“Kedysi boli len dve pohlavia a teraz sme všetci už len v piči.”
Dni tehotnej ženy vypĺňajú monotónne domáce práce, tehotenstvo odpočítavajú akciové týždne v Lidli. Radostné očakávanie kontrastuje s pocitmi zmaru a myšlienkami na samovraždu. Meditatívnosť pomalých dní kontrastuje s nikdy sa nekončiacim prúdom tiktokov a reelsov, ktorý zhoršuje úzkosť zo stavu sveta a FOMO. Hranica medzi pochopiteľnou frustráciou z nemožného partnera a pomaly sa rozvíjajúcou psychózou je tenká. Poviedka Denník tehuľky pozornému čitateľstvu pripomenie predošlý román Jany Micenkovej o dysfunkčnej rodine Krv je len voda.
Autorka rozhodne vie vystihnúť temnú dušu národa. Poviedka Poďme sa zachrániť o troch unavených pároch na spoločnej dovolenke vás rozosmeje aj zamrazí, keď niektoré z opísaných vzorcov komunikácie a správania identifikujete vo vlastných rodinách.
Aj vy máte strýka, čo vás spamuje reťazovými mailami? Aj vaša partnerka má repertoár iritujúcich mikročinností? Aj vo vás sa mieša ľútosť s nešťastníkmi, čo prehrali pozdní kapitalizmus, s podráždením, že vám narúšajú ťažko vydrené životné ekvilibrium?
Celou knihou sa ako running inside joke tiahne sóda bikarbóna, biely ocot a soľ ako univerzálny čistič škvŕn i svedomia. Trochu ma vyrušovali všadeprítomné hashtagy, ale beriem ich ako žmurk-žmurk dnešnej dobe.
Jedna z najlepších slovenských poviedkových kníh, aké som čítala, ak ju podarujete rodine pod stromček, možno sa pohádate miesto politiky o tom, čo ste tým akože chceli naznačiť. 🙂 Ako test toho, ako veľmi bude kniha vyrušovať aj vás, poslúži tak trochu disturbing obálka od Lucie Dovičákovej.
“Dalšie a ďalšie obrázky a videá
blikajú v rychlom slede za sebou.
čím viac ich sledujem,
tým viac som bez emócií,
je to skoro ako pozvoľná lobotómia.
S každým novým videom nabieha stav otupenosti.”