Blízke veci: Príbehy ľudí Gemera na dlani

by Katarína Poliačiková, Martin Lipták (Editor)

Čierne diery sa stali známe svojimi knihami 1 a 2 o pamiatkach na Gemeri. Táto kniha pokračuje tam, kde sme skončili. Už nie je o pamiatkach, ale o ľuďoch. Takých, čo pre nás veľa znamenajú. Niekto by povedal, že žijú na periférii, ale svojim príbehom presahujú hranice regiónu. „Máte doma blízku vec, v ktorej sa prelína váš osobný príbeh s príbehom regiónu a chceli by ste sa o nej rozprávať?“ Touto otázkou začína každý rozhovor v knihe. Umelkyňa a literátka Katarína Poliačiková prišla na to, že keď sa s ľuďmi rozpráva o predmetoch, ktoré sú blízke ich srdcu, niekedy sa dozvie viac aj o ľuďoch samotných. Predmety dokážu rozviazať jazyk a zaviesť rozhovor tam, kde by to nikto nečakal. V knihe sa dozviete: čo našiel jaskyniar v hlbokej priepasti / kde sa vzala gemerská čipka / kde sa darí včelám / aké spomienky sa viažu k tetovacej ihle z väzenia / alebo ako sa dostať ku kľúčom od pamiatok. Dohromady je v knihe 15 rozhovorov, to znamená 15 predmetov. Žiaľ, jeden z našich respondentov sa už nestihol dožiť vydania knihy. Pán František Szarka, posledný keramikár a vynálezca zo Šivetíc, zomrel vo veku 88 rokov. Môžeme len dúfať, že knihou odovzdáme jeho životný príbeh ďalej. Radi by sme túto knihu nazvali krásnou literatúrou. Chceli by sme, aby bola inšpiráciou k citlivejšiemu vnímaniu svojho okolia. Autorka Katarína Poliačiková sa cez rozhovory v knihe zamýšľa nad témami času, osobnej a kolektívnej pamäte. Všetky príbehy spája jedna otázka: Na čom nám v živote záleží? Pri listovaní knihou si všimnete, že je zložená z rôznych farieb. Je to odkaz na krajinu Gemera. Veríme, že vám sadne dobre do ruky. A že sa pri nej zasnívate. A dozviete veľa o Slovensku.

354 pages, Paperback

Published December 10, 2025

Reviews

[Richard · Rating 5 out of 5]

Wau. Čierne diery to opäť dokázali. Priniesli na svet knihu, ktorú nikto nečakal, nikto netušil, že ju potrebuje, a predsa je tu. Opäť pôsobí ako príjemné osvieženie. Jej výnimočnosť stojí najmä na detailoch – drobných pikoškách a momentoch z rozhovorov, ktoré by nám ani nenapadlo sa pýtať, no o to viac nás dokážu vtiahnuť. Keďže rozhovory vedú s ľuďmi, ktorí v danom regióne niečo dokázali alebo sa o to aktívne snažia, ich výpovede majú váhu, hĺbku a autenticitu. Výsledkom je nesmierne pútavé čítanie, ktoré funguje prirodzene a bez zbytočných okrás.

Do budúcna by však nebolo na škodu uviesť aspoň orientačný rok vzniku jednotlivých rozhovorov. Keďže nevznikali priamo pre túto knihu, ale boli pôvodne publikované v magazíne a až následne pospájané do jedného celku, takýto kontext by čitateľovi pomohol lepšie sa zorientovať.

Ako je už pri Čiernych dierach zvykom, potreba odlíšiť sa tu opäť nechýba – a áno, opäť sa to podarilo. Tentoraz však skôr v kategórii ako to už nerobiť. Spolupráca s grafikom, ktorý by mal za sebou aspoň pár kníh a nielen odvahu experimentovať, by bola viac než vítaná. Dávať fotografiu na celú dvojstránku v momente, keď jej podstata leží presne v jej strede, teda v mieste, kde ju čitateľ fyzicky nevidí, je riešenie hodné samostatnej kapitoly o dizajnérskom zúfalstve. Postupne to začínam vnímať ako neoficiálny trademark Čiernych dier. Rovnako ani použitý filter, raster alebo čokoľvek, čo sa na fotografiách ocitlo ako dodatočná vrstva, nie je práve pastvou pre oči. Pri tak malom formáte knihy ide skôr o test čitateľovej výdrže než o vizuálny zážitok.

Nešťastná je aj malá hĺbka knihy. Častokrát bolo nutné strany doslova silou držať, aby sa dali prečítať texty na začiatkoch a koncoch strán – opäť najmä v oblasti stredu dvojstránky.

Knihy od Čiernych dier sa tak postupne stávajú hotovým orieškom aj z úplne praktického hľadiska. Každá má inú výšku, inú hĺbku, a zoradiť ich v knižnici je takmer nemožné. Keď ich postavíte vedľa seba, výsledok pripomína skôr tobogán – alebo šmykľavku, ktorá prudko klesá (rovnako ako úroveň slovenskej kultúry).

[Dominika Bolgáčová · Rating 5 out of 5]

Katku Poliačikovú čítam a sledujem dlhodobo.. s dôverou a nadšením. Blízke veci však neboli len ďalšou knihou. Boli objatím. Blízkym.

Kniha sa zdá byť o predmetoch, no v skutočnosti je celá o ľuďoch. O ich pamäti, remesle, odhodlaní a hlbokej, neokázalej láske k miestu, z ktorého pochádzajú alebo ich život jednoducho viedol práve tam. Každý rozhovor je malým vesmírom, kde sa osobný príbeh prirodzene prelína s krajinou Gemera.

Katkino čaro vnímania dodáva textom aj fotografiám niečo výnimočné. Nič netlačí, nič nevysvetľuje nasilu. Len počúva. A ja som sa cítila, akoby som si sadla ku kuchynskému stolu k niekomu novému, kto sa po pár vetách prestane zdať cudzí. Láska k remeslu, ku kultúre a jej dedičstvu, k pôde a k príbehom predkov je v týchto rozhovoroch prenosná.

Blízke veci sú knihou, ktorú chcete prečítať hneď, no ešte dlho potom ju držať v rukách, listovať v nej a vracať sa. Pripomína, že krása je často ukrytá v nenápadnosti a že Slovensko nie je len miestom, ale pamäťou, vzťahom a starostlivosťou.. domovom.

Pre mňa je to kniha, ku ktorej sa budem vracať. A veľmi sa teším, že práve túto som si pošetrila na prázdninové, pomalé dni nového roka.

[Marcel Uhrin · Rating 5 out of 5]

Gemer dostal skvelý dar! Ďakuje. Niekde v novinách som čítal text o tom, čo robiť lepšie pre spoločnosť, také tie rady pre jednotlivca, spomínam si, že tam bolo niečo v tom zmysle, že treba pochváliť tých, čo si to zaslúžia a že je fajn všímať si neviditeľných ľudí. A táto kniha je presne taká, autorke sa podarilo nasvietiť jemnú pavučinu spoločnosti, takej, akú mám rád, spoločnosti ako spoločenstva usilovných, obetavých ľudí, čo pracujú v prospech celku, pričom je jedno, či v mimovládke alebo ako štátni zamestnanci, či len tak dobrovoľne, lebo chcú. Lebo fakt ten židovský cintorín v Dobšinej len tak nenechám! Možno som nekritický, lebo Gemer je moja domovina, hoc pôvodom mantácky Spišiak po mame ale po ockovi Gemerčan z mokrolúckeho "od Vizrona", čiže Gemer ako fascinujúci priestor, kde sa premlelo naozaj všetko, praveké kultúry, stredoveká nádhera, umelecké špičky z Talianska či nemeckí banskí inžinieri alebo intelektuálna elita slovenského obrodenia, normalizačná industrializácia, ktorá samozrejme vôbec nenadviazala na slávu železiarstva Andrássyho či Coburga ale aj ponovembrová politická ostrakizácia oblasti asi aj v dôsledku jeho odľahlosti. Rozhovory v knihe optimisticky naznačujú smer, ktorým sa Gemer môže uberať. Majsterštyk autorky aj Čiernych dier. Nečudo, že sa vypredal za jeden deň.

[Janka Olexa · Rating 5 out of 5]

A book that made me think: I wish I were part of these stories…