Olav Aundunsson je zatiaľ najlepšia kniha, akú som tento rok čítal. Viac ako tisíc strán (I. a II. kniha) rozjímania o Bohu, pravde a hriechu. Úžasný príbeh z konca 13. storočia z prostredia, ktoré v našich končinách nie je známe. Odkedy som začal čítať túto knihu, viedol som už nejeden rozhovor o povahe severskej literatúry (a umenia vôbec) a príbeh človeka, ktorý je poznačený svojim hriechom, podľa čoho následne koná a nabaľuje ďalšie a ďalšie ťažkosti, ale zároveň koná aj veľké skutky, je v niečom veľmi severský. Nemusí to byť hneď späté s náboženstvom. Severská literatúra je však zrejme veľmi duchovná. Minimálne Olav taký je. A na svoju dobu je to kniha veľmi moderná, plná zvratov, žiadne trápne happy endingy, žiadne šťastné lovestory, všetko je tu také ozajstné. Človek je poznačený hriechom a to niečo znamená. Napríklad aj to, že je to na vždy. Aj tí najväčší svätci mali chyby. Aj tí najhorší sú schopní konať veľké dobro.
Trochu sa nechávam uniesť, ale toto je kniha, ktorú odporúčam každému prečítať. Ba obzvlášť neveriacim ľuďom, pretože ja som tam videl mnoho podobného s mojim životom, hlavne čo sa týka výčitiek svedomia a boja s hriechom, ale čo na to povie neveriaci, ktorý tieto kategórie minimálne nerieši kresťansky, prípadne ani neverí v hriešnosť človeka a vôbec, hriech pre neho neexistuje. Uverí tomu, že zbožný človek dokáže takýmto spôsobom prežívať svoje zlyhania? Verím, že áno, lebo Undsetová písala o hriechu nie ako o náboženskej kategórii, ale ako o súčasti života každého z nás, ako o niečom prirodzenom, čo nemožno poprieť. Rád by som poznal názor neveriaceho na túto knihu.