatočnícki. Richard Southern vás však presvedčí, že stredovek o ktorom hovorí on (koniec 10. a začiatok 13. storočia) je na míle vzdialený predstavám dnešného človeka. Ale aby som sa len nepohorošoval nad stereotypmi ohľadom stredoveku, povedzme si niečo aj o samotnej knihe.
Autor v tejto knihe háji tézu, že obdobie, ktoré popisuje, je obdobím veľkej zmeny oproti minulým storočiam. Táto zmena sa nedá popísať jedným slovom, ale išlo o kultúrnu zmenu, ktorá mala vplyv na vzdelávanie, teológiu, bežný život človeka, jeho osobné prežívanie a spiritualitu. Southernov prístup môžeme nazvať aj ako dejiny mentalít. Na popis týchto zmien si pozýva na scénu konkrétne postavy, ich životy, myšlienky a diela a na ich základe vykresľuje konkrétne zmeny.
Napríklad v poslednej kapitole nazvanej Od eposu k romanci porovnáva Pieseň o Rolandovi z Karolínskej doby a dvorskú literatúru Chrétiena de Troyes - zatiaľ čo jeden popisuje epickú katastrofu v podobe neúspešnej bitky, kde sa cnosť získava odvahou a lojalitou k pánovi, druhý rozpráva príbehy romantických dobrodružstiev, ktorých cieľom sú cnosti, získané v osobných súbojoch so zlom a osobnou premenou. Tento prerod k individualizmu a sebapoznaniu je badateľný taktiež v duchovnej literatúre sv. Anselma a sv. Bernarda, ktorí sú priekopníkmi novej spirituality, zameranej na vnútro človeka. Popisuje tiež, akým spôsobom začal dominovať tomuto obdobiu kult Panny a vôbec, akým spôsobom do spirituality človeka 11. až 13. storočia vstúpili emócie.
Svoje rozprávanie začína vymedzením oblasti, ktorej sa venuje a ktorú nazýva Západne Kresťansto a jej susedov, vzťahov k Moslilom, k poznatkom o nich, ale aj k pohanom a iným, ďalekým krajinám a popisuej predstavy ľudí o tomto svete mimo hranice Kresťanstva. Následne sa pozerá na samotnú spoločnosť Kresťanstva, rozpráva o základným pojmoch a vzťahoch tejto spoločnosti, aké stavy existovali v tomto období, ako sa vytvárali, rozoberá významy slov ako nevoľník a slobodný muž, sloboda. Odtiaľto prechádza k základným prvkom kresťanského života, rádom, ich vplyvom, reformám, k pápežom a organizácii kresťanského života. Najzaujímavejšími (čo sa veľmi ťažko hovorí, ale pre mňa určite), boli však poslendé dve kapitoly, jedna o myslení tejto doby, druhá už spomínana, popisujúca zmenu spirituálneho života a jeho zameranie sa na seba a emócie.
Jediné, čo mi ostáva povedať je, že v očiach Southerna je stredovek iným miestom, ako som ho doteraz poznal a to som už pár kníh o stredoveku prečítal. Southern rozpráva zas iné príbehy z inej (anglickej) perspekívy, zameriava sa na iné postavy, mentality a hlavná vec, čo si z knihy odnášam je, že na stredovek sa určite nemožno pozerať ako na 1000 rokov jednotvárnosti. Tu v tomto období sa formuje predstava jedinca a individuality, tu sa formuje postoj k vzdelaniu a poznaniu. Toto je jednoducho obdobie, o ktorom by sme mali čítať, ak chceme porozumieť aj dnešnému svetu.
TRI NAJ CITÁCIE
KRÁSNE VETY A POZNÁMKY
1. Premena a rozširovanie západnej Európy. Medzi 10. a 12. storočím sa západná Európa postupne stabilizuje a rozširuje svoje geografické aj kultúrne obzory. Napriek spoločnému kresťanstvu zostáva rozdelená medzi latinský a germánsky svet, sever a juh, pričom jednotlivé oblasti majú odlišné jazyky, tradície a právne zvyklosti. Do kresťanského spoločenstva sa začleňujú Severania, Maďari a Slovania. Toto prepájanie podporujú panovníci, pápežstvo, dynastické sobáše aj osobné kontakty, no spoločná viera neodstraňuje politické a kultúrne napätia.
2. Obchod a križiacke výpravy. Väčšia bezpečnosť, rast poľnohospodárskej výroby a počtu obyvateľov umožňujú rozvoj obchodu, miest a peňažného hospodárstva. Benátky prepájajú Západ s východným Stredomorím, zatiaľ čo obchodné väzby Anglicka a Nizozemska posilňujú severozápad Európy. Ďalším zdrojom kontaktov sú púte a križiacke výpravy, ktoré spájajú náboženské nadšenie, pomoc východným kresťanom aj túžbu po hmotnom prospechu. Výpravy dávajú rytierstvu nové poslanie, ale prinášajú aj porážky, sklamanie a prehĺbenie rozporov medzi kresťanmi, ktoré výrazne odhaľuje dobytie Konštantínopola v roku 1204.
3. Spoločnosť a formovanie vlády. Európska spoločnosť zostáva prevažne roľnícka a aristokratická, no spôsob výkonu moci sa mení. Panovníkom a kniežatám už nestačí osobná vernosť vazalov či vojenské ovládnutie územia: potrebujú účinnejšiu správu, súdnictvo a vzdelaných úradníkov. Manželstvá prepájajú rody, rozširujú dŕžavy a sprostredkúvajú nové kultúrne podnety. Zároveň sa mení postavenie slobodných ľudí, nevoľníkov a šľachty; autor pritom zdôrazňuje chápanie slobody ako života pod zákonom namiesto svojvôle pána. Rytierstvo postupne získava náboženský a mravný rozmer, spojený s ochranou slabých a službou vyššiemu cieľu.
4. Cirkevná reforma a vzostup pápežstva. Cirkev sa usiluje obmedziť závislosť svojich úradov a majetkov od svetských vládcov a mocných rodín. Reformné snahy, spor o investitúru a dôraz na celibát sprevádzajú upevňovanie samostatnej cirkevnej správy. Rím sa z významného pútnického centra stáva aj centrom zákonodarstva a súdnictva, pričom pápež rozhoduje spory prostredníctvom spolupracovníkov, legátov a koncilov. Rast jeho právomocí vychádza aj z požiadaviek ľudí, ktorí hľadajú pomoc pri miestnych konfliktoch. Ťažiskom duchovného života zostávajú kláštory, ktorých reformy a nové rády odpovedajú na túžbu po dôslednejšom zasvätenom živote.
5. Vzdelávanie a systematické poznanie. Vzdelávanie spočiatku smeruje najmä k porozumeniu Písma a osvojeniu antického a kresťanského dedičstva. Postupne nadobúda ústredné postavenie logika, ktorá poskytuje nástroje na presné rozlišovanie pojmov, usporiadanie výrokov a vedenie diskusie. Preklady gréckych a arabských diel rozširujú poznatky v matematike, astronómii, medicíne a prírodných vedách. Kláštory uchovávajú a triedia texty, zatiaľ čo katedrálne školy vytvárajú širší priestor na otázky a nové postupy. Vznikajú súmy a základné učebné diela, rozvíja sa univerzitné prostredie a vzdelanci nachádzajú uplatnenie v cirkevnej i svetskej správe.
6. Osobná zbožnosť a nové životné ideály. Popri systematickom poznávaní rastie záujem o osobné svedomie, sebapoznanie a vnútornú skúsenosť jednotlivca. Duchovný život sa čoraz výraznejšie chápe ako cesta, na ktorej človek prostredníctvom viery, porozumenia, ľútosti a lásky smeruje k Bohu. Zbožnosť zdôrazňuje Kristovu ľudskosť a utrpenie, úctu k Panne Márii a osobný vzťah k svätým. Podobná premena sa prejavuje v literatúre: popri Rolandovej vernosti pánovi vystupuje artušovský rytier, ktorý hľadá, podstupuje skúšky a dozrieva v cnostiach. Do popredia tak vstupuje jedinečný životný príbeh človeka a jeho vnútorný rast.