“Na niečo sa zabudne, niečo zostane. Ale kto by si to všetko pamätal?”
Čítala som už viacero kníh vychádzajúcich zo života skutočných ľudí, aj (auto)biografie, pri ktorých som si hovorila, že výnimočný osud sám o sebe nestačí na to, aby vznikol výnimočný román. Pri Mandy to je presne naopak. Nie, že by jej život nebol dostatočne zaujímavý, to rozhodne nie, len je v ňom dosť univerzálnej životnej skúsenosti, s ktorou sa pravdepodobne vie stotožniť viacero ľudí. O to viac je román ľudskejší a čo je hlavné, je výborne napísaný.
Mandy má už 90 rokov a v knihe sa prelína súčasnosť s minulosťou. Nejako takto si predstavujem, že to môže vyzerať v hlave staršieho človeka, ktorý má na čo spomínať. Príbeh mapuje obdobie od 2. svetovej vojny až po súčasnosť, no historické udalosti sú väčšinou načrtnuté len jemne, skôr ako kulisy, aj keď výrazne ovplyvňujú životy bežných ľudí.
Napriek tomu, že zachytáva aj veľmi ťažké momenty, román má príjemnú dobovú amtosféru, z textu cítiť ľudskosť, lásku k hudbe a správny nadhľad/pohľad na život.
Ako napísala autorka v závere knihy: “Príbehy tu zostanú, ak ich máte komu rozprávať.” Teší ma, že ten Mandin zostal zachytený v takejto peknej podobe. Krásne čítanie.