Kto si dnes spomenie, ako vyzerala bratislavská podstaničná štvrť pred mnohými desaťročiami? Aké bolo dnešné Námestie slobody, desaťdomky - Zehnhäuser, YMCA, trhovisko Žilinská? Kto si spomenie na kuchárku, ktorá si na dvore každé ráno mlela kávu? Autorka, Anna Grusková o tom rozpráva prostredníctvom vlastných aj požičaných príbehov.
môj najobľúbenejší žáner kníh je presne takýto - o dôverne známej lokalite, ktorá bola spoznaná vlastne len obyčajným žitím a zaujímaním sa o svoje okolie a jeho stav v širokom časovom rozpätí (zvedavosť za minulosťou, záležanie na budúcnosti). je to také ľudské (páchnuce človečinou!) a strašne ma to dojíma, hlavne keď ide o lokality aj mne blízke. tak mám rada aj napríklad knihu karpaty alebo flanérovu košeľu, inšpirujú ma k otvoreným očiam a k pátosu, že tie najobyčajnejšie veci vedia byť v správnom dopade svetla najšpeciálnejšie. veľmi som si užila čítanie!!!! mala som krásny zážitok z vizuálu aj z reči, niektoré slovíčka som si doslova omieľala od radosti na jazyku. akurát som niekde vo vlaku pri kolíne a rozmýšľam ako už nechcem byť preč z bratislavy. veľmi mi chýba.
Osobna spoved autorky, ktora spomina na svoju svtrt nie len svojimi ocami. Krasne popisany komunitny zivot v 90rokoch ako aj vztahy so susedmi a ich spomienky na podstanicnu stvrt. Castokrat som sa sam pristohol ako si sam upratujem spomienky na stvrt kde som vyrastal.
Zážitok s mimoriadnou pridanou hodnotou – informatívnou aj emotívnou. Z pominuteľnosti, starnutia, nostalgie aj zmyslu života. Škoda len toho mierne obstarožného jazyka, ktorý z toho pekného sna často a dosť zbytočne prebúdza.
Výborne rozprávanie o histórii podstaničnej štvrte v Bratislave, spomienky na jej niekdajších obyvateľov, ich spomienky na túto štvrť, autorkine spomienky na život v dome, ktorý ju od začiatku očaril a na prežité príbehy v tejto oblasti.
Vedro nostalgie. Úprimné a intímne spomienky z doby, kedy sa ešte ľudia rozprávali. Človeka to až núti zamyslieť sa, kam vlastne patrí, a čo to vôbec znamená niekam patriť.