Psychológ Ján Hrustič tvrdí, že pre psychický rozvoj detí je najdôležitejší pocit bezpečia. Prečo je to tak? Čo ešte formuje našu osobnosť? Kedy vzniká trauma a čo je vzťahová väzba? Ako sa v dospelosti prejavuje dieťa, ktoré zažívalo násilie? Ako vychovať sebavedomé a spokojné osobnosti? Je možné napraviť chyby, ktoré sme pri výchove urobili, alebo zlepšiť vzťah s rodičmi, ktorí nám ubližovali? A ako vychádzať s rodičmi, keď už sami nie sme deťmi?
Autori úspešnej knihy Umenie blízkosti psychológ Ján Hrustič a spisovateľka Monika Kompaníková pri spoločných rozhovoroch o blízkosti a osamelosti vo vzťahoch neustále narážali na to, ako významne naše správanie, prežívanie a vzťahy v dospelosti ovplyvňuje detstvo. Preto sa rozhodli pokračovať, a tak vznikla kniha, ktorá do hĺbky mapuje vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Kniha nie je určená len tým, čo majú malé deti, ale aj tým, ktorí chcú pochopiť svojich rodičov alebo samých seba a svoje správanie.
Mnohým rodičom sa táto kniha nebude čítať ľahko. Mala by byť o detskom raji, ale je skôr o tom, čím rodičia poškodzujú detské sebavedomie, sebahodnotu, základné kamene osobnosti, na ktorých bude stáť aj v dospelosti jeho prežívanie. Veríme však, že keď rodičia pochopia, čo deťom ubližuje a prečo im to ubližuje, budú sa správať tak, aby sa deti pri nich cítili bezpečne ako v raji. Alebo aspoň tak trochu ako v raji. Každý je schopný naučiť sa empatii aj tolerancii. Každý je schopný namiesto kritiky, poúčania a agresivity viesť dialóg a používať akceptujúci prístup. Každý môže presmerovať svoju pozornosť na dieťa a postaviť ho na piedestál svojich hodnôt. A deti to rodičom vrátia, pretože deti, ktoré majú so svojimi rodičmi vybudovaný zdravý a pevný vzťah, poslúchajú a správajú sa tak, aby boli rodičia spokojní. Pretože žiadne dieťa nie je zlé, žiadne dieťa nechce svojich rodičov ani nahnevať, ani sklamať.
Ján Hrustič (1951) vyštudoval všeobecnú psychológiu so špecializáciou na poradenskú psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Absolvoval viaceré sociálno-psychologické a psychoterapeutické tréningy vrátane deväťročného psychoterapeutického tréningu v Gestalt terapii organizovaného inštitútom Metanoia v Londýne. Posledných viac ako dvadsať rokov poskytoval rodinné a partnerské poradenstvo v centre poradensko-psychologických služieb, ktoré sa pretransformovalo na referát poradensko- psychologických služieb, kde pracoval až do dôchodku. Aktuálne sa ešte stále veľmi limitovane venuje rodinnému a partnerskému poradenstvu. Napísal knihu Od osamelosti k blízkemu vzťahu v partnerstve (2015)
DNF. Dostal som sa po stranu 101, kde som to pri slovnom spojeni “krasny geneticky potencial” vzdal. A to som si uz pred tym x-krat povedal, ze este raz bude nieco tak “krasne”, tak citanie vzdam.
Kniha sa velmi zle citala. Mam pocit, ze rozhovor medzi Kompanikovou a Hrusticom velmi nefunguje. Vacsina otazok ani nie su otazkami, ale tvrdeniami, ktore psycholog len komentuje a casto odchadza od temy a casto sa naopak tocia v kruhu bez toho, aby sa citatel dozvedel viac.
Davam 2* pretoze temy, ktore otvaraju su dolezite (aj ked existuju omnoho lepsie knihy, ktore ich pokryvaju). Kniha si nasla a najde citatelov, ktorym jazyk respondenta nevadi. A myslim, ze je to v poriadku. Len to nie je kniha pre mna.
“Láska je láskou vtedy, keď ňou druhému človeku udeľujeme slobodu.” ♥️ Kniha nie len pre rodičov, ale aj pre všetky dospelé deti a ľudí, ktorí raz rodičmi možno budú, len o tom ešte nevedia alebo aj nebudú.
Začala som čítať z pohľadu mamy ale postupne sa mi pred očami zjavovali moji priatelia, rodičia, blízki, moje vlastné detstvo... a je to potrebné čítanie. Občas neľahké ale citlivé, presné a múdre. Ak by som mala za tento rok odporuciť jednu knihu, bola by to táto
Veľmi užitočná kniha. Pre rodičov uplne super, vela som sa z knihy naučil a nielen pre nich, je pre všetkých dospelých, lebo sme boli deťmi a to co sme v detstve zazili, prezili, prezivali, nas ovplyvnuje a vieme s tym vsetkym pracovat, pochopit a žiť lepší život. Napisane formou rozhovoru, tu sa to uplne hodilo.