What do you think?
Rate this book
Krev je jenom voda
Toto je psychologický román. Analýza rozkladu jedné dysfunkční rodiny, pokus dekódovat vznik a podstatu násilného činu. Měsíce běží. Nikdo nic neřeší. Každý má co dělat sám se sebou. Jenom se všem nějak hůř a hůř dýchá…
413 pages, Paperback
Published March 21, 2025
17 people are currently reading
368 people want to read
About the author
Jana Micenková
6 books7 followersJana Micenková (1980) vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU v Prešove a odbor Scenáristika a dramaturgia na FAMU v Prahe. V roku 2013 založila v Prahe nezávislý divadelný súbor Nekroteatro (www.nekroteatro.cz), kde dodnes pôsobí ako dramatička a režisérka. Za svoju divadelnú hru Nekrogames získala Cenu slovenského literárneho fondu za najlepší dramatický text 2013 a cenu pre mladých dramatikov VEJK AP 2012. Za poviedku s názvom Nekrogames získala prémiu v súťaži Poviedka 2012. Za text novely Najkrajšie roky získala cenu poroty v literárnej súťaži DEBUT 2012. Debutovala zbierkou poviedok Sladký život (2018), ktorá sa dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 30 of 64 reviews
July 10, 2022
Toto je jedna z najlepších kníh, aké som za posledné roky čítala. Ťažká a ťaživá, depresívna a reálna.
Micenkovej román je o dysfunkčnej rodine, ktorá môže žiť v byte vedľa vás. Ktorých nešťastné dieťa môžete stretávať na schodoch cestou domov, kam sa na rozdiel od neho radi vraciate. Je to kniha o rodine, ktorú (tradične) tvorí otec a mama, no ani jeden z nich by sa za normálnych podmienok nedelil o spoločný priestor. Rodina má držať spolu za každých okolností, alebo že by nie?
Otec a mama si ubližujú, mlčia, keď majú hovoriť a hovoria, keď by mali byť ticho. A hlavne nekonajú, keď treba a konajú, keď by mali na chvíľu zastať a zamyslieť sa.
“(…) otec ostáva sám v tej spúšti, fajčí na balkóne, pozoruje vysvietené okná bytov a premýšľa, či sa vo všetkých dejú také veci ako u nich doma. Určite sú aj byty, v ktorých ľudia nažívajú pokojne, možno nie úplne hladko, ale minimálne bezbolestnejšie.”
Micenkovej štýl ma prevalcoval, pohltil, často som nevedela myslieť na nič iné ako na Kláru a jej otca a niekde vzadu som neznášala mamu, ktorej som pripisovala všetky zlyhania. Autorka však postupne odkrýva, že život nie je (klasicky) čierno-biely, ale často je tiež sivý a hlavne ničivý.
Chcela by som, aby sa to skončilo dobre. Tak veľmi som Kláre držala palce, lebo si to sakra zaslúžila, ale to by dostatočne neodrzkadľovalo skutočnosť. Na konci som sa rozplakala, a dovtedy si prešla takou škálou pocitov, ako sa to už dávno žiadnej knihe nepodarilo.
Krv je len voda je vynikajúci román, na ktorý tak skoro nezabudnem.
“A Kláre v tom momente dôjde, že kamkoľvek pôjde, stále ju bude prenasledovať matkin tieň, lebo za matkou sa nedajú zabuchnúť dvere. Tento príbeh sa nedá prepísať.”
Micenkovej román je o dysfunkčnej rodine, ktorá môže žiť v byte vedľa vás. Ktorých nešťastné dieťa môžete stretávať na schodoch cestou domov, kam sa na rozdiel od neho radi vraciate. Je to kniha o rodine, ktorú (tradične) tvorí otec a mama, no ani jeden z nich by sa za normálnych podmienok nedelil o spoločný priestor. Rodina má držať spolu za každých okolností, alebo že by nie?
Otec a mama si ubližujú, mlčia, keď majú hovoriť a hovoria, keď by mali byť ticho. A hlavne nekonajú, keď treba a konajú, keď by mali na chvíľu zastať a zamyslieť sa.
“(…) otec ostáva sám v tej spúšti, fajčí na balkóne, pozoruje vysvietené okná bytov a premýšľa, či sa vo všetkých dejú také veci ako u nich doma. Určite sú aj byty, v ktorých ľudia nažívajú pokojne, možno nie úplne hladko, ale minimálne bezbolestnejšie.”
Micenkovej štýl ma prevalcoval, pohltil, často som nevedela myslieť na nič iné ako na Kláru a jej otca a niekde vzadu som neznášala mamu, ktorej som pripisovala všetky zlyhania. Autorka však postupne odkrýva, že život nie je (klasicky) čierno-biely, ale často je tiež sivý a hlavne ničivý.
Chcela by som, aby sa to skončilo dobre. Tak veľmi som Kláre držala palce, lebo si to sakra zaslúžila, ale to by dostatočne neodrzkadľovalo skutočnosť. Na konci som sa rozplakala, a dovtedy si prešla takou škálou pocitov, ako sa to už dávno žiadnej knihe nepodarilo.
Krv je len voda je vynikajúci román, na ktorý tak skoro nezabudnem.
“A Kláre v tom momente dôjde, že kamkoľvek pôjde, stále ju bude prenasledovať matkin tieň, lebo za matkou sa nedajú zabuchnúť dvere. Tento príbeh sa nedá prepísať.”
October 21, 2024
4.5
Od slovenských autorov a autoriek naozaj čítam radšej romány ako poviedky. Aj Micenkovej román potvrdzuje fakt, že by sa nemali báť dlhších foriem. Čítať cca 400 strán bezútešnej reality mi veľmi nepridávalo na nálade, ale napriek tomu sa kniha ťažko odkladala. Možno sa niekomu môžu zdať postavy príliš nerealistické, mne naopak prišli až príliš reálne. Micenková mi príde trochu ako slovenská Soukupová, ale drsnejšia, explicitnejšia, píšuca bez príkras. Rodinná dráma Krv je len voda mi predsa len prišla ku koncu už príliš dlhá (prirovnala by som to k nejakej bežnej kórejskej drame, ktorá by miesto 16 častí mohla mať 12 alebo 10 a príbeh by bol plnohodnotný aj tak), únavná a záver ma príliš neuspokojil, aj keď som podobný predpokladala. Odtlačok, ktorý rodičia vtláčajú do svojich detí bez vlastného vedomia a chcenia je tu nezvratným osudom.
Postava matky jednoznačne patrí k najnesympatickejším postavám, aké boli kedy napísané a uzatvára moju súkromnú top 3 nenávidených literárnych hrdiniek.
Od slovenských autorov a autoriek naozaj čítam radšej romány ako poviedky. Aj Micenkovej román potvrdzuje fakt, že by sa nemali báť dlhších foriem. Čítať cca 400 strán bezútešnej reality mi veľmi nepridávalo na nálade, ale napriek tomu sa kniha ťažko odkladala. Možno sa niekomu môžu zdať postavy príliš nerealistické, mne naopak prišli až príliš reálne. Micenková mi príde trochu ako slovenská Soukupová, ale drsnejšia, explicitnejšia, píšuca bez príkras. Rodinná dráma Krv je len voda mi predsa len prišla ku koncu už príliš dlhá (prirovnala by som to k nejakej bežnej kórejskej drame, ktorá by miesto 16 častí mohla mať 12 alebo 10 a príbeh by bol plnohodnotný aj tak), únavná a záver ma príliš neuspokojil, aj keď som podobný predpokladala. Odtlačok, ktorý rodičia vtláčajú do svojich detí bez vlastného vedomia a chcenia je tu nezvratným osudom.
Postava matky jednoznačne patrí k najnesympatickejším postavám, aké boli kedy napísané a uzatvára moju súkromnú top 3 nenávidených literárnych hrdiniek.
November 15, 2025
Táto kniha ma zničila, rozbila. Osud troch hlavných postáv je tak smutný, tak srdcervúci, že ani neviem slovami vyjadriť ako veľmi ma to zdrvilo. V minulom roku sa do Anasoftu nedostala, no verím, že tento rok si svoje miestečko vydobije, pretože si to zaslúži. Plus tempo príbehu je ideálne na prekonanie čitateľského bloku. Prosím, prečítajte si ju!
December 1, 2025
Toto bola jazda, bola to jazda z kopca a skôr po štrku a blate ako po snehu, bolelo to a bolo to prudké a nezastaviteľné a to, že si pri tej jazde nabili hubu úplne všetci, je vlastne úplne zrejmé, ale to neznamená, že som to nepozorovala so zatajeným dychom a hoci som si chvíľkami mala chuť zakryť oči, predsa len som nedokázala z tejto jazdy spustiť zrak, a aj som im fandila, aby to predsa len dopadlo dobre, ale ako, keď sa takto človek rúti z kopca, tak sa len tak pribrzdiť nedá, bude to bolieť.
Výborné.
Výborné.
October 5, 2025
Literarna nakladacka, v tom najlepsom....
November 27, 2022
Tak toto bola slušná Emocionálna nalož.
Toľko Bezútešnosti, bezvychodiskovych zufalych situácii, Že som to nevedela dlho čítať, vždy iba po kúskoch lebo tolko ťažoby a cisteho smutku išlo z tejto knihy na mňa, ze az.
Už keď sa vám zdá že matka otec a klára speju niekam k zdravému rozumu a konečne nejakému rozumnému rozhodnutiu tak spadnú do ešte väčších sračiek.
Uzasne realisticky surovo kruto napisana vyborna kniha o zivote s matkou alkoholickou.
Toľko Bezútešnosti, bezvychodiskovych zufalych situácii, Že som to nevedela dlho čítať, vždy iba po kúskoch lebo tolko ťažoby a cisteho smutku išlo z tejto knihy na mňa, ze az.
Už keď sa vám zdá že matka otec a klára speju niekam k zdravému rozumu a konečne nejakému rozumnému rozhodnutiu tak spadnú do ešte väčších sračiek.
Uzasne realisticky surovo kruto napisana vyborna kniha o zivote s matkou alkoholickou.
September 28, 2025
"Neboj, všetko bude dobré," hovorí otec, podává jej čaj, hladká ju po vlasoch. A Kláre napadne, že už ani nevie, kto je horší klamár: matka alebo otec?
Asi topka roka za mě. Ve vyprávění se střídají matka, dcera a otec a to je za mě hlavní minus - jednu věc pak čteme třikrát (byť z jiného úhlu pohledu), vzorce situací jsou si dost podobné a celé to pak dává pocit zacyklenosti.
Společně s Mateřským mlékem si to řadím do osobní kategorie "Malý život je sračka, přečti si toto, pokud tě zajímají životní mizérie jiných"
Asi topka roka za mě. Ve vyprávění se střídají matka, dcera a otec a to je za mě hlavní minus - jednu věc pak čteme třikrát (byť z jiného úhlu pohledu), vzorce situací jsou si dost podobné a celé to pak dává pocit zacyklenosti.
Společně s Mateřským mlékem si to řadím do osobní kategorie "Malý život je sračka, přečti si toto, pokud tě zajímají životní mizérie jiných"
January 5, 2023
toto bola úzkosť na 400 stranách, ja som už v polke nevedela, že ako sa to dá ešte vygradovať. a ono sa to stále dalo! hrozivé, ostala mi úplne hnusná pachuť na podnebí a možno som to radšej ani nemusela čítať, lebo takú pachuť ani pocit teraz nechcem a nepotrebujem. dala by som ale pozor na jazykovú korektúru (kúsok chýbätok a veľa trojbodiek).
-
je to ako také requiem for a dream, no namiesto drog tam je mega utrápená rodina
-
je to ako také requiem for a dream, no namiesto drog tam je mega utrápená rodina
October 30, 2022
Veľmi ťaživé. Majstrovsky napísané.
Autorka skvele zachytáva obranné mechanizmy, nenápadné prerastanie problémov a aj to, ako sa ich ignoráciou stávame spoluvinníkmi nešťastia.
Páči sa mi ako je príbeh prerozprávaný vždy z pohľadu jednej z hlavných postáv, pričom v deji prichádza k niekoľkým prienikom a okrem toho sú kde-tu aj ironické dovetky rozprávačky.
Nešťastný príbeh nešťastných postáv nevyústi do šťastného konca.
Životy Kláry, otca a matky vo mne budú ešte istú dobu doznievať.
Autorka skvele zachytáva obranné mechanizmy, nenápadné prerastanie problémov a aj to, ako sa ich ignoráciou stávame spoluvinníkmi nešťastia.
Páči sa mi ako je príbeh prerozprávaný vždy z pohľadu jednej z hlavných postáv, pričom v deji prichádza k niekoľkým prienikom a okrem toho sú kde-tu aj ironické dovetky rozprávačky.
Nešťastný príbeh nešťastných postáv nevyústi do šťastného konca.
Životy Kláry, otca a matky vo mne budú ešte istú dobu doznievať.
July 8, 2022
Najlepšia kniha, ktorú som zatiaľ v roku 2022 prečítala.
October 5, 2024
Ufff. Nieco tak tazke, cierne a beznadejne bezutesne som necitala hodne davno. Kniha ma maximalne pohltila a emocne uplne rozhodila, musela som si ju davkovat, a napriek tomu som nevedela prestat citat… Napisane absolutne brilantne, kazde jedno slovo je tak uveritelne, skutocne, zive…jednoznacne odporucam, 5*****!!!
April 28, 2022
Matka a jej prehnaná predstava o vlastnej dôležitosti či nerealistické až bludné ciele, ktorým jej "najbližší" neustále stáli v ceste, otec, ktorý vo svojej snahe neprilievať olej do ohňa, len bezradne odvracal zrak, vegetoval, no postupne sa zožieral, a Klára, ktorá si tvárou v tvár toxickému domácemu prostrediu neúspešne hľadala miesto v živote.
Na prvý pohľad taká normálna rodinka... No dobre, tak ani nie. Tu už na prvý pohľad niečo nesedí, znepokojuje a čím hlbšie sa ponárate, tým väčšmi si uvedomujete rozsah tragédie, ktorá rodinu obklopuje.
Micenková sa veru nekašľala a nefunkčnosť rodinných väzieb, fyzické i psychické násilie, neschopnosť komunikovať či absenciu vzájomnej dôvery počiarknutú neustále sa opakujúcimi, ba dokonca sa stupňujúcimi, konfliktnými situáciami, smútkom a frustráciou z bezvýchodiskovej každodennosti, vykreslila vskutku neľútostne. Drsne, bolestivo, no realisticky. Zatínala do živého, úder striedala úderom. Emočne žmýkala. Pomaly, postupne ubíjala...
Nešetrila dospelých - nesúcich si traumy minulosti, utápajúcich sa v alkohole, depresívnom opare psychických problémov a svoju "narušenosť" prenášajúcich na druhých, odvracajúcich zrak a v snahe uchovať si aspoň aké-také zvyšky normálnosti pomaly sa uzatvárajúcich do seba, a nešetrila ani deti, respektíve dieťa - túžiacom po objatí a teplom slove, no nachádzajúcom len chaos, deštrukciu a utrpenie.
Prostredníctvom jednej dysfunkčnej rodiny zobrazila smutnú skutočnosť mnohých, pričom sa dotkla nie len problematiky zanedbávania dieťaťa, psychických problémov a ťaživého pocitu nedostatočnosti, ale aj generačnej traumy, ktorú si z pokolenia na pokolenie odovzdávame ako nechcené dedičstvo.
Krv je len voda je surová. Tragická a traumatická. Živelná. Preniká až na kosť, ničí. A vďaka trojitému pohľadu na udalosti, vďaka trojitej náloži každodenných sračiek, ktoré sa neúprosne valia, drtia a dlávia, navyše aj poriadne hlasno kričí.
Nie je to ľahké čítanie - a predsa sa od neho nedá odrthnúť. Trauma drží a nepustí. Ťaží, no zároveň vábi. Vyšťavuje, emočne valcuje...
Miesto v tohtoročnej Anasoft litera bezpochyby zaslúžené.
Na prvý pohľad taká normálna rodinka... No dobre, tak ani nie. Tu už na prvý pohľad niečo nesedí, znepokojuje a čím hlbšie sa ponárate, tým väčšmi si uvedomujete rozsah tragédie, ktorá rodinu obklopuje.
Micenková sa veru nekašľala a nefunkčnosť rodinných väzieb, fyzické i psychické násilie, neschopnosť komunikovať či absenciu vzájomnej dôvery počiarknutú neustále sa opakujúcimi, ba dokonca sa stupňujúcimi, konfliktnými situáciami, smútkom a frustráciou z bezvýchodiskovej každodennosti, vykreslila vskutku neľútostne. Drsne, bolestivo, no realisticky. Zatínala do živého, úder striedala úderom. Emočne žmýkala. Pomaly, postupne ubíjala...
Nešetrila dospelých - nesúcich si traumy minulosti, utápajúcich sa v alkohole, depresívnom opare psychických problémov a svoju "narušenosť" prenášajúcich na druhých, odvracajúcich zrak a v snahe uchovať si aspoň aké-také zvyšky normálnosti pomaly sa uzatvárajúcich do seba, a nešetrila ani deti, respektíve dieťa - túžiacom po objatí a teplom slove, no nachádzajúcom len chaos, deštrukciu a utrpenie.
Prostredníctvom jednej dysfunkčnej rodiny zobrazila smutnú skutočnosť mnohých, pričom sa dotkla nie len problematiky zanedbávania dieťaťa, psychických problémov a ťaživého pocitu nedostatočnosti, ale aj generačnej traumy, ktorú si z pokolenia na pokolenie odovzdávame ako nechcené dedičstvo.
Krv je len voda je surová. Tragická a traumatická. Živelná. Preniká až na kosť, ničí. A vďaka trojitému pohľadu na udalosti, vďaka trojitej náloži každodenných sračiek, ktoré sa neúprosne valia, drtia a dlávia, navyše aj poriadne hlasno kričí.
Nie je to ľahké čítanie - a predsa sa od neho nedá odrthnúť. Trauma drží a nepustí. Ťaží, no zároveň vábi. Vyšťavuje, emočne valcuje...
Miesto v tohtoročnej Anasoft litera bezpochyby zaslúžené.
May 7, 2023
"Otec si pre seba nikdy nič špeciálne nepredstavoval, ani slávu, ani kariéru. Jediné, čo si prial, bolo mať dobrú rodinu. Deti, s ktorými by chodil na výlety, a k tomu ešte ženu, s ktorou by si rozumel. Viac od života nežiadal, nemal vysoké nároky. Hoci svojím spôsobom - už aj toto bol vysoký nárok. Harmonická rodina. Kto to má? On určite nie."
Kam dokáže histriónska porucha osobnosti jedného človeka doviesť krajinu, sme videli počas pandémie. Jana Micenková v knihe Krv je len voda ukazuje, kam dokáže narcisistická matka doviesť jednu obyčajnú rodinu. Postavy otca a dcéry budia súcit aj hnev, prečo si to nechajú. Toto je obraz rodiny v takej toxickej verzii, že by ju naružovo nedokázal premaľovať ani Anton Chromík.
Niektoré recenzie píšu, že na vine je matkin alkoholizmus, ktorý je opísaný tak írečito, že slabšie povahy môže vyrušiť množstvo vulgarizmov. Podľa mňa však ide len o jeden zo symptómov jej ochorenia, ktoré nevyhnutne speje k rozvratu celej rodiny. A tragickému koncu, ktorý tušíte, že príde, otázka len znie, kto doplatí najviac.
Forma je zaujímavá nielen pre formu samotnú, ale aj pre pochopenie deja. Tú istú scénu sledujeme vždy z pohľadu matky, otca aj dcéry. Ku koncu knihy, s eskalujúcim rozkladom matkinej osobnosti sa toto poradie narúša, postavy sa prelínajú či splývajú do jednej. Scéna s akváriovými rybičkami v Hornbachu, keď na ňu natrafíte na začiatku knihy, je len milou bizarnou príhodou. Návrat k scéne na konci knihy je dokonalým uzavretím kruhu ako z filmu Davida Lyncha. Nechápem, že sa o túto knihu dávno nepobili filmové štúdiá, postava matky je absolútny Academy Awards material.
V minulom príspevku o knihe Duša Martinčoka Niekto sa nájde som napísala, že feel good príbehy máme tendenciu nepovažovať za vysokú literatúru. Krv je len voda je presným opakom: pri čítaní budete trpieť spolu s postavami, budete na ne myslieť aj vtedy, keď zrovna nečítate, a trpký pocit vo vás ostane ešte dlho po dočítaní. Prečo by sa človek dobrovoľne takto trápil? Pretože je to masterpiece. A azda po prečítaní kus ocení vlastnú, hoci nedokonalú, rodinu.
Kam dokáže histriónska porucha osobnosti jedného človeka doviesť krajinu, sme videli počas pandémie. Jana Micenková v knihe Krv je len voda ukazuje, kam dokáže narcisistická matka doviesť jednu obyčajnú rodinu. Postavy otca a dcéry budia súcit aj hnev, prečo si to nechajú. Toto je obraz rodiny v takej toxickej verzii, že by ju naružovo nedokázal premaľovať ani Anton Chromík.
Niektoré recenzie píšu, že na vine je matkin alkoholizmus, ktorý je opísaný tak írečito, že slabšie povahy môže vyrušiť množstvo vulgarizmov. Podľa mňa však ide len o jeden zo symptómov jej ochorenia, ktoré nevyhnutne speje k rozvratu celej rodiny. A tragickému koncu, ktorý tušíte, že príde, otázka len znie, kto doplatí najviac.
Forma je zaujímavá nielen pre formu samotnú, ale aj pre pochopenie deja. Tú istú scénu sledujeme vždy z pohľadu matky, otca aj dcéry. Ku koncu knihy, s eskalujúcim rozkladom matkinej osobnosti sa toto poradie narúša, postavy sa prelínajú či splývajú do jednej. Scéna s akváriovými rybičkami v Hornbachu, keď na ňu natrafíte na začiatku knihy, je len milou bizarnou príhodou. Návrat k scéne na konci knihy je dokonalým uzavretím kruhu ako z filmu Davida Lyncha. Nechápem, že sa o túto knihu dávno nepobili filmové štúdiá, postava matky je absolútny Academy Awards material.
V minulom príspevku o knihe Duša Martinčoka Niekto sa nájde som napísala, že feel good príbehy máme tendenciu nepovažovať za vysokú literatúru. Krv je len voda je presným opakom: pri čítaní budete trpieť spolu s postavami, budete na ne myslieť aj vtedy, keď zrovna nečítate, a trpký pocit vo vás ostane ešte dlho po dočítaní. Prečo by sa človek dobrovoľne takto trápil? Pretože je to masterpiece. A azda po prečítaní kus ocení vlastnú, hoci nedokonalú, rodinu.
August 25, 2022
Príbeh o dysfunkčnej rodine, takej pribrzdenej, že keď čakáte, že ich psycho život aspoň jeden z nich konečne v pravej chvíli zachráni, ako naopak, stúpia ešte do väčšieho hovna.
Táto knižka je tak emócialne nabitá, že sa mi počas nočného čítania 😅 do jej vnútra schoval ucholák a vydesil ma na smrť. Dynamika textu sa sypala ako zrno z traktora a ja som to hltala a hltala, smiala som sa, smútia som, krútila hlavou, pučila očami ...a pritom ja osobne sa nejak nerada babrem v knihách o vzťahoch, ale toto bolo príjemné - nepríjemné prekvapko. Zamyslela som sa, že podobné príbehy sa dejú aj okolo nás. A že ani nie meter od humna za plotom, ale hlavné je zostať pokope ako rodina. V dobrom aj zlom. To nevadí, že nikto nie je šťastný, pravda?
Za najväčší plus by som zdôraznila celkovo tip rozprávania. Tri hlavné postavy-Matka, otec a dcéra Klára. Každá situácia bola podaná v troch rôznych pohľadoch, či strihoch, čo bolo pre mňa nesmierne zaujímavé. Takto nejak funguje život, tiež ho vidíme iba z jedného uhla a pritom je ich toľko . Jedno mínus má snáď pre mňa nie veľmi lichotivá obálka. Odporúčam do budúcna vydavateľovi zamestnať niekoho , kto ma lepší vkus na grafiku 😅. Lebo aj obálka predáva..
To by bolo asi všetko. Ja nemôžem inak, ako len odporučiť všetkými piatimi.
Táto knižka je tak emócialne nabitá, že sa mi počas nočného čítania 😅 do jej vnútra schoval ucholák a vydesil ma na smrť. Dynamika textu sa sypala ako zrno z traktora a ja som to hltala a hltala, smiala som sa, smútia som, krútila hlavou, pučila očami ...a pritom ja osobne sa nejak nerada babrem v knihách o vzťahoch, ale toto bolo príjemné - nepríjemné prekvapko. Zamyslela som sa, že podobné príbehy sa dejú aj okolo nás. A že ani nie meter od humna za plotom, ale hlavné je zostať pokope ako rodina. V dobrom aj zlom. To nevadí, že nikto nie je šťastný, pravda?
Za najväčší plus by som zdôraznila celkovo tip rozprávania. Tri hlavné postavy-Matka, otec a dcéra Klára. Každá situácia bola podaná v troch rôznych pohľadoch, či strihoch, čo bolo pre mňa nesmierne zaujímavé. Takto nejak funguje život, tiež ho vidíme iba z jedného uhla a pritom je ich toľko . Jedno mínus má snáď pre mňa nie veľmi lichotivá obálka. Odporúčam do budúcna vydavateľovi zamestnať niekoho , kto ma lepší vkus na grafiku 😅. Lebo aj obálka predáva..
To by bolo asi všetko. Ja nemôžem inak, ako len odporučiť všetkými piatimi.
May 22, 2022
Tak toto je slušná nálož!
. Sociálna dráma psychologickej triády, ktorá je ako šlabikár nešťastia, bez servítky a bez hanby.
. Sebadeštrukčné dysfunkčné vzťahové mechanizmy, ktoré emočne deformujú detský svet.
. Ukážkové morálne poklesky s vulgárnym cynizmom
. Sonda do pokrivených a nekultúrnych hodnôt
. Patologický rozklad osobností
.
Hovorím vuau a v pozadí sa mi črtá otázka, či toto je zrkadlo tej povestnej tradičnej rodiny?!
.
. Sociálna dráma psychologickej triády, ktorá je ako šlabikár nešťastia, bez servítky a bez hanby.
. Sebadeštrukčné dysfunkčné vzťahové mechanizmy, ktoré emočne deformujú detský svet.
. Ukážkové morálne poklesky s vulgárnym cynizmom
. Sonda do pokrivených a nekultúrnych hodnôt
. Patologický rozklad osobností
.
Hovorím vuau a v pozadí sa mi črtá otázka, či toto je zrkadlo tej povestnej tradičnej rodiny?!
.
May 31, 2022
Náročné a výborne čítanie. Autorka napísala knihu, ktorá vyvolala vo mne búrku pocitov.
November 16, 2022
Slovenská Soukupová - povedala som si, keď som Micenkovú začala čítať. Českú autorku mi pripomínala jak štýlom tak jazykom - možnosť vidieť situácie z pohľadu všetkých troch hlavných postáv, jednoduchý a prístupný jazyk a tradičné rodinné prostredie. Ale zatiaľ čo Soukopová opisuje trpkosť každodennosti, Micenková išla o krok ďalej a prevrátila všednosť naruby.
Všetci sme len výsledkom tráum od ktorých sa nemôžeme odtrhnúť. Klára, tínedžer, ktorý napriek neustálej snahe nájsť si miesto v partii, v rodine, vo svete a zároveň nájsť samú seba je vystavená neustálym zlyhaniam a sklamaniam . Po smrti babky, jedinej blízkej osoby, ktorej dôveruje, zistí, že "žiadna partia neexistuje. Je len Klára so svojím batôžkom sračiek ". Klára pendluje medzi nenávisťou k vlastnej matke a neustálym pocitom, že sa jej musí zavďačiť a prebudiť v nej materinskú lásku. Tak sa matka chtiac-nechtiac stáva neoddeliteľnou súčasťou jej identity. A Kláre v tom momente dôjde, že kamkoľvek pôjde, stále ju bude prenasledovať matkin tieň, lebo za matkou sa nedajú zabuchnúť dvere. .
Obraz dysfunkčnej rodiny dopĺňa submisívny otec, ktorého pocit viny je status quo. Rodina je rodina, tvrdí - spoločná minulosť, spoločná budúcnosť, rodina musí ostať pohromade, spoločná krv, spoločná voda . Napriek všetkému, aj keď rodina ubližuje, aj keď rodina ničí a traumatizuje, zostávaju spolu. Každý v rodine si nájde coping mechanismy - otec vytesňuje, presviedča sa, Klára nevie, kde sú hranice a matka sa postupne čím ďalej tým viac oddeľuje od reality.
- Rodina musí držať pohromade
- Možno nemusí
Všetci sme len výsledkom tráum od ktorých sa nemôžeme odtrhnúť. Klára, tínedžer, ktorý napriek neustálej snahe nájsť si miesto v partii, v rodine, vo svete a zároveň nájsť samú seba je vystavená neustálym zlyhaniam a sklamaniam . Po smrti babky, jedinej blízkej osoby, ktorej dôveruje, zistí, že "žiadna partia neexistuje. Je len Klára so svojím batôžkom sračiek ". Klára pendluje medzi nenávisťou k vlastnej matke a neustálym pocitom, že sa jej musí zavďačiť a prebudiť v nej materinskú lásku. Tak sa matka chtiac-nechtiac stáva neoddeliteľnou súčasťou jej identity. A Kláre v tom momente dôjde, že kamkoľvek pôjde, stále ju bude prenasledovať matkin tieň, lebo za matkou sa nedajú zabuchnúť dvere. .
Obraz dysfunkčnej rodiny dopĺňa submisívny otec, ktorého pocit viny je status quo. Rodina je rodina, tvrdí - spoločná minulosť, spoločná budúcnosť, rodina musí ostať pohromade, spoločná krv, spoločná voda . Napriek všetkému, aj keď rodina ubližuje, aj keď rodina ničí a traumatizuje, zostávaju spolu. Každý v rodine si nájde coping mechanismy - otec vytesňuje, presviedča sa, Klára nevie, kde sú hranice a matka sa postupne čím ďalej tým viac oddeľuje od reality.
- Rodina musí držať pohromade
- Možno nemusí
November 6, 2022
Kniha, ktorá ma sústavne ničila a napriek tomu som ju nevedela odložiť. Bolestne surový a reálny opis života s bipolárnym človekom a jeho vplyvu na okolie. O tom, ako nás formujú generačné traumy a ako je dôležité niekedy radšej včas odísť.
Trochu ma zamrzelo, že nebola detailnejšie podaná minulosť matky a otca, za to jediné tak pol * dole. Odporúčam mať po tejto knihe nachystané nejaké ľahšie čítanie ;)
Trochu ma zamrzelo, že nebola detailnejšie podaná minulosť matky a otca, za to jediné tak pol * dole. Odporúčam mať po tejto knihe nachystané nejaké ľahšie čítanie ;)
October 11, 2025
Tenhle literární skvost mě rozložil na milion kousků. Tíživé, děsivé, neuvěřitelně dobře napsané.
October 12, 2023
Vynikajuce.
October 28, 2022
what.the.fuck.dude.im.devastated.
10/10 makes me hate myself and everyone around, why is the world the way it is i hate everything. fuck.wow.
10/10 makes me hate myself and everyone around, why is the world the way it is i hate everything. fuck.wow.
October 10, 2025
ja vzdycky davam nejmin hvezd kniham, od kterych se vlastne nemuzu odrhnout, zajimavy. neprislo mi to uveritelny, postavy premysli a jednaj iracionalne a zaroven to, ze to je iracionalni, je popsano v tom stejnym vnitrnim monologu, to mi prislo divny. hodne depresivni
May 25, 2025
Pojďte na návštěvu do jedné rodiny. Potkáte tu otce, matku a Kláru. A všudypřítomný strach, ze kterého se bude všem špatně dýchat. Nahlédněte pod povrch rozkladu rodiny a zkuste zjistit, kde se vlastně stala chyba…
Psychologické romány, lidské osudy, vztahy v rodině, tohle všechno mám v knihách ráda, takže jsem tušila, že tuto knihu potřebuji a nespletla jsem se. Od prvních řádků mi bylo jasné, že tohle bude skvělé čtení, zároveň drzé a provokativní, ale také smutné a nelehké.
Knihu v originále, ve slovenštině, mám doma už nějaký ten pátek, ale stále jsem se k ní nedostala, až jsem si počkala na český překlad. A asi jsem dobře udělala, ve slovenštině jsem zatím nic nečetla, tak nevím, zda by mě to zasáhlo stejně. Byla jsem také na besedě s autorkou a díky tomu mi byla celá kniha taková bližší, měla jsem pocit, že ji více znám, když jsem věděla, jak vznikala…
Ale k samotnému příběhu. Ten sledujeme pohledem všech členů rodiny a uděláme si tak kompletní obrázek o tom, jak spolu fungují nebo spíše vlastně nefungují. Je skvělé, že vidíme do hlavy každému z nich a máme tak přehled o tom, kdo, co jak vnímá. A věřte, že ne vždy si všichni pamatují to samé. Pro někoho právě tyto pasáže mohou být zdlouhavé, protože čteme třikrát o jedné a té samé situaci, ale mě to bavilo právě díky těm různým pohledům.
A samozřejmě tu byly emoce, tato kniha vás rozhodně nenechá chladnými. V příběhu mi bylo smutno. Cítila jsem tu napjatou, drsnou atmosféru v rodině. Když jsem si kdykoliv během dne na knihu vzpomněla, všechny pocity se mi okamžitě znovu vybavily.
Pokud i vy máte rádi knihy o nelehkých lidských osudech, rozhodně si tuto přečtěte
Psychologické romány, lidské osudy, vztahy v rodině, tohle všechno mám v knihách ráda, takže jsem tušila, že tuto knihu potřebuji a nespletla jsem se. Od prvních řádků mi bylo jasné, že tohle bude skvělé čtení, zároveň drzé a provokativní, ale také smutné a nelehké.
Knihu v originále, ve slovenštině, mám doma už nějaký ten pátek, ale stále jsem se k ní nedostala, až jsem si počkala na český překlad. A asi jsem dobře udělala, ve slovenštině jsem zatím nic nečetla, tak nevím, zda by mě to zasáhlo stejně. Byla jsem také na besedě s autorkou a díky tomu mi byla celá kniha taková bližší, měla jsem pocit, že ji více znám, když jsem věděla, jak vznikala…
Ale k samotnému příběhu. Ten sledujeme pohledem všech členů rodiny a uděláme si tak kompletní obrázek o tom, jak spolu fungují nebo spíše vlastně nefungují. Je skvělé, že vidíme do hlavy každému z nich a máme tak přehled o tom, kdo, co jak vnímá. A věřte, že ne vždy si všichni pamatují to samé. Pro někoho právě tyto pasáže mohou být zdlouhavé, protože čteme třikrát o jedné a té samé situaci, ale mě to bavilo právě díky těm různým pohledům.
A samozřejmě tu byly emoce, tato kniha vás rozhodně nenechá chladnými. V příběhu mi bylo smutno. Cítila jsem tu napjatou, drsnou atmosféru v rodině. Když jsem si kdykoliv během dne na knihu vzpomněla, všechny pocity se mi okamžitě znovu vybavily.
Pokud i vy máte rádi knihy o nelehkých lidských osudech, rozhodně si tuto přečtěte
January 21, 2023
Vedela som, že idem čítať depresívnu knihu, ale čakala som... niečo ako "konvenčnejšiu" depresiu. Knihy o vojne, o holokauste sú (našťastie) vzdialená depresia, ale toto bola depresia z vedľajšieho bytu, depresia spolužiaka alebo kolegu, hrozne nepríjemne blízka depresia. Toľko intenzívnych pocitov (a všetky negatívne) som snáď ešte z žiadneho knižného príbehu nemala, za mňa najpôsobivejšia kniha, čo som za poslednú dobu čítala, možno aj preto, že som to nečakala. Nepovažujem sa za citlivého čitateľa, ale čím viac som sa blížila koncu, tým vačšiu úzkosť som mala, čím sa to preboha skončí. Chvíľočku, asi niekde okolo toho, keď sa Klára našla v maľovaní a chystala sa na prijímačky na strednú do Ružomberka, som nesmelo dúfala v happyend, ale už po pár stranách som pochopila, že je to živenie planej nádeje.
Obdivujem autorku, že dokázala tak verne a podrobne sprostredkovať toľko pocitov. Ešte úplne neviem, či potrebujem teraz príbeh v sebe spracovávať a pozerať do steny a premýšľať nad ním, alebo potrebujem statim čítať niečo iné, aby som prišla na iné myšlienky.
Bude pre mňa ťažké túto knihu niekomu doporučiť.
Ak chcete zažiť autenticky hrozné pocity, áno (pre mňa to motiváciou je, mám rada, keď ma kniha rozhodí a táto ma rozmetala na kusy a ohodila pri tom všetky steny).
Ak od knihy chcete, aby ste sa po jej dočítaní cítili dobre, ak sa do osudov hrdinov vždy veľmi vcítite, alebo ak máte v blízkom okolí alkoholika, nie.
Obdivujem autorku, že dokázala tak verne a podrobne sprostredkovať toľko pocitov. Ešte úplne neviem, či potrebujem teraz príbeh v sebe spracovávať a pozerať do steny a premýšľať nad ním, alebo potrebujem statim čítať niečo iné, aby som prišla na iné myšlienky.
Bude pre mňa ťažké túto knihu niekomu doporučiť.
Ak chcete zažiť autenticky hrozné pocity, áno (pre mňa to motiváciou je, mám rada, keď ma kniha rozhodí a táto ma rozmetala na kusy a ohodila pri tom všetky steny).
Ak od knihy chcete, aby ste sa po jej dočítaní cítili dobre, ak sa do osudov hrdinov vždy veľmi vcítite, alebo ak máte v blízkom okolí alkoholika, nie.
December 12, 2021
Konečne DOBOJOVANÉ!
...áno, bol to boj...och ale aký...
Skúsený čitateľ nespoliehavého rozprávača pozná. Teda takto, pozná vtedy, keď čítal niečo postmoderné. Pre slovenského čitateľa by nespolahlivý rozpravač tiez nemal byť neznamý. Lebo Beňová, lebo Johanides etc.. No ale, čo sa v tejto knihe deje je to, že rozprávačk(ka) mení kabát závislosti od toho, ktorú verziu príbehu kladá pred čitateľa. Prikresluje raz Kláre, otcovi a raz matke. Čo ma však na tejto knihe "sralo" (s. každá tretia) bolo to enormné množstvo "sračiek" (s. každá druhá) a "pičovín". (s. každá jedna), ktoré sa v tejto knihe diali. Po čase to prestáva byť zaujímavý a pocit húsenkovej dráhy sa mení na hrdzavý predvítadetľný kolotoč.
P.s. do recenzie som ukryl ďaľsiu vec, ktora ma štvala.
...áno, bol to boj...och ale aký...
Skúsený čitateľ nespoliehavého rozprávača pozná. Teda takto, pozná vtedy, keď čítal niečo postmoderné. Pre slovenského čitateľa by nespolahlivý rozpravač tiez nemal byť neznamý. Lebo Beňová, lebo Johanides etc.. No ale, čo sa v tejto knihe deje je to, že rozprávačk(ka) mení kabát závislosti od toho, ktorú verziu príbehu kladá pred čitateľa. Prikresluje raz Kláre, otcovi a raz matke. Čo ma však na tejto knihe "sralo" (s. každá tretia) bolo to enormné množstvo "sračiek" (s. každá druhá) a "pičovín". (s. každá jedna), ktoré sa v tejto knihe diali. Po čase to prestáva byť zaujímavý a pocit húsenkovej dráhy sa mení na hrdzavý predvítadetľný kolotoč.
P.s. do recenzie som ukryl ďaľsiu vec, ktora ma štvala.
July 26, 2022
Úprimné a nekompromisné. Autorka svižným tempom a neľútostným obsahom nešetrí čitateľa ani protagonistov a napriek úctyhodnému počtu strán čítanie odsýpa veľmi rýchlo. Rovnako rýchlo, ako sa neslávni hrdinovia príbehu rútia do záhuby - a napriek tomu (a ich neskonalej neschopnosti sa z toho marazmu vymaniť) im držíme palce, aby to napokon s nimi nedopadlo tak, ako okolnosti nasvedčujú.
Nemám rada (neznášam) príbehy so zápletkou obsahujúcou výraz "dysfunkčná rodina", "nefungujúce vzťahy" či "postupný úpadok", lebo je to väčšinou také plieskanie sa rýb na suchu, ale tento text ukazuje, že sa aj takýto psychologický román dá napísať pútavo a čitateľne. Sme tam, priamo s postavami, zažívame s nimi všetky trápenia a vieme to aj dokonale precítiť. Po celý čas máme pocit, akoby sme pozerali akési extrémne vydanie Zámeny manželiek a z celého toho úžasu nemôžeme od tej tragédie odtrhnúť oči. Je to skoro ako bulvár, len omnoho reálnejšie. Ani sračky (a iné expresívne výrazy, ktorých je tam požehnane) nevadia, sú tam totiž prítomné obrazne aj doslova.
Jediné, čo ma iritovalo, boli občasné evidentne nezámerné čechizmy a čo mohlo byť ešte lepšie, je možno koniec, pri ktorom akoby autorke už došli strany či výdrž. Celé to trápenie by si azda zaslúžilo pompéznejšie vyvrcholenie, finálne rozpitvanie katastrofy na viacero strán, ale zrejme aj tá skratkovitosť na záver mala byť príznačná. Lebo v tomto príbehu nič nie je náhoda, všetko zväzuje poctivá kauzalita. Všetko má svoju príčinu. A tak je to dobre.
4,99 z 5
Nemám rada (neznášam) príbehy so zápletkou obsahujúcou výraz "dysfunkčná rodina", "nefungujúce vzťahy" či "postupný úpadok", lebo je to väčšinou také plieskanie sa rýb na suchu, ale tento text ukazuje, že sa aj takýto psychologický román dá napísať pútavo a čitateľne. Sme tam, priamo s postavami, zažívame s nimi všetky trápenia a vieme to aj dokonale precítiť. Po celý čas máme pocit, akoby sme pozerali akési extrémne vydanie Zámeny manželiek a z celého toho úžasu nemôžeme od tej tragédie odtrhnúť oči. Je to skoro ako bulvár, len omnoho reálnejšie. Ani sračky (a iné expresívne výrazy, ktorých je tam požehnane) nevadia, sú tam totiž prítomné obrazne aj doslova.
Jediné, čo ma iritovalo, boli občasné evidentne nezámerné čechizmy a čo mohlo byť ešte lepšie, je možno koniec, pri ktorom akoby autorke už došli strany či výdrž. Celé to trápenie by si azda zaslúžilo pompéznejšie vyvrcholenie, finálne rozpitvanie katastrofy na viacero strán, ale zrejme aj tá skratkovitosť na záver mala byť príznačná. Lebo v tomto príbehu nič nie je náhoda, všetko zväzuje poctivá kauzalita. Všetko má svoju príčinu. A tak je to dobre.
4,99 z 5
May 31, 2024
Napriek tomu, že túto knihu považujem za jednu z najlepších, aké som kedy čítala, dej je natoľko nepríjemný - a ani si nechcem predstaviť v koľkých prípadoch aj reálny - že slovo "skvelé" sa mi akosi nezdá namieste. Tentokrát teda musí stačiť slovo "silné".
""Zapamätaj si, v živote nesmieš byť z ničoho vysratá, a keď už aj si, nesmieš to dať najavo! Inak ti bude každý srať na hlavu!" [...] Matka zabudla dodať, že má dosť výrazný podiel na tom, že je Klára stále taká vysratá, ale to jej nenapadne, vypije svoje presso na ex, pivo na tri hlty, Klárino capuccino sa ešte chystá. Klára by chcela takto sedieť, piť a počúvať matkino rozprávanie, aby mala [...] pocit, že patrí do normálnej rodiny... [...] "Kedy ti už donesú to capuccino? Mne sa tu nechce čakať donekonečna!""
"... A vo vlaku si to pivo otvorí, aby im dokázala, že matka je proste matka a ju nikto meniť nebude! [...] Od ich prízemnosti ju delí jedno pivo a pocit bohémskej slobody. [...] Matka predsa nie je žiadna alkoholička, pije tak ako každý bohém a umelec... [...] Ešte aby ako nejaká chudera prehľadávala celý byt a nakoniec našla len zvyšok starého rumu, čo trtko dáva do orechového koláča. To jeho nedeľné pečenie, pche!"
""Zapamätaj si, v živote nesmieš byť z ničoho vysratá, a keď už aj si, nesmieš to dať najavo! Inak ti bude každý srať na hlavu!" [...] Matka zabudla dodať, že má dosť výrazný podiel na tom, že je Klára stále taká vysratá, ale to jej nenapadne, vypije svoje presso na ex, pivo na tri hlty, Klárino capuccino sa ešte chystá. Klára by chcela takto sedieť, piť a počúvať matkino rozprávanie, aby mala [...] pocit, že patrí do normálnej rodiny... [...] "Kedy ti už donesú to capuccino? Mne sa tu nechce čakať donekonečna!""
"... A vo vlaku si to pivo otvorí, aby im dokázala, že matka je proste matka a ju nikto meniť nebude! [...] Od ich prízemnosti ju delí jedno pivo a pocit bohémskej slobody. [...] Matka predsa nie je žiadna alkoholička, pije tak ako každý bohém a umelec... [...] Ešte aby ako nejaká chudera prehľadávala celý byt a nakoniec našla len zvyšok starého rumu, čo trtko dáva do orechového koláča. To jeho nedeľné pečenie, pche!"
November 7, 2023
Vybrala som si veľmi zlé ročné obdobie na túto knihu. Po dočítaní vo mne zostala iba úzkosť a hnev.
Jednu hviezdičku dávam dole za počet strán - myslím, že 100 strán dole by knihe neuškodilo, pretože sa mi zdalo, že sa všetko už príliš opakovalo. Chápem, že nás autorka v tých ich “skvelých” rozhodnutiach chcela povariť dlhšie, ale myslím, že tam bolo veľa viac-menej podobných situácií.
Jednu hviezdičku dávam dole za počet strán - myslím, že 100 strán dole by knihe neuškodilo, pretože sa mi zdalo, že sa všetko už príliš opakovalo. Chápem, že nás autorka v tých ich “skvelých” rozhodnutiach chcela povariť dlhšie, ale myslím, že tam bolo veľa viac-menej podobných situácií.
September 17, 2025
Príbeh ma dostal, už dávno som nečítala ťažobu dysfunkčnej rodiny, zrazu človek si začne vážiť tú svoju rodinu, ktorá je aka je.
Jednoznačne ma autorka prekvapila v dobrom týmto divadelnopoviedkovým štýlom s 3 hlavnými postavami.
Jednoznačne ma autorka prekvapila v dobrom týmto divadelnopoviedkovým štýlom s 3 hlavnými postavami.
October 30, 2025
Velmi silný příběh, nicméně ke konci už se to tak nekonečně táhlo a zároveň přelévalo do absurdity, že mi přijde, že to z vážnosti a kvality ubralo. Posledních cca 70 stran bych klidně osekala.
Jinak postavy, kterými progresivně chcete zatřást, vlepit jim facku, nenapadne je zabít a ostatním ulevit, až už jim chcete působit bolest a trápení reflektující to, co oni způsobují.
Jinak postavy, kterými progresivně chcete zatřást, vlepit jim facku, nenapadne je zabít a ostatním ulevit, až už jim chcete působit bolest a trápení reflektující to, co oni způsobují.
Displaying 1 - 30 of 64 reviews