V tajomných jaskyniach veľkého sídla sa prebúdza bzučanie. Prah Letohrádku prekročí mladá guvernantka s batožinou. Do domu ju pozval Oliver Skrušinský, otec malej Agáty. Nová domáca učiteľka má viesť jeho dcéru do sveta dospelosti; lenže guvernantka je znepokojená Agátinou zvedavosťou na smrť a dlhými pohľadmi. Zdá sa, že jej otec si vôbec nič neuvedomuje. Alebo len nechce? Jeho jemné dotyky, úsmevy a starostlivé otázky stierajú guvernantkine úvahy o odchode. Bzučanie v chodbách Letohrádku je stále silnejšie a desivé sny ju vracajú k predchádzajúcemu životu. Ak sa chce dozvedieť pravdu o mieste, kde sa ocitla, a oslobodiť sa, musí zabudnúť na minulosť. A to môže byť omnoho náročnejšie, ako sa zdá.
Na poli slovenskej literatúry je pre mňa Imágo prekvapivo milý objav. Príbeh stojaci na pomedzí hororu, magického realizmu a sociálneho románu dokáže pobaviť, zaujať aj vnuknúť niekoľko pôsobivých myšlienok. Dá sa rovnako dobre chápať ako mrazivá lovecraftovina aj ako alegória na postavenie žien v spoločnosti (nielen) tridsiatych rokov. Veľmi oceňujem hlavne prácu s napätím. To niečo neprirodzené, hrozivé je votkané do napohľad banálneho príbehu tak umne, že dlhý čas má čitateľ len nejaký pocit, že je čosi zle, ale nedokáže to konkrétne uchopiť. Tiež sa mi páčil jazyk, text plynul hladko a rušilo ma len občasné opakovanie slovných spojení (hlavne iskrivý sneh). Celkový dojem mi jemne nabúral na môj vkus príliš konvenčný koniec a niektoré nedotiahnuté dejové linky (čo teda naozaj vedeli obyvatelia Lúčky a ako sa k tomu stavali?). Tiež nemám rada, keď som múdrejšia ako hlavná hrdinka a tu ma jej neschopnosť dať si dve a dve dokopy občas rozčuľovala. Hlavne od objavu rodokmeňa na povale som dúfala, že začne viac uvažovať v súvislostiach a pokúsi sa aspoň čiastočne zistiť, čo sa deje. Ale to sú skôr osobné preferencie. Inak som knihu zhltla za jeden deň a jednu noc. Počas čítania som sa nemohla zbaviť dojmu, že v správnych rukách by z Imága bol zaujímavý film.
„... nikto nie je taký slepý ako ten, čo nechce vidieť.“
Mladá guvernantka prijíma miesto v letohrádku Olivera Skrušinského, kde sa má starať o jeho dcéru Agátu. Tajomné sídlo ukryté v lesoch na samote v sebe ale nesie viac otázok než odpovedí.
Román sa odohráva v období prvej republiky a veľmi ma oslovil spôsob, akým autorka pracuje s jazykom. Štýl písania je dobový, kultivovaný a presne vystihuje atmosféru daného obdobia. Guvernantka, ktorej meno sa nikdy nedozvieme, sa postupne zoznamuje nielen s obyvateľmi domu, ale aj so samotným domom, ktorý pôsobí ako živý organizmus so svojimi tajomstvami.
Autorka výborne vystihuje atmosféru domu, ktorú umocňuje zvláštny svet malej Agáty, nejasný bzukot, ktorý pridáva pocit nepokoja, či neprítomnosť pani Skrušinskej, oficiálne vysvetľovaná ako dovolenka. Čo sa v skutočnosti ukrýva za stenami letohrádku? Guvernantka začína tušiť, že v tomto sídle sa kedysi odohralo niečo znepokojujúce:
„Čo som vlastne o tomto dome vedela? Bola som v ňom dva mesiace a netušila som, čo sa skrýva v pivnici či na povale, či sa tam nestala akási hrozná udalosť a nestraší v ňom.“
Hoci je kniha označovaná ako gotický horor, na začiatku by ste ho hľadali márne. Spočiatku ide skôr o tradičný román s dôrazom na každodennosť – opis Vianoc, karnevalu, spoločenských zvyklostí i vnútorného prežívania a konfliktov hlavnej postavy. Guvernantka nepôsobí povrchne, autorka sa venuje jej pochybnostiam, obavám, strachu, ale aj narastajúcej náklonnosti k pánovi domu. Práve postupné budovanie napätia a pomalá premena atmosféry robia román účinným.
Kniha sa napokon prirodzene preklopí do gotického hororu a priznávam, že ma jej vyústenie prekvapilo. Imágo pôsobí originálne, pútavo a na autorkinu prvotinu veľmi presvedčivo. Knihu odporúčam čitateľom, ktorí majú radi pomalšie tempo rozprávania a budovanie atmosféry, tajomné domy a psychologicky ladené príbehy s historickým pozadím. Poteší najmä milovníkov gotickej literatúry a príbehov, v ktorých napätie vzniká postupne, nie rýchlou akciou.
Dej sa odohrával v tridsiatych rokoch, a tak tomu Eva prispôsobila aj literárnu stránku. V texte nájdete dlhšie opisy, charaktery postáv sú skôr vysvetlené než ukázané, uvádzacie vety sú plné prísloviek a nič sa nikam neponáhľa. Rovnako ako aj hlavná postava, ktorá skôr žije všednosťou života na Letohrádku, než aby pátrala po tajomstve.V pozadí knihy sa odohrávala zaujímavá téma – postavenie žien v tridsiatych rokoch. Ako vnímali život, aké mali predstavy o svojej budúcnosti a ako ich vnímalo okolie. Táto rovina obohatila príbeh o pridanú hodnotu a zároveň prirodzene zapadla do konceptu knihy, ktorá je primárne určená ženskému publiku. Jednak spomenutou témou, jednak dávkovaním "cozy" hororu, romantickou líniou (čo sa mi osobne prehĺtala o čosi ťažšie) a celkovým ženským pohľadom na danú dobu.Hororovými prvkami sa šetrilo. Prvých 220 strán by som označil skôr za ženský román ako horor, no keď prišlo posledných 70 strán, všetko sa zmenilo a zrazu som sa ponoril do hororového žánru. Mal som pocit, akoby som čítal úplne inú knihu. Od toho momentu som sa nevedel odlepiť a strany som doslova hltal.Imágo je zaujímavý debut mladej autorky, ktorý sa dá čítať ako ženský román s hororovým finále alebo ako horor s témou postavenia žien v dávnej dobe. Ak máš rád knihy písané starším štýlom, budeš potešený. Ja sa budem tešiť na jej ďalšiu knihu a verím, že sa bude naďalej venovať hororu. Skrýva sa v nej potenciál!
Recenziu pre Fandom.sk napísal Goran Lenčo. Úryvok z recenzie:
Imágo je zaujímavé a pútavé dielo, ktoré nie je len prvoplánovou „žánrovkou“, ale má i presah. Nejde iba o presah medzi žánrami, ale zasahuje i do „vyššej“ literatúry. Dá sa vnímať ako kvalitná žánrová literatúra, ale poteší aj diskurzívny posun v intenciách feminizmu k metaforickosti a alegorickosti. Autorkin plný, ženský hlas vo svete mužov je nekompromisný a provokatívny. K plnému hodnoteniu chýba dlhší rozsah, pretože téma si vyložene pýta podrobnejšie a obsiahlejšie rozpracovanie...