Porazme hoaxy!: Ako sa rozprávať s blízkymi o dezinformáciách

by Vladimír Šnídl

Nie je možné presvedčiť každého, kto verí hoaxom. S viacerými sa však dá rozprávať. Vladimír Šnídl, reportér Denníka N, je už roky súčasťou sveta, z ktorého čerpajú informácie aj niektorí naši kamaráti a príbuzní. Ponúka manuál – ako pochopiť ľudí s proruským či konšpiračným presvedčením a ako s nimi komunikovať.

S dezinformáciami má bohaté skúsenosti, zaplatené vlastnou duševnou nepohodou. Od roku 2016 sa nimi zaoberá profesionálne: pridal sa do kotlebovských skupín na Facebooku, začal počúvať Infovojnu či Slobodný vysielač. Číta dezinformačné weby a sleduje politikov, ktorí sú s touto scénou prepojení. Počas pandémie bol v komunitách antirúškarov, antivaxerov a konzumentov ivermektínu. Keď Putin napadol Ukrajinu, pridal sa do skupiny Rusko-slovenské priateľstvo. Zažil mnoho hádok s podporovateľmi Ruska, viedol desiatky besied v školách, v knižniciach i vo firmách. A pri snahe presvedčiť druhých sa dopustil aj viacerých chýb.

Rozprával sa so psychológmi, psychiatrami, s odborníkmi na kritické myslenie i so znalcami kremeľskej propagandy. Najdôležitejšie poznatky a skúsenosti, ktoré získal, odovzdáva v tejto knihe.

192 pages, Flexi

First published November 17, 2025

Reviews

[Lukáš Zorád · Rating 2 out of 5]

Píše sa mi to ťažko, lebo novinársku prácu autora si vážim, no osobne som dosť nervózny z rámcovania tejto knihy. Autor akoby sám nedokázal využiť tie esenciálne rady psychológov a sociológov, ktorých cituje v druhej polovici knihy, na to ako komunikovať s ľuďmi, s ktorými sa nezhodneme a celý čas - najmä v prvej polovici - sa dopúšťa veľmi zovšeobecňujúcich, zjednodušujúcich charakteristík, ktoré vlastne "tých druhých ľudí na tej druhej strane" vykresluje ako totálnych blbcov a v vždy keď sa dá, tak si do "nich" pichne a zhodí "ich". Celé je to síce dobre myslené, no obávam sa, že kým sa nezbavíme tohto binárneho videnia sveta, tak sa moc ďaleko nepohneme. Viem, že ide o populárno-náučný text, no knihe by tiež pomohlo, keby ju pred vydaním nejakí odborníci predsa len prečítali a pomohli autorovi doladiť tie teoretické časti. Kniha je stále fajn a asi aj užitočná pre ľudí, ktorí to vidia a cítia podobne ako autor (myslím tým to rámcovanie "tých druhých"), je tam šanca spraviť nejaký krok vpred, no za mňa je to skôr premárnená príležitosť túto tému dobre uchopiť.

Omnoho lepšia je napríklad kniha "Ako viesť zdanlivo nemožné rozhovory", ktorú si môže prečítať ktokoľvek, z akejkoľvek strany pomyselnej barikády a odnesie si z nej podobné ponaučenia, čo má následne potenciál zvyšovať porozumenie medzi ľuďmi a "porážať" aj hoaxy.

[Peter · Rating 5 out of 5]

Ku knihám tohto zamerania mám takú nedôveru. Nieže by som snáď pochyboval o tom, že sú užitočné, prípadne pochyboval o kredibilite autora - v tomto prípade skôr naopak. Ale mám pocit, že akokoľvek často a veľa čítam o tom, ako diskutovať s ľuďmi, ktorí veria očividným hoaxom a konšpiračným teóriám, vždy len kĺžu po povrchu a hoci ostatnem po prečítaní teoreticky aj informačne veľmi dobre podkutý, pri diskusii s prorusky nastaveným človekom skončím po otázke "A ako vieš, že Snyder (Applebaum, atď) ťa neklamú???"

V tejto knihe autor na začiatku rozoberie niekoľko dôvodov, prečo ľudia veria hoaxom, dezinformáciam či konšpiračným teóriam, pričom nám najprv podrobne vysvetlí rozdiel medzi nimi. To je výborná práca a hoci diskutujúci vo svojich argumentačných prestrelkách na sociálnych sieťach tasia slovné spojenia ako Dunnink-Kruger, konfirmačné skreslenie či kritické myslenie na počkanie a od boku, je fajn mať to takto zosumarizované a vysvetlené do hĺbky.

Je výborné aj uvedomiť si, už po niekoľký raz, že inklinácia k dezinformáciam nepramení z nedostatku faktov, ale z toho, ako funguje naše myslenie, naša amygdala. Aj toto je v knihe pekne opísané.

Ale prečo potom v závere knihy, ktorá nesie názov "Komunikačný manuál k stretávkam a oslavám" sú uvedené len fakty, ktoré vyvrátia najčastejšie dezinformácie, či konšpiračné teórie?

Za najväčší prínos tejto knihy považujem poznanie, že ak niekoho chcem presvedčiť o tom, že verí bludom
1) nezačnem tým, že "veríš bludom". Má to byť diskusia, nie urážanie, nie zhadzovanie.
2) nemám dúfať, že sa mi ho podarí presvedčiť na jedno posedenie. Niekedy stačí zasiať semienko pochybnosti.
3) sú ľudia, pri ktorých to ani nemám skúšať.

Vlastne mi napadá, že tieto tri body spoločne s tým spomínaným komunikačným materiálom už by mohol byť celkom slušný arzenál na vytiahnutie do boja pri najbližšej návšteve u svokry.

Autor píše pútavo, uvádza veľa príkladov aj zo svojho života, z komunikácie s opačne nastavenými ľuďmi. Knihu konzultoval so psychológmi i inými aktivistami v tomto smere a je tak výborným sumárom toho, ako sa za ostatných 10 rokov zmenili sociálne siete a ich algoritmy, ako sa zmenilo (resp. nezmenilo) myslenie ľudí a čo sa s tým dá robiť aby to na nás celé nepadlo.

Viac tu: https://petiar.sk/kniha/vladimir-snid...