What do you think?
Rate this book


344 pages, Hardcover
First published December 15, 2014
Možno len pritakať názorom ostatných čitateľov, podľa ktorých je román Jednou nohou v hrobe „typický Dán“, so súhlasným prikývnutím sa však tisne na jazyk provokatívna otázka, či najpopulárnejší slovenský autor kriminálnych románov vôbec niekedy napísal prózu, ktorá by nebola kvintesenciálne „dánovská“. Dominik Dán píše za celú svoju kariéru stále tú istú knihu. Zrecenzovať jednu z nich tak znamená zrecenzovať ich všetky.
Opäť možno očakávať množstvo dialógov, minimum opisov, krátke kapitoly a svižné tempo rozprávania, vďaka ktorému sa stránky obracajú prakticky samy. Už vo svojom debute Popol všetkých zarovná pred desiatimi rokmi bola veľkou prednosťou autenticita jeho próz a zasvätené popisy policajnej práce (v najnovšej knihe napríklad detailná analýza videa z miesta činu alebo podrobný opis priebehu netradičnej pitvy), hoci vďaka strohému jazyku pôsobia ako odpísané z vyšetrovacieho spisu, stále patria k najzaujímavejším miestam románu. Jeho realistické zobrazenie analýzy stôp či vypočúvania podozrivých popiera zažitú popkultúrnu predstavu o všemocnej kriminalistike a aj po rokoch pôsobí originálne.
Žiaľ, len čo sa rozprávanie vzdiali od vyšetrovania, Dán opäť ukazuje svoju v tom lepšom prípade literárne populistickú, v horšom priamo vulgárnu stránku. Ku kriminálkam tak akosi patrí chlapská drsnosť a nevyberaný slovník, ale „mačovský“ nádych Dánových románov už neraz prekročil únosnú mieru. Detektívi Krauz (najskôr autorovo alter ego) a Fischer sú ultimátni alfasamci, ktorým žiadna žena neodolá, a ak v niektorej scéne nepijú tvrdý alkohol, tak iba preto, lebo ho budú piť v tej nasledujúcej.
V najnovšom románe však, našťastie, drží Dán tieto tendencie zväčša na uzde, aspoň na svoje pomery. "Vraždári" ani raz nenavštívia svoju obľúbenú krčmu u Jumba a Krauz dokonca ani nepodvádza svoju manželku. Čitateľ však aj tentoraz bude musieť pretrpieť množstvo vaty v podobe nespočetných scén bežnej pracovnej rutiny na oddelení vrážd, plných podpichovania a ošúchaných vtipov, aké pozná každý, kto strávil čo i len deň na akomkoľvek pracovisku:
„Tri nové vraždy,“ vzdychol Mayor.
„Štyri, chlapci,“ Krauz smutne zvesil plecia.
Mayora vystrelo na stoličke, prvé tri sekundy sa oňho pokúšal infarkt.
„Šty...ri?“ zastonal.
„No. Ja som na odchode zabil zubára...“ priznal sa Krauz.
Ani po remeselnej stránke to nie je žiadna sláva. Dominik Dán má na slovenskej literárnej scéne svoje renomé, no aj jeho dvadsiaty román by zniesol prísnejšie korektorské oko, anachronizmy a jazykové lapsusy sa už pomaly stávajú Dánovou poznávacou značkou. Keď už nie Dán, aspoň jeho editor by mohol vedieť, že v slovenčine neškemráme, ale žobreme či prosíkame, výrobky sa v časopise nereklamujú, ale inzerujú alebo propagujú, a ak sa situácia obráti o tristošesťdesiat stupňov, vlastne sa nič nezmenilo. Pozornejší dohľad editora by možno pomohol odstrániť aj ďalšie Dánove zlozvyky, najmä jeho záľubu v info-dumpingu (vždy, keď sa na scéne objaví nová postava, rozprávač z rukáva na jeden nádych vysype jej celý životopis do najmenších podrobností) a tendenciu spájať v jednom románe nesúvisiace dejové línie a umelo tak nafukovať ich dĺžku.
Azda najväčšou slabinou Dánových próz však stále zostáva absencia akéhokoľvek literárneho štýlu. Najlepšie to nedávno vystihol iný slovenský autor bestsellerov (a neporovnateľne zručnejší spisovateľ) Juraj Červenák – Dánove knihy pôsobia, ako keby ich niekomu nadiktoval. Zvláštne, že slovenskí čitatelia zbožňujú brutálne severské kriminálky plné existenciálnej depresie, ale v domácej tvorbe sa uspokoja s mdlým a jednotvárnym rozprávaním bez väčších ambícii.
Denník Pravda nedávno oslovil viacero našich popredných prozaikov, aby čitateľom priblížili zákulisie svojej tvorby. Jedna otázka sa týkala dôležitosti prvej vety. Kým ostatní literáti vyzdvihovali jej význam (podľa Pavla Rankova „prvá veta rozhoduje o mnohom, prvá kapitola o všetkom“), Dominik Dán len utrúsil, že nemusí byť ničím zvláštna, stačí, aby na ňu logicky nadväzovala tá ďalšia. V tomto lakonickom tvrdení je vyjadrená celá Dánova autorská filozofia. Skutočný spisovateľ by takto nikdy neodpovedal. Romány nemožno písať metódou pásovej výroby podľa šablóny. Pokiaľ sa Dominik Dán nenaučí, že v románoch nie je dôležitý len príbeh, ale aj jazyk, štýl alebo atmosféra – slovom, nielen čo, ale aj ako – jeho knihy zostanú, aj napriek množstvu slov na stránkach, zvnútra prázdne.