Za stenou panelákového bytu sa odohráva čosi, čo znie ako vojna. Cesta starého muža do obchodu pripomína zápas o holý život. A rozhovor pri oberaní letných jabĺk púť hlboko do minulosti. O živote, ktorý sa kedysi odohrával v opustenom dome, nám zas najviac povie veľkokapacitný kontajner stojaci na ulici. A o tom, ako sa najlepšie zakoreniť na neznámom mieste hovorí žena, ktorej sa počas úmornej túry odtrhnú podrážky topánok. Plánky sú malé drámy v nepatrných životoch žien, mužov i detí. Sú to kyslé plody, ktoré nikto nezbiera, osamelé samorasty, za ktorými sa nikto neobzrie a nikomu nestoja za reč. A napriek tomu tvrdošijne lipnú na svojej existencii. Všetci títo ľudia sú totiž šťastní. Ale to vôbec nevadí.
Ján Púček sa narodil 1.11.1987 v Liptovskom Mikuláši. Absolvoval štúdium na Filmovej a televiznej fakultet Vysokej školy múzických umení, odbor dramaturgia a scenáristika. Debutoval zbierkou poviedok Kameň v kameni (2012) a v roku 2013 mu vyšla kniha Okná do polí. Žije na trase Prešporok – Liptov – Nádaš.
Príbehy v Plánkach sú v mnohom hodnoverným zachytením názvu samotnej knihy. Ide o nezaštepené stromy, u ktorých sa človek buď dočká sladučkého ovocia (pre mňa časť I. Dom a II. Strom), alebo mu na jazyk pristane trpká chuť (časti III. Jablká a IV. Pustatina).
Do jednotlivých príbehov sa mi bez rozdielu skutočne ťažko dostávalo. Umne a krásne niekedy znamená aj nedostupne, a preto sa mi kvôli rozsahu príbehov (často "len" 4 – 5 strán) veľakrát do príbehu nepodarilo vstúpiť, pričom ak áno, už-už som bol z neho hnaný von. Z prvej a druhej časti by mohli byť samostatné knihy, u ktorých by sa dalo (a chcelo) ostať. Po prečítaní sa mi pripomína kniha Plachý dom od B. Hrínovej.
Pomimo toho však autorovi závidím jeho slovnú zásobu, vďaka ktorej dokázal vytvoriť krásne obrazy, zachytávajúce akýsi statický šum nostalgie vyvierajúcej z jadra slovenskej dediny dobiehajúceho 20. storočia.
Verím, že u mnohých ľudí si nájde zaľúbenie. Nezazlievam jej, že ma od seba odohnala. :)
Ján Púček definoval číre slovenské krasosmutnenie, ktoré pramení v lúkach, starých rodičoch, v samote a v malých modrinách na tele a duši, ktoré nie a nie zmiznúť.
("Plánky sú malé drámy v nepatrných životoch žien, mužov i detí. Sú to kyslé plody, ktoré nikto nezbiera, osamelé samorasty, za ktorými sa nikto neobzrie a nikomu nestoja za reč. A napriek tomu tvrdošijne lipnú na svojej existencii.")
každou vetou silnelo volanie domova, jeho topoľov a mäkkých dlaní. plánky pripomenuli, rozplakali, objali - niekedy medovou sladkosťou a inokedy jazyk zvierajúcou trpkosťou.
V osamení všetko vychádza na povrch. Nepatrné detaily života začnú na seba upozorňovať a všednostiam sa zvýraznia kontúry. Každý telesný záchvev naberie na sile, kvapka z kohútika v dreze kričí a ojedinelé smietko na zemi z teba nespúšťa oči. Plánky sú krátke príbehy o zaprášených kútoch prázdnych domov, starobe, smrti, zabudnutí, odcudzení, ľudských väzbách a o návratoch do minulosti. Príbehy ako drobné jabĺčka divých jabloní, ktoré sa rozkotúľané strácajú v tráve aby ich časom pohltila zem. . Poetický jazyk Janka Púčeka krásne rezonuje a moja čitateľská duša sa rozliala. . Pásmo textov/minipoviedok v štyroch celkoch, ktoré sa miestami nenápadne prepájajú.