What do you think?
Rate this book
Kde líšky dávajú dobrú noc: Kresťanský nacionalizmus a holokaust na Slovensku
V prvých rokoch svojej existencie sa slovenský štát vo svete poznačenom vojnovým pustošením javil ako oáza mieru a hojnosti. Budovanie chodníkov a kanalizácie, stavebný ruch, veselé sprievody a plné tribúny oslavujúce Boha a národ. Idylický obraz však obstojí len vtedy, ak zabudneme na tisíce zavraždených Židov, na Rómov vytlačených na okraje miest a dedín, na Čechov, Maďarov a Rusínov degradovaných na obyvateľov druhej kategórie. Ak prehliadneme arizácie, násilie a predovšetkým systematickú snahu zmeniť dovtedy multikultúrnu krajinu na slovenský kresťanský monolit podľa vzoru Hitlerovho Nemecka.
Historička Hana Kubátová v knihe Kde líšky dávajú dobrú noc. Kresťanský nacionalizmus a holokaust na Slovensku skúma, ako sa formovanie národného štátu počas druhej svetovej vojny prepojilo s kolektívnou zradou a genocídou. Ukazuje, že holokaust nebol len „importovanou“ tragédiou, ktorú Slovensku vnútilo nacistické Nemecko, ale procesom, na ktorom sa podieľali samotní Slováci – politické a náboženské elity, miestni funkcionári aj bežní občania. Táto kniha narúša pohodlný mýtus o Slovensku ako obeti nacistického diktátu a kladie otázku, ako sa mohla krajina, ktorá sa prezentovala ako kresťanská a národná, stať aktívnym účastníkom holokaustu.
Kubátová prináša odpoveď podloženú množstvom dôkazov, ktoré hovoria, že k holokaustu neviedli len rozhodnutia mocných. Umožnili ho každodenné prejavy lojality, kompromisov a chamtivosti, a to aj v tých najodľahlejších kútoch krajiny, kde líšky dávajú dobrú noc. Historická analýza udalostí sa prelína s varovaním pred silou nacionalistických ideológií prekračujúcich hranice – geografické aj časové.
Historička Hana Kubátová v knihe Kde líšky dávajú dobrú noc. Kresťanský nacionalizmus a holokaust na Slovensku skúma, ako sa formovanie národného štátu počas druhej svetovej vojny prepojilo s kolektívnou zradou a genocídou. Ukazuje, že holokaust nebol len „importovanou“ tragédiou, ktorú Slovensku vnútilo nacistické Nemecko, ale procesom, na ktorom sa podieľali samotní Slováci – politické a náboženské elity, miestni funkcionári aj bežní občania. Táto kniha narúša pohodlný mýtus o Slovensku ako obeti nacistického diktátu a kladie otázku, ako sa mohla krajina, ktorá sa prezentovala ako kresťanská a národná, stať aktívnym účastníkom holokaustu.
Kubátová prináša odpoveď podloženú množstvom dôkazov, ktoré hovoria, že k holokaustu neviedli len rozhodnutia mocných. Umožnili ho každodenné prejavy lojality, kompromisov a chamtivosti, a to aj v tých najodľahlejších kútoch krajiny, kde líšky dávajú dobrú noc. Historická analýza udalostí sa prelína s varovaním pred silou nacionalistických ideológií prekračujúcich hranice – geografické aj časové.
- GenresNonfictionHistory
344 pages, Hardcover
Published March 19, 2025
33 people are currently reading
299 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 15 of 15 reviews
May 30, 2025
Príbehy bežných ľudí v dejinách sú dôležitým posolstvom. Ukazujú, že dejiny netvorí iba politika, ale aj každodenný život a spôsob, akým sa obyčajný človek stavia k svojmu okoliu. Historička Hana Kubátová prispela do obrazu o slovenskej kultúre počas Slovakštátu knihou Kde líšky dávajú dobrú noc (N Press, 2025). Pri Antonovi Hruboňovi, Miloslavovi Szabóvi, Martinovi Poschovi, Jozefovi Hyrjovi, Jakubovi Drábikovi je to podnetný lokálny príspevok o jednej z najtemnejších a najbizarnejších epizód našich národných dejín. Akú daň mala národná samostatnosť v čase, keď sa v Európe konal holokaust?
Pre Slovákov a Slovenky je povestná ich pohostinnosť a srdečnosť. Aspoň sa to o nás vo svete hovorí. Keď nad touto vetou dumám, predstavím si, ako ma nedávno cestou do práce skoro zrazilo auto na prechode a ešte mi vodič vynadal, že čo sa tak vlečiem, a už-už sa aj podujal odpásať sa, že si to ideme vysvetľovať tvárou v tvár. Predstavil som si ľubovoľnú diskusiu pod príspevkami ohľadne domáceho diania na sociálnych sieťach a tiež zbabrané majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, kam si chodievame viac-menej už iba po výprask. A niektorí si dokonca myslíme, že sme si ho tento rok tak trochu aj zaslúžili. Spomínam na napäté štedré večere v domácnostiach naprieč Slovenskom počas zúriacej pandémie covidu, názorové rozdiely a odveký boj o pravdu a vlastný názor.
Knihy ako Kde líšky dávajú dobrú noc (N Press, 2025) od historičky Hany Kubátovej nám ukazujú, že legendárna pohostinnosť a srdečnosť sú asi ešte staršie ako naša kolektívna pamäť. Niektoré veci by sme z nej radšej nadobro vymazali. Našťastie, história nie je ako spomienky jednotlivcov a nedá sa tak ľahko zmanipulovať.
Ľudkovia. Čo ste spochabeli?
Starí rodičia nás učili, že si máme vážiť vrásky a vek, vraj sa v ňom ukrýva múdrosť a skúsenosti. Súhlasím. Najmä s tými skúsenosťami. Ale s niektorými tá pomyselná miska váh poriadne spadne a pekné teda nie sú. Tou neodškriepiteľnou skúsenosťou je aj koniec tridsiatych rokov dvadsiateho storočia a nástup nacistickej ideológie. Nástup je možno zmätočný výraz, pretože myslenie talianskeho aj nemeckého fašistického režimu odpovedalo na dlhodobú spoločenskú atmosféru.
Antisemitizmus v rôznych podobách je v Európe prítomný stáročia. Dobrým a myšlienkovo komplexným exkurzom do vnímania židovskej spoločnosti v Európe je Ecov Pražský cintorín (2010). Ešte lepším, zato na strávenie horším, je epochálny počin Timothyho Snydera Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom (2010). Myslím si však, že kniha Hany Kubátovej je výborným príkladom, ako by sme mali hovoriť o minulosti. Cez obraz bežných ľudí. Tých, ktorí by sa dnes asi obhajovali, že ich sa politika netýkala, že oni sa do vecí nemontovali a proti židovským susedom nič nemali. Veď bodaj by aj, keď na ich nešťastí a smrti od istého momentu stál celý ich majetok.
Do knihy Kubátová vkomponovala mikropríbehy, alebo skôr príklady z archívov, kde je pekne vidieť, aké nepekné boli postoje v regiónoch, ako systematicky sa pracovalo s hraničnými oblasťami. Chodím okolo toho, ale veď napokon tak sa aj kniha volá – Kde líšky dávajú dobrú noc. Akýsi koniec sveta či Slovenska, ktoré však zďaleka od diania vo svete nebolo izolované, naopak. Medzinárodné archívy si nás budú navždy pamätať ako režim kolaborujúci s hitlerovským fašizmom. Hanba. Zďaleka nie nevyhnutnosť. O problematickej osobnosti kňaza Jozefa Tisa, ktorý sa dostal na čelo novovzniknutého samostatného štátu, sme už mali aj v súčasnej literatúre nejednu dobrú prácu, dokonca aj z pohľadu ľudí, listov, príbehov. Napríklad Tisovi poza chrbát od Jozefa Hyrju (2020), Slovutný pán prezident (2020) od Madeline Vadkerty, ale aj komplexnejšie štúdie od Ivana Kamenca či amerického historika Jamesa M. Warda.
Ale teraz k tým našim ľudkom. Hana Kubátová knihu Kde líšky dávajú dobrú noc koncipuje ako prácu o slovenskom klérofašizme a bežných občanoch. „Hoci kresťanský nacionalizmus často využíval biblické odkazy, v skutočnosti mal s vierou len málo spoločného. Tiso a jeho zástancovia síce tvrdili, že kresťanský socializmus predstavuje ochranný nacionalizmus, v skutočnosti však manipulovali emócie vrátane rasistických predstáv o láske a produktivite na vytvorenie hierarchického systému. Ten nakoniec umožnil realizáciu genocídy. Posolstvo kresťanského nacionalizmu preniklo nielen do celonárodného povedomia, ale hlboko sa zakorenilo aj na vidieckej východnej periférii, kde našlo priaznivú pôdu pre svoje šírenie“ (str. 169). Záverom knihy ponúka Kubátová stručný pohľad na produkt tejto politiky, právnika a politika Mateja Huťku. „Huťka počas procesu prezentoval sám seba ako človeka rešpektujúceho zákon a poriadok, ktorý sa dištancoval od radikálnych členov Hlinkovej gardy. Tvrdil, že často nesúhlasil s ich iniciatívami a údajne sa staval proti tým, ktorí ‚boli pripravení konať na vlastnú päsť‘. Hoci nemohol poprieť svoje početné politické funkcie a dlhoročné zapojenie do režimu, vykresľoval sa ako pragmatik, ktorý bol nútený robiť kompromisy pre ‚vyššie dobro‘ .“ (str. 285)
V príbehoch obyčajných ľudí sú tie s chuťou neokrôchane arizovať po svojich susedoch, pričom nároky opierali o svoje momentálne sociálne rozpoloženie. Je tu situácia vdovy, pokryteckých bratov, skorumpovaných politikov, pasívnych klerikov aj ďalšie pohľady do úplne bežného života v zločinnom režime. Je smutné čítať, že pre vlastné dobro sa nedbá (diplomatická skratka) o blaho vlastného okolia, susedov a spoluobčanov. Keď sa dostatočne dlho na niekoho kričí, ľudia sa postupne pridajú, prídu si zakričať, kopnúť, odprevadiť na stanicu, odkiaľ niet návratu. Nemajú s tým problém. Ten najväčší je s priznaním vlastnej viny.
Pre Slovákov a Slovenky je povestná ich pohostinnosť a srdečnosť. Aspoň sa to o nás vo svete hovorí. Keď nad touto vetou dumám, predstavím si, ako ma nedávno cestou do práce skoro zrazilo auto na prechode a ešte mi vodič vynadal, že čo sa tak vlečiem, a už-už sa aj podujal odpásať sa, že si to ideme vysvetľovať tvárou v tvár. Predstavil som si ľubovoľnú diskusiu pod príspevkami ohľadne domáceho diania na sociálnych sieťach a tiež zbabrané majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, kam si chodievame viac-menej už iba po výprask. A niektorí si dokonca myslíme, že sme si ho tento rok tak trochu aj zaslúžili. Spomínam na napäté štedré večere v domácnostiach naprieč Slovenskom počas zúriacej pandémie covidu, názorové rozdiely a odveký boj o pravdu a vlastný názor.
Knihy ako Kde líšky dávajú dobrú noc (N Press, 2025) od historičky Hany Kubátovej nám ukazujú, že legendárna pohostinnosť a srdečnosť sú asi ešte staršie ako naša kolektívna pamäť. Niektoré veci by sme z nej radšej nadobro vymazali. Našťastie, história nie je ako spomienky jednotlivcov a nedá sa tak ľahko zmanipulovať.
Ľudkovia. Čo ste spochabeli?
Starí rodičia nás učili, že si máme vážiť vrásky a vek, vraj sa v ňom ukrýva múdrosť a skúsenosti. Súhlasím. Najmä s tými skúsenosťami. Ale s niektorými tá pomyselná miska váh poriadne spadne a pekné teda nie sú. Tou neodškriepiteľnou skúsenosťou je aj koniec tridsiatych rokov dvadsiateho storočia a nástup nacistickej ideológie. Nástup je možno zmätočný výraz, pretože myslenie talianskeho aj nemeckého fašistického režimu odpovedalo na dlhodobú spoločenskú atmosféru.
Antisemitizmus v rôznych podobách je v Európe prítomný stáročia. Dobrým a myšlienkovo komplexným exkurzom do vnímania židovskej spoločnosti v Európe je Ecov Pražský cintorín (2010). Ešte lepším, zato na strávenie horším, je epochálny počin Timothyho Snydera Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom (2010). Myslím si však, že kniha Hany Kubátovej je výborným príkladom, ako by sme mali hovoriť o minulosti. Cez obraz bežných ľudí. Tých, ktorí by sa dnes asi obhajovali, že ich sa politika netýkala, že oni sa do vecí nemontovali a proti židovským susedom nič nemali. Veď bodaj by aj, keď na ich nešťastí a smrti od istého momentu stál celý ich majetok.
Do knihy Kubátová vkomponovala mikropríbehy, alebo skôr príklady z archívov, kde je pekne vidieť, aké nepekné boli postoje v regiónoch, ako systematicky sa pracovalo s hraničnými oblasťami. Chodím okolo toho, ale veď napokon tak sa aj kniha volá – Kde líšky dávajú dobrú noc. Akýsi koniec sveta či Slovenska, ktoré však zďaleka od diania vo svete nebolo izolované, naopak. Medzinárodné archívy si nás budú navždy pamätať ako režim kolaborujúci s hitlerovským fašizmom. Hanba. Zďaleka nie nevyhnutnosť. O problematickej osobnosti kňaza Jozefa Tisa, ktorý sa dostal na čelo novovzniknutého samostatného štátu, sme už mali aj v súčasnej literatúre nejednu dobrú prácu, dokonca aj z pohľadu ľudí, listov, príbehov. Napríklad Tisovi poza chrbát od Jozefa Hyrju (2020), Slovutný pán prezident (2020) od Madeline Vadkerty, ale aj komplexnejšie štúdie od Ivana Kamenca či amerického historika Jamesa M. Warda.
Ale teraz k tým našim ľudkom. Hana Kubátová knihu Kde líšky dávajú dobrú noc koncipuje ako prácu o slovenskom klérofašizme a bežných občanoch. „Hoci kresťanský nacionalizmus často využíval biblické odkazy, v skutočnosti mal s vierou len málo spoločného. Tiso a jeho zástancovia síce tvrdili, že kresťanský socializmus predstavuje ochranný nacionalizmus, v skutočnosti však manipulovali emócie vrátane rasistických predstáv o láske a produktivite na vytvorenie hierarchického systému. Ten nakoniec umožnil realizáciu genocídy. Posolstvo kresťanského nacionalizmu preniklo nielen do celonárodného povedomia, ale hlboko sa zakorenilo aj na vidieckej východnej periférii, kde našlo priaznivú pôdu pre svoje šírenie“ (str. 169). Záverom knihy ponúka Kubátová stručný pohľad na produkt tejto politiky, právnika a politika Mateja Huťku. „Huťka počas procesu prezentoval sám seba ako človeka rešpektujúceho zákon a poriadok, ktorý sa dištancoval od radikálnych členov Hlinkovej gardy. Tvrdil, že často nesúhlasil s ich iniciatívami a údajne sa staval proti tým, ktorí ‚boli pripravení konať na vlastnú päsť‘. Hoci nemohol poprieť svoje početné politické funkcie a dlhoročné zapojenie do režimu, vykresľoval sa ako pragmatik, ktorý bol nútený robiť kompromisy pre ‚vyššie dobro‘ .“ (str. 285)
V príbehoch obyčajných ľudí sú tie s chuťou neokrôchane arizovať po svojich susedoch, pričom nároky opierali o svoje momentálne sociálne rozpoloženie. Je tu situácia vdovy, pokryteckých bratov, skorumpovaných politikov, pasívnych klerikov aj ďalšie pohľady do úplne bežného života v zločinnom režime. Je smutné čítať, že pre vlastné dobro sa nedbá (diplomatická skratka) o blaho vlastného okolia, susedov a spoluobčanov. Keď sa dostatočne dlho na niekoho kričí, ľudia sa postupne pridajú, prídu si zakričať, kopnúť, odprevadiť na stanicu, odkiaľ niet návratu. Nemajú s tým problém. Ten najväčší je s priznaním vlastnej viny.
September 5, 2025
“V snahe ochrániť moralny obraz narodov mnohé krajiny urobili z pribehov odboja stredobod historickej pamäti (…), čím sa vyhli doskusii o ich spoluzodpovednosti za zločiny nacistického režimu.”
Je to tak, akoby bolo len par elit stelesnim slovenskeho fasistického štátu. Som rád za túto knihu, pribehy beznych ludi a miestnych kolaborantov ukazuju, ze Slovensko nebolo len obeťou, ale ze sa mnozstvo beznych ludi aktivne viezlo na nestasti Židov, Rómov a inych, donasalo, udavalo, schvalovalo deportacie, profitovalo z nich… Treba sa s tym vyrovnať, treba o tom hovorit.
Je to tak, akoby bolo len par elit stelesnim slovenskeho fasistického štátu. Som rád za túto knihu, pribehy beznych ludi a miestnych kolaborantov ukazuju, ze Slovensko nebolo len obeťou, ale ze sa mnozstvo beznych ludi aktivne viezlo na nestasti Židov, Rómov a inych, donasalo, udavalo, schvalovalo deportacie, profitovalo z nich… Treba sa s tym vyrovnať, treba o tom hovorit.
November 10, 2025
Výborná kniha napísaná veľmi čítavo, hoci je postavená na faktoch. Autorka píše o šírení nacionalizmu a holokauste najmä na východnom Slovensku a jeho podporovaní miestnymi autoritami - kňazmi, učiteľmi, úradníkmi. Odkrýva tiež vzťah medzi centrom a perifériami (v tomto sa to príliš nezmenilo...). Otvára nové spôsoby rozmýšľania pri hľadaní odpovedí na otázku "prečo".
June 5, 2025
Výborna a zaujímavo napísaná. Odporúčam. “Boj o dejiny je zároveñ bojom o budúcnosť
- o to, ako si budeme pamätat, kto sme, a ako sa rozhodneme, kým chceme byt.”
- o to, ako si budeme pamätat, kto sme, a ako sa rozhodneme, kým chceme byt.”
December 16, 2025
Je zrejmé, že autorka detailne pozná tému. Strávila dlhý čas v archívoch, nazbierala množstvo informácií, pochopila súvislosti a vynikajúco zasadila holokaust do spoločenského, geopolitického a historického rámca východného Slovenska.
Pri kúpe knihy som ale mala ešte iné očakávania. Výrazná žltá obálka (pravdepodobne odkaz na žltú židovskú hviezdu), silný názov a citlivá téma hanebnej kapitoly slovenskej histórie – to všetko vo mne vzbudilo dojem, že pôjde o knihu schopnú osloviť širokú verejnosť rovnako úderným textom, aký sľubuje jej vonkajšia prezentácia. Očakávala som knihu, ktorá spopularizuje túto tému a zasiahne čitateľa.
V tomto zmysle však kniha podľa mňa nevyužila svoj potenciál. Hoci autorka nepíše zle, text je rozvláčny, s príliš častými opakovaniami tých istých myšlienok. Celok by sa dal zhutniť na polovicu a spracovať viac popularizačne. Súvislosť medzi holokaustom a propagandou kresťanského nacionalizmu je v súčasnosti tak dôležitá téma, že si určite zaslúži, aby bolo sprostredkovaná čo najširšiemu publiku prístupnejšou formou.
Pri kúpe knihy som ale mala ešte iné očakávania. Výrazná žltá obálka (pravdepodobne odkaz na žltú židovskú hviezdu), silný názov a citlivá téma hanebnej kapitoly slovenskej histórie – to všetko vo mne vzbudilo dojem, že pôjde o knihu schopnú osloviť širokú verejnosť rovnako úderným textom, aký sľubuje jej vonkajšia prezentácia. Očakávala som knihu, ktorá spopularizuje túto tému a zasiahne čitateľa.
V tomto zmysle však kniha podľa mňa nevyužila svoj potenciál. Hoci autorka nepíše zle, text je rozvláčny, s príliš častými opakovaniami tých istých myšlienok. Celok by sa dal zhutniť na polovicu a spracovať viac popularizačne. Súvislosť medzi holokaustom a propagandou kresťanského nacionalizmu je v súčasnosti tak dôležitá téma, že si určite zaslúži, aby bolo sprostredkovaná čo najširšiemu publiku prístupnejšou formou.
September 21, 2025
Kniha plná zaujímavých a originálnych pohľadov na stav spoločnosti na Slovensku. Tieto fakty sa dajú aplikovať aj na súčasný stav, nie len ten minulý. Odporúčam každému, kto by chcel pochopiť náš “kresťanský nacionalizmus”.
December 30, 2025
Kniha opisuje rozne pohlady na Slovensky stat, poukazuje na priepast medzi centrom na zapade a zaostalostou na vychode. Pocas vojnovych rokov sa to zmenilo, buduje sa, rozvija sa, Zidia su posielani na smrt a nedockava Slovac bazi po ich majetkoch bez ohladu na to, ze sa "za nimi este nezatvorili dvere na dobytcich vagónoch", ktore ich vezu na takmer istu smrt. Az sa vsetko casom rozpadne ako domcek z kariet. Smutne je, ze sme sa s touto tienistou strankou nasej historie este stale nevyrovnali a niektori k nej stale pristupuju s obdivom.
November 24, 2025
Oči otvárajúca sonda do duše slovenského pospolitého ľudu, kde oportunizmus a nepotizmus vyhrávajú nad solidaritou a ľudskosťou. Názov knihy by mohol byť nahradený aj citátom „Na východe nič nie je“. Napriek tomu (a žiaľ aj vďaka tomu) východ bol hýbateľom slovenských dejín. Za prísľub osobných výhod a obohatenia sa v chudobných polozabudnutých perifériách bez škrupúľ kolaborovalo, arizovalo a udávalo. Miestni s centrom (Bratislavou) spolupracujúci „influenceri“, často v sutanách a učiteľskom obleku, dokázali všetky krivdy legitimizovať. Uverili im ateisti aj veriaci. Propaganda vtedy tvrdila, že za pokašľané životy a chudobu mohli Židia a Rómovia, boľševici, skazený Západ (Londýn), treba sa ich zbaviť. Dnes za to môžu... no, dosaďte si sami. A po vojne za všetko zlé mohli nejakí „druhí Slováci“, nie my. Paralely so súčasnosťou sú až mrazivé.
June 26, 2025
Hana Kubátová napísala výbornú knihu, ktorá prepája historické postavy v centre diania s tými, ktorí stáli na jeho okraji. Takýmto “integrovaným spôsobom písania dejín” sprostredkúva odbornosť cez príbehové spracovanie a na základe pamäte rodinných koreňov, príbehov preživších a práce s archívmi zmapovala zrod kresťanského nacionalizmu na Slovensku počas 2. svetovej vojny.
Win-Win alebo “Z kaluže do…pekla”
Na počiatku stála radikalizácia slovenskej politiky, Hlinkova slovenská ľudová strana, hľadanie identity pod záštitou Boha a Tisove upísanie sa Hitlerovi. Náboženstvo na Slovensku počas Hitlerovho režimu fungovalo ako sprostredkovateľský jazyk nemeckej propagandy a zabezpečovalo jej širší dosah k pospolitému ľudu. Zároveň implementovanie náboženstva do politiky umocňovalo mocenskú pozíciu kresťanstva v spoločnosti. Z tejto spolupráce tak ťažil Hitler aj Tiso.
Všetko sa dialo v protižidovskom kontexte "ohováraním" a kladením kresťanstva na piedestál. “Židovské zákony-spravodlivosť pre kresťanov.” Dehumanizácia v tomto náboženskom modeli sa líši od nemeckého rasového nacionalizmu, no následky toho kresťanského ostávajú zakorenené ešte dlho potom. V ultrakonzervatívnom spektre spoločnosti sa dodnes cez politiku živia kresťanské hodnoty zamerané na seba, namiesto toho aby podnecovali toleranté orientovanie sa na ostatných a lásku k blížnemu.
Aj toto je Slovensko
Opomínanie tejto časti našej histórie je citeľné dodnes. Keď sa u nás hovorí o zverstvách 2. s.v., nemeckom nacizme a Hitlerovi, často sa vynecháva Tiso a slovenský klerofašizmus. Táto krátkozraká zaťatosť a premlčiavanie bránia vysporiadaniu sa s kolektívnou vinou. Aj v našich dedinách a mestách boli Slováci nie len svedkami, ale aj účastníkmi vyvlastňovania a vysťahovania Židov. Udavačské listy a žiadosti o židovské majetky často obsahovali hlas (frázy) propagandy. Takéto udania boli bežnou súčasťou totalitného a autoritárskeho režimu moci (podobne prítomné boli aj neskôr v komunizme), kedy aj človek z okraja spoločnosti, mohol výrazne ovplyvňovať životy iných a meniť chod udalostí.
Líšky z periférie
Súhlasím s autorkinou tézou, že kresťanský nacionalizmus bol jednou z koncepcií nacizmu. Láska, práca, disciplína boli počas Hitlerovho režimu v skutočnosti vyvražďovanie a genocída. Tiso bol a navždy bude zodpovedný za historickú vinu pre široký politický a morálno-spoločenský vplyv, ktorý uplatňoval najmä na vidieku. Ťažil prednostne na východnom Slovensku, ktoré udávalo “regionálnu charakteristiku” toho, čo sa dialo. Pretože je to práve o periférii, kde sa zdanlivo nič nedeje. Periférii, ktorá je závislá od toho čo sa odohráva v mestách.
Pritom je to naopak.
Tam, kde líšky dávajú dobrú noc, tam drieme najväčšia moc.
Kníh, ktoré svojím obsahom odkrývajú vytesňovanú časť histórie našej krajiny, treba ako soľ. Je potrebné ich čítať, hovoriť o nich a odporúčať ich ďalej. Témy, ktoré prinášajú by celkom určite nemali zapadať prachom zabudnutia. Jedným takýmto dôležitým počinom je aj táto kniha, ktorá by mala mať svoje miesto jednak medzi bežnými čitateľmi, no najmä medzi školskými učebnicami.
Win-Win alebo “Z kaluže do…pekla”
Na počiatku stála radikalizácia slovenskej politiky, Hlinkova slovenská ľudová strana, hľadanie identity pod záštitou Boha a Tisove upísanie sa Hitlerovi. Náboženstvo na Slovensku počas Hitlerovho režimu fungovalo ako sprostredkovateľský jazyk nemeckej propagandy a zabezpečovalo jej širší dosah k pospolitému ľudu. Zároveň implementovanie náboženstva do politiky umocňovalo mocenskú pozíciu kresťanstva v spoločnosti. Z tejto spolupráce tak ťažil Hitler aj Tiso.
Všetko sa dialo v protižidovskom kontexte "ohováraním" a kladením kresťanstva na piedestál. “Židovské zákony-spravodlivosť pre kresťanov.” Dehumanizácia v tomto náboženskom modeli sa líši od nemeckého rasového nacionalizmu, no následky toho kresťanského ostávajú zakorenené ešte dlho potom. V ultrakonzervatívnom spektre spoločnosti sa dodnes cez politiku živia kresťanské hodnoty zamerané na seba, namiesto toho aby podnecovali toleranté orientovanie sa na ostatných a lásku k blížnemu.
Aj toto je Slovensko
Opomínanie tejto časti našej histórie je citeľné dodnes. Keď sa u nás hovorí o zverstvách 2. s.v., nemeckom nacizme a Hitlerovi, často sa vynecháva Tiso a slovenský klerofašizmus. Táto krátkozraká zaťatosť a premlčiavanie bránia vysporiadaniu sa s kolektívnou vinou. Aj v našich dedinách a mestách boli Slováci nie len svedkami, ale aj účastníkmi vyvlastňovania a vysťahovania Židov. Udavačské listy a žiadosti o židovské majetky často obsahovali hlas (frázy) propagandy. Takéto udania boli bežnou súčasťou totalitného a autoritárskeho režimu moci (podobne prítomné boli aj neskôr v komunizme), kedy aj človek z okraja spoločnosti, mohol výrazne ovplyvňovať životy iných a meniť chod udalostí.
Líšky z periférie
Súhlasím s autorkinou tézou, že kresťanský nacionalizmus bol jednou z koncepcií nacizmu. Láska, práca, disciplína boli počas Hitlerovho režimu v skutočnosti vyvražďovanie a genocída. Tiso bol a navždy bude zodpovedný za historickú vinu pre široký politický a morálno-spoločenský vplyv, ktorý uplatňoval najmä na vidieku. Ťažil prednostne na východnom Slovensku, ktoré udávalo “regionálnu charakteristiku” toho, čo sa dialo. Pretože je to práve o periférii, kde sa zdanlivo nič nedeje. Periférii, ktorá je závislá od toho čo sa odohráva v mestách.
Pritom je to naopak.
Tam, kde líšky dávajú dobrú noc, tam drieme najväčšia moc.
Kníh, ktoré svojím obsahom odkrývajú vytesňovanú časť histórie našej krajiny, treba ako soľ. Je potrebné ich čítať, hovoriť o nich a odporúčať ich ďalej. Témy, ktoré prinášajú by celkom určite nemali zapadať prachom zabudnutia. Jedným takýmto dôležitým počinom je aj táto kniha, ktorá by mala mať svoje miesto jednak medzi bežnými čitateľmi, no najmä medzi školskými učebnicami.
December 1, 2025
« V prvých rokoch svojej existencie sa tak Slovensko javilo ako oáza mieru a hojnosti vo svete poznačenom vojnou a pustošením. Táto interpretácia však obstojí len vtedy, ak zabudneme na všetkých, ktorí počas vojny „zmizli“. Z predvojnovej populácie 90-tisíc Židov bolo zavraždených 71-tisíc, z toho 58-tisíc deportovali a väčšinu zabili v období medzi marcom a októbrom 1942. Rómovia boli vytláčaní na okraje miest a dedín, Česi a Maďari buď vypudení, alebo spolu s Rusínmi degradovaní na obyvateľov druhej kategórie. Historický revizionizmus si osvojil obraz „pokojného a prosperujúceho Slovenska“ a naďalej ho využíva. Skazu, ktorú vojna priniesla, buď zámerne ignoruje, alebo od nej odvracia pohlaď, pričom presadzuje naratív o tom, ako „nám“ vtedy vraj bolo dobre.
V historiografii holokaustu sa v posledných rokoch často diskutuje o jeho intímnej či každodennej povahe. Najmä v regiónoch dnešného východného Poľska a Ukrajiny bolo zrejmé, že susedia sa stávali bezprostrednými svedkami násilností páchaných na Židoch, pričom brutalite genocídy sa často nemohli alebo ani nechceli vyhnúť. Historikov vrátane Bartova a Aleksiun to viedlo k označeniu holokaustu vo východnej Európe za „komunálnu“ alebo „dôvernú genocídu“. Zatiaľ čo na západe Európy mal prevažne byrokratický charakter protižidovskej politiky tendenciu odsunúť spytovanie svedomia do úzadia, holokaust na východe zanechal hlbokú stopu v celej spoločnosti - stopu, ktorú nebolo možné ignorovať. »
--
Tohle je kniha o obyčejných lidech, kteří sledovali deportace, podíleli se na konfiskaci židovského majetku a na vyhánění Romů, byli svědky bití a ponižování svých sousedů a později žádali úřady o kus ukradeného majetku. Je ale taky o těch Spravedlivých mezi národy, kteří riskovali úplně všechno, aby někomu pomohli. Takovým obyčejným člověkem byl i můj pradědeček Paul, karpatský Němec, který začal v řadách wehrmachtu a končil jako partyzán v SNP. A takovým obyčejným člověkem byla i moje praprababička Juliana, která celou zimu 1944 schovávala Ignáce a Margó Weissbergerovy s holčičkou Verou. Tahle kniha ukazuje, čím bylo křesťanské a národní Slovensko. A čím už nikdy nesmí být, přestože zrovna nejlepším směrem se teď věci nevyvíjí. Je to dobrý podnět k sebereflexi, která předchází vyrovnání se s tím vším.
Jen to je škoda, že Hana Kubátová nenapsala knihu tak, aby se dobře četla, protože by ji lidi měli číst. Vím, je to akademická práce, ale to se nerovná těžkopádné a repetitivní. I v těch ukázkách jsem musel hodně škrtat, aby se daly číst. Je toho málo řečeno na mnoha stranách (mimochodem bude tady letos na 6. místě literatura faktu par excellence, která má tisíc stran, ale ani slovo v ní není navíc, takže dá se to). Přesto do letošního výběru patří, protože je to důležitá kniha.
A ta fotka na obálce, nástup Hlinkovy mládeže, ta je dokonalá.
--
« Snaha oddeliť štát od jeho zložitej minulosti nie je izolovaným fenoménom - rovnako ako pretrvávajúca mytológia odboja. Sociálni psychológovia skúmajúci problematiku kolektívnej viny poukazujú na to, že bežnou stratégiou, ktorou sa spoločnosti vyhýbajú pocitu zodpovednosti, je dištancovanie sa od páchateľa. Historici ako Henry Rousso vo svojich analýzach francúzskej minulosti nazvali tento jav „syndróm Vichy“, poukazujúc na neschopnosť Francúzska vyrovnať sa s kolaborantským režimom Philippa Pétaina. […] Historici zaoberajúci sa otázkami spolupáchateľstva na holokauste vo východnej Európe tvrdia, že tieto štáty často zľahčovali alebo obchádzali svoju úlohu, aby zachovali obraz svojich občanov ako dobrosrdečných ľudí, ktorí vzdorovali fašistom. […] Podobný príbeh nachádzame aj na Slovensku, kde druhú svetovú vojnu často vysvetľujeme, ako keby vlastne išlo o „dve Slovenská“.
Tento naratív siaha až k vyhláseniam československej exilovej vlády v Londýne, ktorá sa usilovala presadzovať demokratický obraz Československa v zahraničí. Hoci exiloví politici odsudzovali nacistické a slovenské protižidovské opatrenia, v českom prípade vinu pripisovali výlučne Nemcom, zatiaľ čo v slovenskom výhradne predstaviteľom režimu. […] Príbeh o „dvoch Slovenskách“ dodnes slúži ako prostriedok na odvádzanie pozornosti od hlbších diskusii o kolektívnej zodpovednosti. Ponúka jednoduchý obraz, v ktorom spoločnosť ako celok zostáva obetou nacistického režimu a vlastného štátu. »
V historiografii holokaustu sa v posledných rokoch často diskutuje o jeho intímnej či každodennej povahe. Najmä v regiónoch dnešného východného Poľska a Ukrajiny bolo zrejmé, že susedia sa stávali bezprostrednými svedkami násilností páchaných na Židoch, pričom brutalite genocídy sa často nemohli alebo ani nechceli vyhnúť. Historikov vrátane Bartova a Aleksiun to viedlo k označeniu holokaustu vo východnej Európe za „komunálnu“ alebo „dôvernú genocídu“. Zatiaľ čo na západe Európy mal prevažne byrokratický charakter protižidovskej politiky tendenciu odsunúť spytovanie svedomia do úzadia, holokaust na východe zanechal hlbokú stopu v celej spoločnosti - stopu, ktorú nebolo možné ignorovať. »
--
Tohle je kniha o obyčejných lidech, kteří sledovali deportace, podíleli se na konfiskaci židovského majetku a na vyhánění Romů, byli svědky bití a ponižování svých sousedů a později žádali úřady o kus ukradeného majetku. Je ale taky o těch Spravedlivých mezi národy, kteří riskovali úplně všechno, aby někomu pomohli. Takovým obyčejným člověkem byl i můj pradědeček Paul, karpatský Němec, který začal v řadách wehrmachtu a končil jako partyzán v SNP. A takovým obyčejným člověkem byla i moje praprababička Juliana, která celou zimu 1944 schovávala Ignáce a Margó Weissbergerovy s holčičkou Verou. Tahle kniha ukazuje, čím bylo křesťanské a národní Slovensko. A čím už nikdy nesmí být, přestože zrovna nejlepším směrem se teď věci nevyvíjí. Je to dobrý podnět k sebereflexi, která předchází vyrovnání se s tím vším.
Jen to je škoda, že Hana Kubátová nenapsala knihu tak, aby se dobře četla, protože by ji lidi měli číst. Vím, je to akademická práce, ale to se nerovná těžkopádné a repetitivní. I v těch ukázkách jsem musel hodně škrtat, aby se daly číst. Je toho málo řečeno na mnoha stranách (mimochodem bude tady letos na 6. místě literatura faktu par excellence, která má tisíc stran, ale ani slovo v ní není navíc, takže dá se to). Přesto do letošního výběru patří, protože je to důležitá kniha.
A ta fotka na obálce, nástup Hlinkovy mládeže, ta je dokonalá.
--
« Snaha oddeliť štát od jeho zložitej minulosti nie je izolovaným fenoménom - rovnako ako pretrvávajúca mytológia odboja. Sociálni psychológovia skúmajúci problematiku kolektívnej viny poukazujú na to, že bežnou stratégiou, ktorou sa spoločnosti vyhýbajú pocitu zodpovednosti, je dištancovanie sa od páchateľa. Historici ako Henry Rousso vo svojich analýzach francúzskej minulosti nazvali tento jav „syndróm Vichy“, poukazujúc na neschopnosť Francúzska vyrovnať sa s kolaborantským režimom Philippa Pétaina. […] Historici zaoberajúci sa otázkami spolupáchateľstva na holokauste vo východnej Európe tvrdia, že tieto štáty často zľahčovali alebo obchádzali svoju úlohu, aby zachovali obraz svojich občanov ako dobrosrdečných ľudí, ktorí vzdorovali fašistom. […] Podobný príbeh nachádzame aj na Slovensku, kde druhú svetovú vojnu často vysvetľujeme, ako keby vlastne išlo o „dve Slovenská“.
Tento naratív siaha až k vyhláseniam československej exilovej vlády v Londýne, ktorá sa usilovala presadzovať demokratický obraz Československa v zahraničí. Hoci exiloví politici odsudzovali nacistické a slovenské protižidovské opatrenia, v českom prípade vinu pripisovali výlučne Nemcom, zatiaľ čo v slovenskom výhradne predstaviteľom režimu. […] Príbeh o „dvoch Slovenskách“ dodnes slúži ako prostriedok na odvádzanie pozornosti od hlbších diskusii o kolektívnej zodpovednosti. Ponúka jednoduchý obraz, v ktorom spoločnosť ako celok zostáva obetou nacistického režimu a vlastného štátu. »
January 18, 2026
Tl;dr:Túto knihu na každú strednú školu!
Dlhšia verzia: Autorka spracúva tému fašizmu, holokaustu a vojnového Slovenského štátu osviežujúcim spôsobom. Nebojí sa nastaviť zrkadlo večne opakovaným mýtom o pár zlých, ale poväčšine dobrých Slovákoch, ktorí s fašizmom a vysťahovaním svojich susedov do plynových komôr a arizáciou ich majetku vlastne nič nemali. Páčilo sa mi detailné spracovanie historických reálií, čerpanie materiálov a príbehov z periférie vojnoveho štátu, ktoré odrážali, kým naši predkovia vlastne boli. Z knihy som mala paradoxne najväčšie zimomriavky pri porovnávaní historických reálií a politických predstaviteľov s dnešným Slovenskom, jeho predstaviteľmi, obyvateľmi a rétorikou plnou hnevu, agresie a hľadaním nepriateľov v každom, kto nespĺňa predstavu bieleho heterosexualneho Slováka. A preto aj moja úvodná veta, že táto kniha patrí na všetky stredné školy. Má totiž potenciál otvoriť debatu o (historicky potvrdených) nebezpečenstvách tejto nenávisti.
Dlhšia verzia: Autorka spracúva tému fašizmu, holokaustu a vojnového Slovenského štátu osviežujúcim spôsobom. Nebojí sa nastaviť zrkadlo večne opakovaným mýtom o pár zlých, ale poväčšine dobrých Slovákoch, ktorí s fašizmom a vysťahovaním svojich susedov do plynových komôr a arizáciou ich majetku vlastne nič nemali. Páčilo sa mi detailné spracovanie historických reálií, čerpanie materiálov a príbehov z periférie vojnoveho štátu, ktoré odrážali, kým naši predkovia vlastne boli. Z knihy som mala paradoxne najväčšie zimomriavky pri porovnávaní historických reálií a politických predstaviteľov s dnešným Slovenskom, jeho predstaviteľmi, obyvateľmi a rétorikou plnou hnevu, agresie a hľadaním nepriateľov v každom, kto nespĺňa predstavu bieleho heterosexualneho Slováka. A preto aj moja úvodná veta, že táto kniha patrí na všetky stredné školy. Má totiž potenciál otvoriť debatu o (historicky potvrdených) nebezpečenstvách tejto nenávisti.
January 28, 2026
Iv Veľmi dôležitá kniha, je z nej cítiť hodiny výskumu v archívoch, dobových listinách či tlači. Nutno však dodať, že ide o odborné, a nie o populárno-náučné dielo, ktoré sa mi miestami spracovaním ponáša skôr na rigoróznu prácu, a to môže čitateľa, ktorý si ju zadováži v bežnom obchode miasť. Ako tu správne uviedla iná komentujúca čitateľka, je otázne, či je kniha schopná osloviť masy, aj čitateľov, ktorí preferujú iné, povedzme jednoduchšie spracovanie tém. Paradox je v tom, že pochopenie takej dôležitej témy, ako je holokaust na Slovensku, o ktorom vlastne nikto nehovorí nahlas, je práve najpotrebnejší pre masy, nie pre odborných pracovníkov či nadšencov.
Rovnako atraktivite knihy uberá za mňa nelogické členenie, či už tematických celkov alebo kapitol, ktoré núti autorku "skákať" z témy na tému a potom sa následne o niekoľko kapitol vracať späť a zbytočne opakovať tie isté skutočnosti odznova.
Štyri hviezdičky udeľujem pre pomerne inovatívne spracovanie témy a jej dôležitosť.
Stačila by lepšia editorská práca, ktorá by odstránila ťažkopádnosť a zbytočnú repetíciu, a bola by perfektná. (less)
Rovnako atraktivite knihy uberá za mňa nelogické členenie, či už tematických celkov alebo kapitol, ktoré núti autorku "skákať" z témy na tému a potom sa následne o niekoľko kapitol vracať späť a zbytočne opakovať tie isté skutočnosti odznova.
Štyri hviezdičky udeľujem pre pomerne inovatívne spracovanie témy a jej dôležitosť.
Stačila by lepšia editorská práca, ktorá by odstránila ťažkopádnosť a zbytočnú repetíciu, a bola by perfektná. (less)
December 30, 2025
Dejiny národa, resp. štátu môžu byť niekedy na grcanie, ale o to dôležitejšie je postaviť sa k nim rovno, čelom, úprimne. Najmä ak sa nám chápadlá minulosti vynárajú aj v súčasnosti a majú tendenciu ohýbať, vyhovárať sa a romantizovať.
September 4, 2025
Niečo výborné! Hlavne koniec. Donúti zamyslieť sa. 👍
Displaying 1 - 15 of 15 reviews