Ako človeka, čo sa príliš nezaoberá médiami, ma táto kniha zaujala kvôli odkazu, a nie kvôli samotným menám. Následne ma však spätne priviedla k pôvodným článkom, i zo zvedavosti, či nepribudli nejaké nové informácie po toľkých rokoch od vydania knihy.
Kniha predostiera príbehy ľudí, ktorí mali menšie šťastie než "my ostatní", z ktorých väčšina mala podpriemerné vyjadrovacie schopnosti a ktovie, aké zázemie? Nechcem bagatelizovať skutky, len ma zaujíma, kam asi zmizli tí, ktorí podobné skutky páchajú s trochu odlišným zázemím...?
Táto kniha zobrazuje konkrétne príklady zlyhania systému. Trest v izolácii miesto reformy, zákony, ktoré nemajú citlivosť k závažnosti činov, žiadna šanca na zmenu.
Avšak mám výtku k samotnej knihe, a to k spôsobu, akým boli rozhovory vedené. Myslím, že vo väčšine prípadov boli otázky skôr všeobecné, rovnako alebo s menšími zmenami položené všetkým z odpovedajúcich. Miestami zneli otázky až sugestívne, v štýle "väčšina ľudí vníma X takto, ako to vidíte vy?". Otázky zneli skutočne zamerané na konkrétnu osobu asi len v dvoch prípadoch, kedy poskytnutý rozhovor mal skutočne väčšiu hĺbku a kvalitu. Je možné, že autor zvolil pri daných osobách neosobnejší štýl rozhovoru s prihliadnutím na ich vyjadrovacie schopnosti, alebo predpokladal neochotu odpovedať detailnejšie? Táto jediná vec mi vŕta hlavou, inak je knižka veľmi zaujímavá a smutná - ukazuje, čo by sa v systéme malo zmeniť, ale zrejme nikdy sa nezmení.
Námet knihy ma nadchol a tešila som sa na to, no mám z nej rozporuplné pocity. Každému väzňovi kladie autor v podstate totožné otázky a idú dosť popovrchu. Na druhú stranu obdivujem autorovu odvahu a odhodlanie.