Kniha o hraničnej poruche a bezhraničných pokusoch o nápravu. O lámaní ľadov, stereotypov, chleba. Predstavte si hlavu ako byt, v ktorom sú dve izby. V jednej býva ona, v druhej on, v oboch je bordel. Izby oddeľuje len tenká bordová čiara. Hranica. Kúsok nitky. Bordeline. Ak hranícu prekročíte, prenesiete špinu z jednej izby do druhej. Ale môžete sa aj odsťahovať. Alebo upratať...
Ivana Gibová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut roka. Niektoré poviedky z knihy Usadenina boli preložené do nemčiny a angličtiny. Novela Bordeline (2014) sa stala predlohou pre rovnomennú inscenáciu divadla Stoka a pražského divadla Nekroteatro. V roku 2016 vydala knihu Barbora, boch & katarzia, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2017; získala cenu René Anasoft litera gymnazistov a bola nominovaná na Cenu Jána Johanidesa za najlepšiu prozaickú knihu autora do 35 rokov. V roku 2020 vyšla komixovo-poviedková kniha Eklektik Bastard.
Gibová je bohyňa písania nespoľahlivých rozprávačov a tematizovania daddy issues. Ťalo to do živého. Sem-tam mi vadili neustále sa opakujúce motívy, ale chápem zámer.
Spolužiačka mi v pondelok pred a po skúške veľa hovorila o hraničnej chorobe, dokonca mi ukázala túto knihu, ktorú akurát bola vrátiť. Náhodou na ňu narazila v ZA v zľave a povedala som si, že poď sa dovzdelať, zíde sa to. Oplatilo sa, výborná kniha!
Žena s hraničnou poruchou osobnosti, ktorá svoj príbeh rozpráva svojsky, často možno aj zavádza, často sa aj sama stráca v dejovej línii. Takto som opísala protagonistku/nespoľahlivú rozprávačku kratučkej knihy, ktorá môže sprvu pôsobiť povrchne, no po hlbšej analýze človek zistí, že je plná symbolov, paradoxov, irónie a že jej názov sa v podstate dá interpretovať šiestimi rôznymi spôsobmi. To chýbajúce erko s čitateľmi dosť zakolíše, no počas čítania sa im aj odvďačí.
Autorka týmto dielom znázorňuje nielen prvotnú drsnosť, ale aj krehkosť protagonistky, vďaka čomu nám ukazuje, ako sa ľudia s psychickými problémami ozaj cítia. Destigmatizácia duševných porúch je v súčasnosti dôležitá a som rada, že ju vidím aj v literatúre.
Táto kniha!!! Ach, dokonalo choré a drsné. Takéto podľa mňa chceli byť Dobrakovovej Matky a kamionisti, no Gibovej nespoľahlivá rozprávačka s daddy issues tomu dala uveriteľnú tvár.
Hlavnou postavou knihy je žena, ktorá trpí tzv. "hraničnou poruchou osobnosti". Rozpráva nejakému nemenovanému mužovi, čo prežíva alebo čo sa odohráva v jej hlave, pričom okrem opisu prítomnosti sa vracia aj do minulosti (buď do svojho detstva, kde zažila nie najlepší vzťah so svojím otcom, alebo do čias jej hospitalizácie). Dokonca veľakrát opakuje to isté a jej myšlienky prechádzajú rýchlo a neprepojene z jedného bodu do úplne iného. Máme tak možnosť vidieť, ako takýto človek prežíva dané veci, ako vníma ľudí a svet okolo seba, aké má potreby a strachy. Kniha je akoby takou menšou sondou do tejto ťažkej psychickej diagnózy. Hoci je kniha krátka, číta sa ťažko, nakoľko nezobrazuje práve najľahšiu tému. Nebolo najpríjemnejšie čítať niektoré pasáže a trochu na mňa pôsobili rušivo často sa opakujúce vulgarizmy, ale chápem zámer, prečo boli použité. Aj napriek tomu si myslím, že je knihu dobre si prečítať a byť oboznámený s týmto psychickým ochorením, pretože duševné zdravie je dôležité a hlavne v tejto dobe plnej stresu by sme naň mali viac dbať.
Zhltnuté na jedenkrát, čo nebolo pri tom malom rozsahu ťažké, bolo to trpké, vtipné, ťaživé, knedľu-v-krku-vytvárajúce, závislosť vzbudzujúce, ale v dobrom, nevedela som sa toho textu nabažiť, hltala som a hltala, rovnako ako hlavná hrdinka hltala tabletky na spánok. Milujem dlhé vety bez bodiek, súvetia ťahajúce sa cez celú stranu, monológ adresovaný druhej osobe, čistý prúd vedomia, všetko tu bolo, všetko, aj sa mi podarilo "zažiť nejakú tu katarziu".
Ako sa snažíme oddeliť si detstvo od prítomnosti, včera od dnes, normálnosť od psychostavov, seba od rodiča, seba od ostatných, ja od ty... tenkou bordovou čiarou krvi, ktorá nám dáva pocit, že oddeľujeme správne od bordelu, že je to lifeline, bordeline, že takto nám to beží akosi znesiteľnejšie. Knižka je napísaná ako záznam jedného dlhého výdychu, prirodzene, bez pózy, ako priznanie.
Kniha je absolútne fascinujúca a odporúčam si ju prečítať niekoľkokrát. Určite to nie je ľahké čítanie, pripravte sa na drsné slová a obrazy, a rôzne náročné témy, s ktorými autorka nejedná "v rukavičkách". Ak by som dielo Bordeline mala opísať jedným slovom, bolo by to "raw", lebo tak som sa po dočítaní knihy neraz cítila.
Pacila sa mi autorkina skusenost a to bolo na tejto knizke vzane a obohacujuce. Literarny styl ma skor nezachytil, trapila som sa spolu s autorkou a velmk dufam, ze sa ma dobre :)
Pri Gibovej vôbec neprekáža, že sa motívy opakujú naprieč jej knihami. Lebo oni sa vlastne neopakujú, oni sa prelínajú, ako také liany v džungli ľudskej duše.
Gibová sa mi číta dobre, mám pocit, že jej rozumiem, bavia ma jej úvahy, myšlienkové skoky a postrehy. Usadenina sa mi síce páčila o čosi viac, ale ani Bordeline vyslovene nesklamala.