Jump to ratings and reviews
Rate this book

Strieborná metalíza

Rate this book
Keď sa povie deväťdesiate roky, niekto si vybaví mečiarizmus, vybuchujúce autá, výpalníkov, mafiánov, skínov a všadeprítomné násilie. A niekto iný len vlastného otca, ležiaceho v izbe presiaknutej pachom stareckého moču, človeka bez minulosti aj budúcnosti.

V tejto intímnej sonde sa prelína otcovstvo, banálnosť malých dejín a dedičstvo “zlatých deväťdesiatych”. Kolektívna pamäť sa tu stretáva s individuálnou, neúprosná dedičnosť s vkrádajúcou sa nevyliečiteľnou chorobou. Ale čo s tým má, preboha, spoločné Fontána pre Zuzanu?

132 pages, Paperback

First published November 21, 2025

Loading...
Loading...

About the author

Tomáš Hučko

18 books9 followers

Ratings & Reviews

What do you think?
Rate this book

Friends & Following

Create a free account to discover what your friends think of this book!

Community Reviews

5 stars
35 (37%)
4 stars
41 (44%)
3 stars
13 (13%)
2 stars
4 (4%)
1 star
0 (0%)
Displaying 1 - 14 of 14 reviews
Profile Image for Diana H..
291 reviews5 followers
Read
June 20, 2026
vratte mi tych 35 minut, za ktore som to precitala
Profile Image for Michal Lipták.
103 reviews93 followers
December 15, 2025
V druhej časti Hertzfeldtovho It‘s Such a Beautiful Day (2012) sa protagonista, Bill – trpiaci nešpecifikovanou chorobou ktorá ho postupne pripravuje o pamäť – prehrabáva obsahom krabice, ktorá mu ostala po matke. Objavujúc hrozivú anamnézu v užšej aj širšej rodine narazí na lekársku správu, ktorá končí strohým odporúčaním pre jeho matku: „Do not have children.“ Biologický determinizmus je tu hororovým antagonistom.

Tomášov román je o jeho vzťahu s otcom, príbehovo centrovaným najmä okolo obdobia, kedy už otec žil v ústave s pokročilou sklerózou multiplex. Otázka biologického determinizmu takisto presakuje jeho prózou. Cituje strohé encyklopedické definície sklerózy multiplex; načítava iné knihy, aby okrem iného zistil, či je geneticky prenosná; memoruje (neúspešne) báseň, aby sám seba presvedčil, že mu nehrozí. Otázka biologického transferu však otvára ešte oveľa pálčivejšie otázky menej zrejmých prenosov.

Tomášov štýl písania je nelineárny, fragmentárny, možno by sa dalo povedať kolážový, pozostávajúci akoby z krátkych útržkov naškrabaných niekde na kúsky papiera, inde vyslovene z encyklopedických hesiel, podčiarknutých pasáží v zbierkach poézií, alebo z výstrižkov z novín. Všetky tieto fragmenty sa v drvivej väčšine zmestia na jednu stránku, takže vďaka typografii umožňujú na dvojstránkach vytvárať veľmi produktívne zrkadlenia. Zrkadlenie, ktoré sa vinie celým textom, je zrkadlenie – na jednej strane – medzi jeho hľadaním vzťahu k otcovi, snahe o to pochopiť, prečo bol tým, kým bol, a – na druhej strane – medzi jeho vlastnou predstavou potenciálneho otcovstva. Zrkadlo je však akosi zadymené a pokrivené: pri otcovi snaha porozumieť prichádza akoby prineskoro, v čase už postupujúcej degenerácie nielen fyziologickej, ale aj sociálnej, ktorá sa vždy nevyhnutne viaže k umiestneniu v ústave; na druhej strane vízia otcovstva je stále akoby nerozlíšená od rozkoše spojenej so sexuálnym aktom, ktorý stojí na jeho začiatku.

Aj v tomto hmlistom zrkadlení sa však dostatočne rysujú úzkosti z prenosov. Otázka, či je skleróza multiplex dedičná, implicitne znepokojuje nielen preto, že by ju Tomáš mohol zdediť, ale aj preto, že by ju mohol posunúť ďalej. Avšak ako som avizoval, toto nie je tá najpálčivejšia otázka – biologická dedičnosť aspoň má riešenia, nájdeme ich v štúdiách či encyklopédiách. No čo otázka „povahového“ prenosu? Aj táto ide oboma smermi: otázka, čo z otca je vo mne, je zároveň otázkou, čo zo mňa bude v mojich deťom. Aký prienik bude medzi tým, čo im chcem odovzdať, a čo im naozaj odovzdám?

A potom je tu otázka transferov medzi spoločnosťou a jednotlivcom. Flashbackmi do 90. rokov akoby sa Tomáš pýtal – do akej miery bol môj otec produktom doby? Do akej miery som produktom jeho doby ja, ako syn môjho otca? A ako sa moja doba – v niektorých ohľadoch degenerujúca hádam aj pod úroveň deväťdesiatok – podpíše na mne a posunie potenciálne ďalej, k mojim deťom?

Fenomenológovia venujúci sa Husserlovi by tu hovorili o problematike generativity. Tomášova fragmentárna, nelineárna próza je však v niečom oveľa exaktnejšia: možno nerozkľúčuje všetky prepojenia, všetky transfery... resp. možno nerozkľúčuje žiadne z nich. Ale veľmi presne zachytáva ten pocit tlmenej, nevyslovenej, ale zároveň všetko prenikajúcej úzkosti z vírenia častíc, z ktorých sa skladajú naše životy, z toho, kde všade nečakane môžu zanechať stopy pri zdanlivo náhodných kolíziách, kde pokusy o komunikáciu zlyhajú, a kde sa toho povie oveľa viac, aj keď zámer bol mlčať. Každá stránka Striebornej metalízy je takouto zvírenou časticou, každá interaguje s každou ďalšou stránkou, a vo výsledku nenachádzame odpovede, no dôsledne preciťujeme váhu otázok.

A pokiaľ ide o nasledujúce generácie, tie za svoju existenciu (zoči voči racionálne veľmi konzekventnému antinatalizmu, ktorý by ono „do not have children“ rád zovšeobecnil) možno vďačia práve tomu, že sex je tak skvelý, že dokáže prebiť aj nahromadenú úzkosť, a všetky zapletené otázky v jednom momente rozsekne.
Profile Image for Nativebookstagram Monika  Homolová .
98 reviews29 followers
January 13, 2026
Ťažko sa vyjadruje, o čom presne kniha Strieborná metalíza je a možno je to tak správne. Sú to skôr čriepky pamäti z Tomášovho života, ktoré veľmi presne zachytávajú detaily zahryznuté hlboko pod kožu. Minimalistický prístup mapuje najmä detstvo v 90. rokoch, striedané s obdobím, keď bol autorov otec v sociálnom zariadení, ako aj rôzne udalosti vo svete, ktoré stoja za zmienku.
Práve výpoveď o vzťahu otca a syna mi prišla kľúčová, pôsobila na mňa zvláštne smutno-smiešne, veľmi ľudsky. Ide o intímnu spoveď pocitov a samotné čítanie bolo presne ako obálka knihy: pomalé zoškrabávanie vrstiev obrazu.
@tomas.hucko.th , veľmi ma bavili tvoje slová. Je to silné a autentické zrkadlo jednej éry, ktorú som z časti zažila aj ja, a možno aj preto na mňa kniha pôsobila tak dojímavo. Páčilo sa mi to – aj napriek (alebo práve pre) ten smútok, ktorý v sebe nesie.
Profile Image for Tatiana Jančáriková.
268 reviews68 followers
February 14, 2026
Pýtam sa otca, kde mu bolo v živote najlepšie. “V Petržalke," odvetí bez premýšľania. Nejde mi to do hlavy. V Petržalke na začiatku deväťdesiatych rokov? To sme obaja žili v nejakej inej realite? “Petržalka bola krásna,” dodáva rozhodným tónom, ktorému sa nedá oponovať.

Sociálne siete nedávno okupovala nostalgia za rokom 2016, mne vesmír v poslednej dobe prihráva tému deväťdesiatych rokov. Či už v literatúre faktu - zborník Věčná devadesátá, architektúre - výstava Devade či popkultúre - divadelné hry The Legend of Lunetic a Pusťte Donnu k maturitě či remastrovaná verzia Dedičství aneb Kurvahošigutentag aktuálne v kinách.

Strieborná metalíza Tomáša Hučka prináša iný pohľad na 90s - osobný a zraniteľný. Väčšina z nás má to šťastie, že sa so smrteľnosťou vlastných rodičov nemusela vyrovnávať už v ranej dospelosti. Zároveň sú však mnohé z tém, ktorých sa dotýka, univerzálne nielen pre decká z našej generácie. Ekonomická transformácia, divoké podnikateľské prostredie, mečiarizmus nás formovali bez ohľadu na to, či náš otec prešustroval veľké prachy na hazard, alebo rodina prišla len o nižšie tisíce v kupónovej privatizácii.

“Niekedy mám pocit, že všetko prehral bez toho, aby čokoľvek stavil.”

Veľmi mnou rezonovali aj Tomášove úvahy o vlastnom rodičovstve. Nechcem si ani predstavovať, aké to je, keď dilemu byť či nebyť (rodičom) riešite vo svetle eventuality prenosu dedičného ochorenia na ďalšiu generáciu.

Recenzie na túto knihu povinne obsahujú frázu “fragmentárne písanie”, no mne sa páčilo, ako Barbora Mareková, ktorá mala Tomáša nedávno v podcaste, odporučila fragmentárne čítanie: prečítať stránku a potom 15 minút kukať z okna a premýšľať. Ja som to nedala, kniha ma vcucla a do hoďky bolo vybavené. Isté pasáže však so mnou zostanú dlho a budem sa k nim vracať.
Profile Image for Filip Olšovský.
417 reviews21 followers
March 31, 2026
Na polceste. Niektoré kúsky fungujú skvele, iné idú úplne mimo. Občas náhly prechod k cudzej literatúre nádherne splní účel a dosahuje úroveň Běgunou od Tokarczuk. Inokedy pôsobí na facku, ako povýšenecká póza človeka, s ktorým zrazu nemáte chuť súcitiť. Mohli to byť 2-3 skvelé knihy, každá na inú tému, len by to chcelo viac roboty a menej formy. Takto je to kôpka všetkého, z ktorej kde-tu vykukne niečo ligotavé.
Profile Image for Filip Struhárik.
84 reviews310 followers
February 21, 2026
Niektoré strany boli výborné a chcem si ich ešte párkrát prečítať. No asi som čakal ešte viac o vzťahu otec-syn a určite viac flešbekov z 90. rokov - a na druhej strane menej citátov z kníh a správ z médií.
Profile Image for Lubomír Tichý.
415 reviews70 followers
July 31, 2026
V porovnání s nechvalně proslulým debutem doopravdy důstojná záležitost – i když se chvílemi ozvou jisté dozvuky silácké "chaconnovitosti" (zejména v pasážích o milostných eskapádách; ale to beru i jako nutný bod pomyslného – nijak zvlášť zdůrazňovaného – zrání vypravěče; jedna ze závěrečných partnerských scén je naopak skoro dojemná: "Ticho znie inak, keď mlčia traja."); převážně ale střídmé a nenaduté. Navzdory fragmentárnosti na úrovni materiálů a strohého dávkování to dohromady dává vlastně dost celistvý obraz a celou dobu jde dost zřetelně sledovat linie, které se vzájemně proplétají: osobní, rodinnou, společenskou, politickou a literární. Nejznatelněji pokulhávají ty poslední dvě – jako by Hučko měl sčesat jabloň a místo toho, aby pečlivě otrhal jeden plod po druhém a ty nahnilé vyřadil, tak zatřásl celým stromem a ze země sebral i to, co se při dopadu otlouklo (kostrbatější metafora než jsem očekával) – prostě nebylo nutné citovat tolik zpravodajství a parafrázovat literární texty, kde se mihne scéna volně související se vztahem otce a syna; výsledkem jsou jen tak nahozené pasáže mdlejšího rázu. Na druhou stranu to lze chápat jako podtržení vypravěčovy obsese, která jeho mysl pohlcuje i v drobnostech – pozastavuje se nad spojeními jako "chodiť niekoho pozerať" nebo nad tím, že poslední zastávka před městem, kam umístil svého otce do ústavu, se jmenuje Zbehy. Není to jen otcova nemoc, která odkrývá (zdaleka ne jen fyzickou) křehkost, jak naznačuje i citát z eseje On being ill od Woolf, a není to jen otec, který je ve své nemohoucnosti odkrýván; celá ústavní situace s rituálním dojížděním vlakem, rozpačité interakce bez přenosu čehokoliv nebo podobně sporá komunikace s tamější klientelou a personálem vystavuje pochybnostem a otázkám i samotného vypravěče: "Spolieham sa na to, že si tým magicky vyslúžim akési zásluhy a vyhnem sa rovnakému osudu? Anebo splácam nejaký dlh? A ak áno, čí je to dlh – jeho či môj?" Navzdory tomu, že se zdá, že má nad otcem, který zažil po krátkém devadesátkovém rauši sešup a chřadnutí, i když to jeho ego stále nepřijalo (hrdost na status bývalého obyvatele Bratislavy), navrch (třeba jen tím, jak často bývají různé otcovy reakce a gesta zobrazována jako dětinská, dětská; nebo tím, že má vypravěč vzhledem k otcovu prostorovému omezení a absence mobilního telefonu naprostou kontrolu nad kontaktem s ním), tak ho prostá genetická (a případně povahová nebo dějinná – vypravěče přece taky "vychovala" devadesátá léta) svázanost ponouká k úvahám nad vlastním potenciálním rodičovstvím a zodpovědností. Podstatnou rovinu tvoří taky paměť – opět nejen ta otcova (který není schopný souvislého vypravěčství, a tak se o něm vypravěč dozvídá nejvíce z ústavního časopisu Môj domov, kde člověk, kterého za celý život neviděl číst, natož psát, figuruje jako zástupce šéfredaktora), ale i vypravěčova, moc pěkně zrcadlená "vytrácející se" básní Jána Smreka.

Zápach stareckého moču sa šíri celým ústavom, niet kam pred ním uniknúť, cítiť ho vo výtahu aj v fajčiarni. Kým nastúpim do spiatočného vlaku, ešte hodinu sa prechádzam po meste, aby som ho zo seba vyvetral. Možno si to len nahováram, no mám pocit, že i tak ho potom zo mňa ľudia vo vlaku cítia. Klopím zrak ako malý chlapec, ktorý zavrie oči a myslí si, že ostatní ho nevidia.
Profile Image for Pali Jen.
280 reviews116 followers
December 10, 2025
Tomáš Hučko sa nesnaží ohúriť. Je osobný a na nič sa nehrá. Práve v tejto jeho ozajstnosti tkvie sila. Fragmentárna kompozícia knihy zhŕňa záblesky z mladosti, dospelosti a najmä spomienky na otca. Tie sú vo svojej strohosti úplne výpovedné, každá veta totiž obsahuje citový koncentrát niekoľkých strán. Drobné naakumulované texty v sebe nesú skúsenosť a akúsi nevyhnutnosť byť vypovedané. Trpkovtipné pravdy striedajú aha momenty a tiché smútky, ktoré sa navzájom nebijú, ale prirodzene dopĺňajú.

Preskoky medzi prítomnosťou a minulosťou pripomínajú, ako nelineárne pamäť funguje. Náhle, niekedy v jasných, inokedy v zahmlených ozvenách. Vnímal som to ako paralelu s chorobou jeho otca, postupne rozplývajúcej sa pamäte a chátrajúceho tela. Rovnako intímne a emocionálne ponorenie som pociťoval pri nedávno prečítanej výbornej knihe 'Život, staroba a smrť ženy z ľudu' od Didiera Eribona. Pre moje utvrdenie, na tohto autora odkazoval na posledných stranách aj Tomáš Hučko. Podobne aj jeho osobná výpoveď naberá širší horizont a presahuje do spoločenskej reflexie.

Strieborná metalíza je akýmsi návratom do 90. rokov - éry, ktorá po revolúcii niesla prísľub farebného sveta - výhru vo forme slobody. No tá sa pod blýskavým povrchom iba zamrvila, ako slabo využitá šanca, či príliš veľké sústo, podobne, ako sa očakávanie pri stieracom žrebe mení na nenaplnenú vyblednutú realitu.

Mimoriadnu obálku má na konte Tereza Maco.
Profile Image for Jakub Tomiš.
35 reviews47 followers
March 21, 2026
Útla kniha, ktorú ľahko prečítate na jedenkrát. Strieborná metalíza ma zaujala názvom, obálkou aj témou. Čakal som nostalgický návrat do detstva v 90. rokoch. Lenže ja som vyrastal v Dolnom Lopašove a autor v Petržalke. Trochu iný svet. :)

Kniha nemá klasickú formu. Skladá sa z fragmentov – krátkych zamyslení a mikropríbehov, pričom niektoré strany obsahujú len jedinú vetu. Mnohé z nich sú nápadité, viaceré na seba nadväzujú a vytvárajú nenápadne poprepájanú mozaiku. Prítomný je aj motív strácania pamäti, ktorý vo mne občas nepríjemne rezonuje.

Opakujúce sa útržky spomienok sa vracajú k momentom, keď rozprávač „chodil pozerať“ svojho chradnúceho otca do zariadenia pre seniorov. Ako autor spomenul v podcaste Ľudskosť, tieto pasáže sú do veľkej miery autobiografické.

„Niekedy mám pocit, že všetko prehral bez toho, aby čokoľvek stavil.“

Zaujali ma aj drobné dobové detaily a odbočky, napríklad spomienky na scény z filmu Fontána pre Zuzanu 2 a podobné špeciality, ktoré dotvárajú atmosféru knihy.

Oceňujem autorovu schopnosť zachytiť podstatu v niekoľkých vetách. Sám občas skúšam písať krátke zamyslenia, no takmer vždy skončím pri dlhšom texte. Aj preto mi táto stručnosť prišla osviežujúca.
Profile Image for Michal Haman.
146 reviews22 followers
March 23, 2026
Útla knižka, ktorú som zjedol na jedno sústo.

Na malom priestore bolo povedaného dosť veľa. O vzťahu otca a syna, o zabúdaní a funfacty o Fontáne pre Zuzanu 2. Aj sex bol, s rôznymi ženami, aj otcova chvála na Petržalku, za ktoré dostáva 5/5.

Aké jednoduché a zároveň plné rozpovedaných myšlienok a tém.
Profile Image for Matúš S..
11 reviews4 followers
November 14, 2026
Tomášovi Hučkovi sa radšej v osobnom živote budem vyhýbať, nech nie som postavou v jeho knihe. Fragmentárnu prózu milujem, táto kniha sa potenciálu tejto formy len dotkla. Začal som ju čítať hneď po Chaconne a bol to veľmi zlý nápad, moje hodnotenie je tak neobjektívne a užívam si čítať čokoľvek iné, než Hučkov hrôzostrašný debut.
Profile Image for Nina Marcineková.
186 reviews21 followers
June 11, 2026
mini koláž archeológie fosílií smútku z detstva, aké je to pomaly strácať niečo, čo ani nevieme pomenovať. skvelá intertextualita, smiešny dizajn, dotkla sa ma tá intímna a osobná hodnota výpovede.
Displaying 1 - 14 of 14 reviews