Rozvedená Eva navštevuje svoju starú známu v Anglicku. Atraktívna žena v nonstop bare nahlas uvažuje o svojom sexuálnom živote. Obžalovaná miluje svoje dieťa, no ešte viac zbožňuje chipsy s príchuťou jarnej cibuľky. Tehotná by sa mala tešiť na svojho potomka, namiesto toho komunikuje so záchodovým chrobákom. Naivko verí, že panička z Bruselu kvôli nemu všetko obetuje. Slobodná matka sa túla s malým dieťaťom po veľkomeste, dúfajúc, že nájdu cestu von. Ľudovít sa vracia od milenky a stretáva v kuchyni svoju dcéru. Unavené páry v letnom rezorte odkrývajú svoju špinu... Dokáže všetko vyčistiť sóda bikarbóna s bielym octom? A kto nás vlastne všetkých zachráni?
Jana Micenková (1980) vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU v Prešove a odbor Scenáristika a dramaturgia na FAMU v Prahe. V roku 2013 založila v Prahe nezávislý divadelný súbor Nekroteatro (www.nekroteatro.cz), kde dodnes pôsobí ako dramatička a režisérka. Za svoju divadelnú hru Nekrogames získala Cenu slovenského literárneho fondu za najlepší dramatický text 2013 a cenu pre mladých dramatikov VEJK AP 2012. Za poviedku s názvom Nekrogames získala prémiu v súťaži Poviedka 2012. Za text novely Najkrajšie roky získala cenu poroty v literárnej súťaži DEBUT 2012. Debutovala zbierkou poviedok Sladký život (2018), ktorá sa dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera.
Výborné poviedky, v ktorých autorka tematizuje ženstvo či materstvo, nie sú to však žiadne láskavé texty. Sú drsné, úprimné, často s prekvapivým zvratom. Píše ale fantasticky, príbehy vás vtiahnu, možno sa budete chcechtať, možno znechutene odvracať tvar, no nedajú sa nečítať. Pre mňa jedna z našich najlepších spisovateliek.
Ja sa priznam, ze som mala asi prilis velke ocakavanie. Nedavno som si dala reread Sladky zivot a nadsena som bola opat. Aj Kvety & klobasy sa mi paci, ale vyraznejsie menej ako Sladky zivot, nehovoriac o Krv je len voda.
“Kedysi boli len dve pohlavia a teraz sme všetci už len v piči.”
Dni tehotnej ženy vypĺňajú monotónne domáce práce, tehotenstvo odpočítavajú akciové týždne v Lidli. Radostné očakávanie kontrastuje s pocitmi zmaru a myšlienkami na samovraždu. Meditatívnosť pomalých dní kontrastuje s nikdy sa nekončiacim prúdom tiktokov a reelsov, ktorý zhoršuje úzkosť zo stavu sveta a FOMO. Hranica medzi pochopiteľnou frustráciou z nemožného partnera a pomaly sa rozvíjajúcou psychózou je tenká. Poviedka Denník tehuľky pozornému čitateľstvu pripomenie predošlý román Jany Micenkovej o dysfunkčnej rodine Krv je len voda.
Autorka rozhodne vie vystihnúť temnú dušu národa. Poviedka Poďme sa zachrániť o troch unavených pároch na spoločnej dovolenke vás rozosmeje aj zamrazí, keď niektoré z opísaných vzorcov komunikácie a správania identifikujete vo vlastných rodinách.
Aj vy máte strýka, čo vás spamuje reťazovými mailami? Aj vaša partnerka má repertoár iritujúcich mikročinností? Aj vo vás sa mieša ľútosť s nešťastníkmi, čo prehrali pozdní kapitalizmus, s podráždením, že vám narúšajú ťažko vydrené životné ekvilibrium?
Celou knihou sa ako running inside joke tiahne sóda bikarbóna, biely ocot a soľ ako univerzálny čistič škvŕn i svedomia. Trochu ma vyrušovali všadeprítomné hashtagy, ale beriem ich ako žmurk-žmurk dnešnej dobe.
Jedna z najlepších slovenských poviedkových kníh, aké som čítala, ak ju podarujete rodine pod stromček, možno sa pohádate miesto politiky o tom, čo ste tým akože chceli naznačiť. 🙂 Ako test toho, ako veľmi bude kniha vyrušovať aj vás, poslúži tak trochu disturbing obálka od Lucie Dovičákovej.
“Dalšie a ďalšie obrázky a videá blikajú v rychlom slede za sebou. čím viac ich sledujem, tým viac som bez emócií, je to skoro ako pozvoľná lobotómia. S každým novým videom nabieha stav otupenosti.”