Dejiny jednej rodiny, dejiny jednej krajiny. Množstvo hlasov z rôznych etáp 20. storočia sa v knihe Zuzany Kepplovej zlieva do epického obrazu malých i veľkých dejín, ktoré sa zrkadlia v príbehu brezovskej rodiny Tvarožkovcov.
Keď sa stretnú na rodinnej oslave, človek si nepočuje vlastného slova. Lenže kdesi tam, v chaose hlasov, sa rozprávajú príbehy. Príbehy ich košatej rodiny a zároveň príbeh mladej slovenskej demokracie. Zuzana Kepplová sa ich rozhodla povyťahovať a pospájať, aby vytvorila jeden veľký príbeh rodiny Tvarožkovcov. Vznikla sugestívna mozaika, o tom, čo bolo a už nie je, čo všetko Tvarožkovci vybudovali a čo im vzal Víťazný február, päťdesiate roky a neskôr aj normalizácia.
Bratislavská Metropolka, budova Sporiteľne na Kamennom námestí, ale aj Mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle – to všetko sa rôznymi spôsobmi spája s rodinou Tvarožkovcov. Ale aj Slovenské národné povstanie, obvinenia zo špionáže a väznenie viacerých členov rodiny počas päťdesiatych rokov.
Kľúčom k rozprávaniu je obraz Zuzky Medveďovej v Múzeu vojvodinských Slovákov v Báčskom Petrovci. Návštevníčka z Brezovej požiada, aby jej ho ukázali. „A vy ich poznáte?“ spýtajú sa jej. „Tento bol minister, tento architekt, táto bola mamou spisovateľa a tento otcom redaktora,“ odpovedá. Skrátka – rodina.
Zuzana Kepplová čerpá z rozhovorov s príbuznými Tvarožkovcov, z memoárov i denníkov. Jej kniha Tvarožkovci s podtitulom Súkromné dejiny demokracie predstavuje literárne pátranie v zákrutách nespoľahlivej pamäti, anekdot i zámlk. Na pozadí osudov brezovskej rodiny Tvarožkovcov sa dotýka veľkých dejín, ktoré sú nám na osudoch konkrétnych ľudí zrazu akési bližšie a možno aj zrozumiteľnejšie.
Toľko som sa na Tvarožkovcov tešil a toľké sklamanie! Pritom téma je veľmi zaujímavá, viaceré pasáže som si užíval, keďže som spomínaných ľudí alebo miesta posnal. Ohromne ma však vyrušoval štýl písania, najmä časovo nesúrodé rozprávanie. V jednej kapitole pustili Živa z väzenia, v ďalšej ho ktosi stretol na ulici tesne pred rozsudkom, v nasledujúcej bolo opísané detstvo jeho otca. Za mňa asi najhoršia Absyntovka :( Úplne postačí si prečítať poslednú kapitolu od Oľgy Gyarfášovej, tá celú knihu zhrnula na pár stranách a vy o nič neprídete.
nepopieram, je to zaujímavá rodina. štýl písania, ktorý má odzrkadľovať neusporiadanosť spomienkového rozprávania, mi však masívne nesedel, dokonca ma odrádzal od dočítania. dobojovala som, no žiaľ, nie s čitateľským nadšením. verím, že si kniha nájde svojich.
Predstavte si rodinnú oslavu, na ktorej sa zíde veľká a bohato rozvetvená rodina. A teraz si predstavte situáciu, že na túto oslavu príde niekto nový a mimo rodiny. Všetci sa mu odrazu snažia vysvetliť, ako to u nich funguje. Príhody sa pletú jedna cez druhú a niektoré opisy sa opakujú. Často sa vraciame k rovnakým situáciám, lebo každý má potrebu niečo povedať a niečím prispieť. Je to informačný chaos, ktorý by potreboval výrazne upratať. Napriek tomu nováčik chápe, ako rodina funguje, aké má hodnoty a aká bola jej úloha vo „veľkej“ histórii. A tak namiesto toho, aby mu vybuchla hlava, má pocit, že musí viac pátrať. Musím navštíviť Brezovú a tiež niektoré budovy, aby som sa na ne opäť pozrel – trochu inak.
Rozhodne stála za prečítanie, páčia sa mi takéto historické zaujímavosti zo života (viac-menej) obyčajných ľudí. Príbehy išli za sebou hala-bala, a kde tu aj mixi-trixi, ale je to kratučká knižôčka, takže ma to nestihlo rozčuľovať.
štýl písania v krátkych odsekov sa mi páčil, stručne a jasne, aj zábavne vyjadroval hlavne myšlienky autorky
no, ako čitateľ, ktorý o tvarožkovcoch vedel najviac len to, že jeden z nich postavil metropolku, tak mi osoby tejto veľkej a vplyvnej rodiny doteraz neutkveli na toľko v pamäti
kniha sa pasuje podtitulom “súkromné dejiny demokracie”. Je to ale veľmi zavádzajúce… človek sa nič poriadne nedozvie. pár info, ktoré sa pravidelne opakujú. najlepšou časťou je doslov. kto čaká že sa dozvie prvé posedné o rodine ktorá má byť stelesnením demokracie, bude sklamaný.
Velmi som si minuly tyzden na Skole diplomacie oblubila prvorepublikovu Bratislavu. Po prechadzke Cintorinskou, Kamennym okolo manderlaku a cez namedtie SNP som zasla do Martinusu na obchodnu, kde mi do nosa brnkli Tvarozkovci. Ach ako mi to dobre padlo!
S mapou otvorenou, sledujuc tie ulice a urbanizmus, hladajuc ako vyzerali spominane stavby v ere svojej slavy.
Nie je tyzdna, ze ja by som nemyslela na medzivojnove Ceskoslovensko, a hoviem si v citani o skvelych, odhodlanych, moralnych ludoch, ktory s presvedcenim pracovali a budovali Slovensko.
,,Pohnutkou nasho podnikania nie je hromadenie hmoty, mamonu pre seba, ale chceme sluzit svojmu okoliu, povzneseniu celku.”
„Ucili a naucili sme sa jednému, ze práca kazdého z nas je pracou pre vsetkych.”
Mozaika malych dejin. Trosku by tomu prospelo viac popisnosti, mozno viac historickeho uvodu, ale rozumiem autorke, ze chcela ukazat prchavost ludskej pamate a osobitosti oralnej historie.
Zvlast ma bavili popisy funkcionalistickej architektury ako vyrazu cesty k moderne a sveta ktory ,,opusta pricupeny svet chalup a utlak palacov’’. Pracu Tvarozka architekta si chcem este lepsie nastudovat. ,,Azda nebolo pravym umenim v meandroch mien narysovat priame línie a pozvat mnohych, nech idú tade?”
Na margo idey republiky, ale i dnesnych nikdy nekonciacich motkavych uvah o kulture zredukovanych na bukoliku: ,,A kultúra, to nie je len tak, ze v kazdej dedinke ktosi cosi vysiva, to treba koncepcne.”
Netradicny stylisticky pristup k biografii jednej rodiny. Dobre sa mi citalo o rodine plnej viery (luterani), talentov, hodnot, rozmanitosti a vzdelania. Slovak ozaj nemusi znamenat len sedlaaaak.
Veľmi ťažko sa mi čítala táto absyntovka. Vzhľadom na to, že je to príbeh o zaujímavej a angažovanej, no veľmi členitej rodine, fragmentárnosť textu a lyrický jazyk autorky dosť uberali z mojej pozornosti. Spôsob písania sa mi páčil, avšak vôbec sa mi nehodil do tohto formátu. Skúšal som to čítať celistvo aj po kúskok v priebehu jedného týždňa, no ani tak ani tak, miestami som sa pristihol, že ani neviem o čom čítam.
Hodnotením oceňujem výber témy a umeleckosť textu, aj keď zážitok bol rozpačitý...
Zaujímave čítanie o rodine Tvarožkovcov, ktorí písali dejiny v 20. storočí. Stáli pri veľkých momentoch dejín, za čo skončili viackrát vo väzení. Po rokoch je možné opäť nahliadnuť do histórie tohto klanu. Nadčasové stavby Juraja Tvarožeka máme každý deň pred očami, bez toho, aby sme ich registrovali.
Tento pribeh je velmi chaoticky napisany. Casove useky sa prelinaju bez akejkolvek logiky a vysvetlenia. Niektore vyroky rodiny Tvarozkovcov sa opakuju. Celkovy dojem z knihy je slaby. Tato rodina moze poskytnut vela zaujimavych pribehov len ich treba dobre spracovat.