Bolo by to pekné povedať, že novela Pavla Vilikovského dáva odpovede na základné otázky života, ale nebola by to pravda.
Hlavný hrdina a rozprávač príbehu sa len pokúša klásť tie odveké otázky trochu ináč, tak ako mu ich vnucujú na jazyk jeho vlastné zážitky a skúsenosti. No ako vieme, dobre položená otázka je už polovicou odpovede, a druhú polovicu si iste doplní sám učiteľ. Dozvie sa popritom všeličo o láske, lavínach, kožuchoch, duši, materských znamienkach, zen budhizme a na neposlednom miest aj o bilabiálnych konsonantoch v jazyku algonquinských Indiánov.
Nie všetkému, čo rozprávač vraví, sa dá veriť, ale to nie je čudné, on si len píska na ceste tmavým lesom, aby si dodal odvahu. Iste ho poteší, ak ho čitateľ na kuse odprevadí a prípadne sa aj pridá svojím vlastným popiskovaním - vo dvojici sa ani ten najhustejší les už nezdá taký temný.
Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna v Palúdzke (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Matka Júlia, rod. Bárdošová (1909 – 1984), bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Jan Vilikovský (1904 – 1946) vysokoškolský pedagóg, literárny historik staršej českej a slovenskej literatúry, brat Ján (1937) je anglista a prekladateľ. V školskom roku 1958/59 študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU, v rokoch 1960 – 1965 angličtinu a slovenčinu na FF UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady (1964, 1966 – 1970), po nútenom odchode z časopisu na začiatku normalizácie sa zamestnal ako redaktor vydavateľstva Tatran, v rokoch 1976 – 1996 pracoval ako redaktor v časopise Romboid, v 90. rokoch aj v slovenskej redakcii Readers´s Digest. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venuje prekladu. Žije v Bratislave.
„S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní. S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.“
(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
Pavel Vilikovský mi bol predstavený takmer pred troma rokmi práve prostredníctvom románu Letmý sneh. Druhé čítanie ma ubezpečilo v tom, že jeho texty snáď nikdy neomrzia.
Nevšedné písanie o láske, sebareflexii a strate, ktoré čitateľa chytí za dušu. Ťažoba hlavnej dejovej línie je odľahčená hravým jazykom a šktruktúrou diela. Rozhovory o bilabiálnych konsonantoch navyše potešili dušu fanatičky do fonetiky a fonológie a v kútiku duše verím, že na slovo bľosa ešte v živote natrafím.
Letmý sneh je moja obľúbená kniha o láske a možno aj preto, lebo tam nezaznie „Ľúbim ťa“, no namiesto toho nám ponúka výrečný opis tohto stále neprebádaného pocitu, ktorý zažíva každý z nás.
„Láska je, keď niekto odchádza a ty máš pocit, že by si mu chcel niečo povedať. Cítiš, že je to čosi dôležité a naliehavé, hoci to navonok nemusí tak vyzerať, ale za svet si na to nevieš spomenúť, alebo si v časovej tiesni nevieš napochytre vybrať z nepreberného množstva nikdy nevysloveného.”
Bütün anıların silindiğinde hala aynı insan olabilir misin? Hafıza ve kişilik arasındaki ilişkiye dair düşündürücü bir kitap. 2021’in şaşırtan sürpriz kitaplarından, çok beğendim.
Pre mňa líder v "čo dobré si v roku 2015 čítala?" Takto by so to. A myslím, že medzi lídrami zostane i tak vo všeobecnosti. Také to eso v rukáve pre "odporuč mi čosi". Aby sa dozvedeli prečo je láska také obľúbené slovo.
Často sa ocitám v situáciach, keď sa smejem, hoci mám pocit, že by som sa asi ani nemala. No a aj tu, pre trochu trpkosti, mám to ale rada. Zostane to tak na jazyku. Ako trnky. A možno je to nejaká porucha. Ak ju máte tiež, čítajte.
Nuž a poruchu mám aj takú, že si z knižiek vypisujem, čo ma zaujalo, čo zarezonovalo. Tu som si ale vlastne prepísala väčšinu knihy, také to bolo. Ak (aj) vás blaží pri čítaní peknej štylistiky a radi pri tom pod chvíľou čučíte do steny a nechávate to odznieť, toto je dobrá adresa.
Úžasné čítanie! Vilikovský je podobný výmysleník ako Dušek, hoci jeho písanie nie je také "huňaté", je hra so slovíčkami aj veľmi inšpirujúca. Letmý sneh je naviaty kúsok snehu medzi skalami, kam nesvieti slnko. Alebo bľosa, biela škvrna na čele domáceho statku. Krásne. Čítať pomaly, malými sústami a dlho prežúvať.
"Láska je preto také obľúbené slovo, lebo každý si pod ním môže predstaviť čo chce."
tak dobrú knihu som už dlho nečítala, potešila na milión spôsobov. jazyk letmý ako sneh, no zároveň hutný, zažierajúci sa mi do pamäte. forma knihy sa mi strašne páčila - viacvrstvová, zároveň prelínajúca sa sama so sebou. zábavná a hlboká kniha - a skĺbiť tieto dve veci dokáže byť naozaj umenie. som rada, že v slovenskej literatúre máme takého skvosty. dielo mnou preplávalo ako ženúci sa letný prúd, čo bolo veľmi príjemné. akurát že Štefan mi paradoxne prišiel "plnší" než rozprávač - hlavná postava dajme tomu - no aj ten akosi našiel svoje miesto, mám pocit - po strate identity jeho manželky mohol nájsť to svoje druhé "ja", čo bolo v úzadí. povahou by to on nenazval. dušou možno? to by zasa Štefan zamietol.
Veľmi pekná kniha plná myšlienok o tom, čo je to vlastne človek, ako ho definuje meno, či ako vyzerajú Boh a duša. Možno tie úvahy nie sú až také nové, ale páčil sa mi štýl a metafory, ktoré autor použil. Vyslovene je to nádherne napísané. No ale povedzme si pravdu, komu by sa chcela čítať len kopa mudrovania a úvah. Ja som knihu takmer odložila nabok, no nakoniec sa v nej objavil srdcervúci príbeh. Rozvíjal sa postupne a hoci spočiatku sa mi javil ako rozpravanie o nedostatku lásky vo vzťahu, nakoniec išlo o niečo podobné, ale iné. Vidíme vzťah dvoch ľudí v strednom veku, pričom jeden z nich začne kvôli degeneratívnemu ochoreniu strácať spomienky a tam, kde by v nich mala byť milovaná osoba, si mozog vymyslí niekoho neexistujúceho. Ako sa s tým vysporiadať, hlavne keď to nie je ani starecká demencia a daná osoba mala mať pamäť v poriadku ešte celé roky? Kniha nie je dlhá a nemá ani poriadne kapitoly, iba odseky označené číslami 1-5, kde autor píše o osobitných témach alebo celkoch, a to o duši, menách, v ďalšom sú to rozhovory s priateľom, ktorý študuje zanikajúci jazyk amerického indiánskeho kmeňa a nakoniec časť o doznievajúcom vzťahu. Na konci sa všetky témy stretnú v jednej kapitole.
"Už počujem rásť trávu, ktorú čo nevidieť zakryje lavína. Obávam sa tej chvíle, prirodzene, veď lavínu som ešte nezažil, ale spájam si s ňou aj istú nádej. Dúfam, že mi vtedy - ako vravia ľudia, čo stáli na prahu smrti - prebehne v okamihu pred očami celý život, a v tej zrýchlenej, zhustenej podobe, v tom stručnom sumári sa mi vyjaví, o čom vlastne bol a aký mal zmysel."
Bolo to horkosladké, jemnodrsné, trpkoúsmevné, smutnokrásne. Rôznorodé chute slov sa miešali na jazyku. Lavíny, duše, lásky, zenbudhizmy, Menominiovia, bľosy. A Lienky. Pripravené a podávané decentne, primerane, s citom. Bez veľkých gest a prudkých pohybov. Tak presne akurát.
Pri čítaní Vilikovského neustále obdivujem jeho prácu s jazykom. Ako dokáže napísať banalitu nebanálne. Letmý sneh má tému lásky, ktorá vôbec nie je veľká, ani osudová, asi ani pravá, ale stále je to nejaká forma lásky. Nie je tu dej, a tak sa kniha číta zdanlivo pomaly, ako ten topiaci sa letmý sneh, aby nakoniec spadla lavína. Lavína zvláštneho pocitu, že ten príbeh sa ma dotýka viac, než som si ochotná pripustiť.
pekné, len trocha príliš chaoticky štruktúrované. jediná dejová línia, ktorá ma chytila za srdiečko, bol príbeh Magdy, Lienky a Agrafie - ktorý však prevažuje až v druhej polovici knižky. ostatné línie a odbočky za mňa slabšie, ale stále príjemné. s veľa peknými myšlienkami!
“Máme toľko roboty s telom, aby sa cítilo komfortne, že na dušu už nezvyšuje čas.”
Príbeh, ktorý sa rozvíja tak nenápadne a potichu na pozadí iných spomienok či udalostí, že keď sa rozvinie do tragickej koncovky, ovalí vás svojou konečnosťou. Takže napriek tomu, že ho z náznakov tušíte celú knihu, napokon nie ste pripravení. Tak ako na ten letmý sneh, keď sa ukáže...
Kniha o láske, identite, jazykovede a ľudskom živote. Lyricky príbeh postupného odchadzania duše z jej telesnej schránky poprepletany polemizovaním nad živým a vymierajúcim jazykom. Veľmi premyslene a pozorne napísaná knížka ponarajúca sa do ľudského vnútra.
يعيب المترجم هذا هو أنه لا يكتب مقدمات على الأقل لتوضيح بعض الروايات التي قد لا يُفهَم سياقها مباشرةً أو تمامًا أو أنه نوع من الأدب الجديد على العالم العربي كهذه الرواية.
واجهتني صعوبة في فهم هذه الرواية بادئ الأمر، حتى استَثقَلَها عقلي واستَطَابتها نفسي عن الإكمال؛ لفقدان الترابط فيها وضياعي معها. فقد ألفيتها كلامًا غير مفهوم ولا معنى له، ناهيك عن عدم اتفاقي معه. توقفت حينها لمدة، وقررت البحث عن مفهوم هذه الرواية، ليتضح لي لاحقًا كل شيء عنها ويبدأ جمالها بالانشراح.
الرواية في مفهومها البسيط عبارة عن أحاديث نوعا ما عبثية أو فلسفية. آراء، أفكار، نقاشات، ذكريات أو ما شئت لشخصيات الرواية. وفي نهاية كل حديث يختتمها بكلام أو تشبيه متعلق بالثلج، وهو المفهوم الفلسفي للرواية. نعم، تكرر ذكر الثلج معي طوال الوقت ولكن لا أملك قوة الملاحظة لأنتبه بالرابط بينها حتى قرأت عنها! أما قبل ذلك فكنت أقرؤها دون وعي مع بقاء تساؤلاتي حول: "ما علاقة الرواية بالثلج؟" بدل أن أتساءل: "ما علاقة الثلج بما قيل سابقًا؟" حتى أت��كن من فهم الرابط بينهما على الأقل!
حسنًا، من يعرفني سيعرف أنني لا أحب الفلسفة ولا أفهمها. كما أنني أجدها كلامًا تافه، فارغ، لا معنى له ومجرد مضيعة للوقت في بعض الأحيان، لذلك لا أقترب من هذا النوع. ��ما شرائي لهذه الرواية كانت مجازفة لا أكثر؛ لشح المعلومات حولها وثقتي المطلقة بالمترجم من تجربتي ومجازفاتي السابقة معه. المترجم مبدع ويختار أشياء جميلة لترجمتها إلينا، لكن أكرر: أنه مُقصِّر في توضيح بعض الترجمات التي نكون بحاجة إلى توضيحها قبل الدخول في عالمها. أما الدار، فتختصر أمورها دائما بأخذ مقطع بسيط من الرواية أو الكتاب ووضعه تعريف بدفة الكتاب الخلفية! رغم امتلاك الدار لإصدارات رائعة جدًا إلا أنها سيئة جدًا في جذب القراء من خلال النُبَذ المختصرة لكتبها.
لا أملك الكثير للتحدث حول هذه الرواية، ومن يرغب بقراءتها عليه أن يرى مدى استعداده وتقبله لمثل هذا النوع من الأدب والذي يمكِّنه من تقدير جمال هذه الرواية.
بالنسبة لي، فأنا بحاجة لقراءة أخرى حتى أتذوَّق طعمها جيدًا؛ لأنني أضعت الكثير من الوقت معها دون تذوقها جيدًا. وأظن أنني سأحبها أكثر بعد القراءة الثانية وإعادة ربط المفهوم الفلسفي للرواية بما يُحكى في داخلها مهما بلغ كرهي للفلسفة والكلام العبثي.
بالمناسبة، فواصل الرواية عبارة عن حروف، أعترف أن هذه الحروف أشغلتني طوال القراءة لمعرفة السبب في تقسيمها هكذا. نعم أريد بشدة معرفة هذا السر!
Vilikovský's masterful narration style really shines here, in a story about identity, love, language and linguistics and (last but not least), the meaning of human life. through beautiful and lighthearted language (the English translation works very well, too), a deeply melancholic, sad - and yet thoughtful - story about whether we are able to actually understand or know anything is told
structurally speaking, the narrative is complicated and well thought and carried-out (near the peak level of Vilikovský in A horse upstairs, a blind man in Vráble), balancing not only the aforementioned light-heartedness with melancholy, but also metaphysics with the so-called rational view of the world
apart from everything else worth mentioning in regards to this novel, I would like to touch on the peculiar relationship between Čimborazka and Štefan, which, in the end, nicely shows Vilikovský's mastery of subtle subversion - it is, of course, Čimborazka, who appears as "the foolish one", his metaphysical musing constantly bumping into the cold, rational wall of defense of the "objective scientist" Štefan, but it is, in the end, a complete opposite. the story of the decline of mental health of the narrator's wife is told in such a lyrical way, showing the irrationality and unpredictability, that it completely overwhelms the said wall - like an avalanche. at the end of the day we can clearly see that Štefan is the more foolish of those two, because life simply cannot be contained within a rigid "objective" structure - and what a sad place our world would be, if it could, right?
What begins as a light-hearted tale with an eccentric narrator, becomes a meditation on memory loss, and the way it impacts a marriage. Employing an unusual form of fragmentary chapters that follow numbered themes, leading to a finale, this is an entertaining and moving novel of ideas. My review can be found here: https://roughghosts.com/2018/05/25/on...
Vždy som bola proti písaniu do knižiek. Pri čítaní tejto som sa však neubránila, množstvo zaujímavých myšlienok ma donútilo vziať si do ruky ceruzku a urobiť to, čo je mi také cudzie. A neľutujem to. Túto knižku som si nevybrala sama, názov ani obálka by ma nezaujali, pravdupovediac asi ani popis na zadnej strane. Som však neskutočne rada, že som sa k nej dostala. Vždy som preferovala YA a fantasy, sem-tam scifi, detektívky alebo thrillery. Táto kniha je úplne mimo môjho zvyčajného vkusu, no o to viac som sa do nej zamilovala. Už dlhšie chcem dať slovenskej literatúre šancu a toto bol perfektný začiatok.
Výborne napísaná, ale prišla ku mne asi v nesprávnom čase. Na knihy bez deja treba mať tú správnu náladu, a na tie smutné a filozofické ešte správnejšiu.
Moja prva kniha od P. Vilikovskeho - krasne nahlady do vnutorneho sveta autora - je ucelom tela tvorit dusu? aj v tom nemotornom slovenskom jazyku sa daju pisat krasne knihy.
„Znamená to nič, povedal som. Tým slovom sa označuje, čo zostane z človeka, keď ho vytiahnu spod lavíny. Keď telo možno ešte dožíva, ale prestalo produkovať dušu.“
Každá Vilikovského kniha je neuveriteľný emocionálny zážitok, neraz azda až prisilný. Chvíľu trvá, kým vsiakne. Je ako tá lavína, ktorej motív sa nesie celým týmto dielom a ktorú možno interpretovať viacerými spôsobmi: ako pocit neustálej premenlivosti sveta vo víre času, ale zároveň aj ako lavínu osobnú, keď sa človeku znenazdajky začne rúcať svet. Keď na vás doľahne vlastný život, exaktná veda neprináša žiadne riešenia. Nesmierne myšlienkovo i citovo bohatá kniha, ktorá okrem iného rozpráva aj o pominuteľnosti všetkého ľudského, o krehkosti pamäte a o postupnom zmierovaní sa s tým, že sa blízka osoba nezadržateľne mení na tabulu rasu. O nedobrovoľnom odcudzení zoči-voči lavíne zabudnutia. S mrazivým, mrazivým záverom, na ktorom je najmrazivejšie to, že bol neodvratný.
„Dúfal som... bohvie, v čo všetko som dúfal, veď nádej vraj umiera posledná - a, dodávam ja, rodí sa prvá, neraz aj tak predčasne, že ide skôr o potrat.“
Τίτλος: Fleeting Snow Συγγραφέας: Pavel Vilikovský Έτος Έκδοσης: 2018 Είδος: μυθιστόρημα, γλωσσολογία
Αναγνωστική Απόλαυση: 5/10 Το πήρα γιατί θα επισκεπτόμουν την Σλοβακία και συγκεκριμένα την Μπρατισλάβα τον περασμένο Μάιο, μια ευκαιρία για να γνωριστώ και με την λογοτεχνία αυτής της χώρας αλλά δεν μου φτούρισε. Άκρως πειραματικό και με 2 τρόπους ανάγνωσης, ή τον κλασικό από την σελίδα 1 ως το τέλος, ή τη σειρά που προτείνει ο συγγραφέας στον πίνακα στο τέλος του βιβλίου, που ακολουθεί πιο χρονική σειρά. Αχταρμάς κατά τη γνώμη μου από τον οποίο δε θυμάμαι τίποτα κάτι μήνες μετά.
Αναγνωστική Άνεση: 8/10 Άνετη γραμματοσειρά, ράχη, και εξώφυλλο
Βαθμός Πρότασης: 5/10 Κατάλληλο για όσους δεν βρήκαν πιο εύκολα κάποιο άλλο βιβλίο από Σλοβακία.
Βαθμός Μάθησης: 5/10 Πέρα από 2-3 αναφορές στην πόλη της Μπρατισλάβας που επισκέφτηκα ενώ το διάβαζα τίποτα άλλο δεν πρόσφερε που να πω αξίζει να διαβαστεί.
Fakt nemam rada, ked nedocitam knihu, ani sa mi to viac menej neda urobit, ale tu som sa fakt premahala pocas celej knihy a nakoniec poslednych 20 stran som nedocitala. Netvrdim, ze kniha je zla, ale mna osobne tento zaner nebavi a hlavne ma nebavi citat po slovensky. Velmi som chcela dat sancu slovenskej literature, no nemozem si pomoct, z citania po slovensky nemam vobec pozitok. Chcela som dat jednu hviezdu, ale je to naozaj len my taste, tak mi to prislo nefer.