Zoja predpokladala, že si môže vydýchnuť. Luxemburg mal byť konečnou zastávkou, život už mal len pokojne plynúť.
So Slovenskom sa viac-menej rozlúčila. Jej rodná krajina sa však odmieta rozlúčiť s ňou. Na stenu klope nový kolega z vedľajšej kancelárie, ktorého poznala, keď bol ešte dieťaťom. Namrzená matka vyvára, upratuje a radí, hoci ju o to nikto nežiada. V nočnom parku plače potulný barista, ktorý sa Zoji nečakane postaví do cesty. Postavy vytvárajú okolo nej spleť vzťahov prepájajúcich ju s domovom. Nútia ju konfrontovať sa s vlastnou túžbou, a tiež spochybniť piedestály, na ktorých stoja rodinní svätci.
Mgr. Dušan Martinčok známy aj ako Dušo Martinčok je slovenský spisovateľ, právnik-prekladateľ a zakladateľ občianskeho združenia Zrejme, ktoré sa venuje téme medzigeneračného dialógu.
Zoja je typická mileniálka. Z možností, ktoré sa jej v živote zaslúžene naskytli, vyťažila maximum. Je zvyknutá zobrať si po čom zatúži a bez problémov pustiť, čo už nepotrebuje. S pribúdajúcimi rokmi však začína vnímať odlúčenie a osamelosť, ktorú jej takýto život prináša, ale nijako veľmi nevie, čo by s tým mala robiť. Tak funguje zo dňa na deň a berie čo jej život dáva. Komu sa páčila kniha “Niekto sa nájde”, Zoja mu zachutí ešte viac. Je to hlboká a autentická sonda do životov hlavných postáv, plná empatie a súcitu k samotnej podstate nedokonalosti charakteristickej pre človeka, obohatená o voľnosť života v Luxembursku. Jej čítanie ma veľmi bavilo a už teraz čakám na ďalšiu knihu 😊.
Krásne, smutno - veselé čítanie o dnešnej dobe, aktuálnych problémoch, o tom, že život nie je vždy len krásny ale aj komplikovaný ale stojí za to ho žiť s chuťou.
3.5 hviezdičky ? Asi prvé dve tretiny knihy som bola presvedčená, že tomu dám 5 hviezd. Ani neviem ako, denne som prečítala cca tak 150 strán. A potom jednotlivé postavy postupne začali utekať do lesa, blúdiť v ňom (mentálne aj fyzicky, možno to bola metafora, ktorú som nepochopila) a Zoja sa začala učiť latte art z vody so saponátom (čo znie, mimochodom, ako pro tip).
Páčilo sa mi, ako sa v knihe plynule prelínali rôzne časové obdobia aj pohľady viacerých postáv- to podľa mňa Martinčok dal úplne super. Irma a Jaro ma bavili najviac. Naozaj dúfam, že nie som ako Zoja. Lia a Gabriel pre mňa ostávajú záhadou, koniec ich príbehu za mňa úplne unhinged.
Overall veľmi dobrý zážitok, s mnohými myšlienkami sa dalo vzhľadom na aktuálnu spoločenskú a politickú situáciu ľahko stotožniť, niekoľkokrát som sa aj nahlas zasmiala. No ten koniec neviem, neviem.
Zoja je láska. Je to ten typ knihy, kde je taký pretlak krásnych, múdrych myšlienok, až som sa bála, že si nestihnem vychutnať jednu, kým príde ďalšia.
Možno je to tým, že sme so Zojou obe euroúradníčky a navyše približne v rovnakom veku, ale stále som mala pocit, že mi kradne myšlienky. Respektíve že presne toto by som si myslela ja, keby som sa vedela tak krásne poeticky vyjadrovať.
Miestami je to vtipné, miestami melancholické, ale na 100% empatické a múdre. Nie je to len Zojin príbeh, aj keď ona jediná rozpráva v prvej osobe. Je to aj príbeh jej otca Jara, ktorý sa rozhodne odísť na sklonku života od ženy. Je to príbeh jej mamy Irmy, ktorá po odchode manžela zazvoní dcére na dverách jej luxemburského bytu a nasťahuje sa k nej na dobu neurčitú. Príbeh Gabriela a jeho pojazdnej kaviarne.
Niekto má priestoru viac, niekto menej, ale bavili ma úplne všetci. Hneď by som Jarovi podpísala petíciu za záchranu 100-ročnej lipy, aj by som ho priviazala k nej tými kompresnými obväzmi. Chápala som rozhorčenie Irmy nad bylinkovými malinovkami, ktoré pripomínajú nedeľnú polievku. Kúpila by som si u Gabriela lungo a orechový koláč a povedala mu, nech dá Slovákom ešte šancu… (Len možno ten Husák ma až tak nebral 😄)
Ak vás bavia súčasné spoločenské romány, medziľudské vzťahy naprieč generáciami, vzorce nášho správania a úvahy o vlastenectve, resp.našom vzťahu ku krajine, v ktorej sme vyrástli, Zoju si nenechajte ujsť. Je to krásne čítanie.
Zoja je silná, milujúca, a zároveň slovenská mileniálka at her best. Vo mne zanechala presne ten zvláštny pocit cnenia.. po pokoji, po vzdialenosti, po verzii seba samej, ktorá nie je definovaná miestom, odkiaľ pochádzam. A zároveň hnev. Tichý, podkožný hnev na očakávania, na rodinné vzorce, na krajinu, ktorá vo mne zostáva aj vtedy, keď odídem.
Introspektíva Martinčoka funguje aj na vedľajšie postavy. Zrazu majú váhu aj ľudia, ktorých by som inak prehliadla. Aj na ľudí cestou z práce sa po tejto knihe pozerám inak. Nikdy nevieš, kto si od teba dá poslednú kávu.
Ani neviem čo o tejto knihe napísať a aké hodnotenie jej dať. Príbeh ma "vcucol" veľmi rýchlo a viac ako by som čakala. S hlavnou postavou som sa stotožnila a prežívala s ňou jej život. Dej ma pohltil, takže by to mala byť skvelá kniha. Avšak, bola pre mňa zároveň veľmi depresívna, v knihe sa udeje veľmi malo pozitívneho a to ma veľmi ovplyvňovalo. Často som po prečítaní pár kapitol bola smutná ani som nevedela poriadne prečo :)
“Slovenská zástava ma znervózňovala, nikdy ma nereprezentovala. Bola pre mňa symbolom hlučných, lacne žoviálnych mužov, alkoholu a chrapúnstva. Tých pár kultivovaných verejných osobností sa do nej nikdy ostentatívne nezahaľovalo, a preto akoby ani nebola moja. Keď pod ňou stála prezidentka, na chvíľu sa ten pocit odcudzenia stratil. Ale nestačilo to, tá žena bola len zvláštna anomália v predvídateľných dejinách národa fascinovaného hrubosťou a siláckosťou.”
Krásne citlivo napísaná knižka. Veľmi ma bavila postava Irmy. Jediné, čo ma vyrušilo, bol zvláštny milostný trojuholník, ktorý som asi nie úplne pochopila. Ale vlastne nie všetky hlavné postavy musia konať racionálne.
Zoja je miléniálka, ktorá sa chopila svojich šancí. Vidím ju, vnímam ju, mnohé mi je sympatické. Ako sa snaží prísť na koreň starým rodinným tajomstvám, že sa nebojí žiť si po svojom. Inokedy som premýšľala nad jej egoizmom a egocentrizmom, hoci sa oháňala empatiou a pochopením na všetky strany. Žila slobodne a zároveň v jej vnútornom programe chýbalo niečo dôležité k skutočnému šťastiu.
Bavili vystavané charaktery. Samotná Zoja, Gabriel, Lia, Rita. Najviac mi však prirástli k srdcu Jaro a, na moje vlastne prekvapenie, Irma. No aj menšie postavy ako Chovancová a Bednár.
Kniha ma motivovala začať písať rodičom. Začali sme pohľadnicami a prechádzame na listy.
Aj keď sa Zoja čítala s ľahkosťou, nezasiahla tak silno ako autorova prvotina Niekto sa nájde. Preto za mňa veľmi silné 4*.
Je to vzťahová kniha. O vzťahoch medzi ľuďmi, aké sú, ako sa vyvíjajú a menia. Ako ani tie, ktoré považujeme za samozrejmé, takými nie sú. Autor ma pri čítaní prekvapoval, viackrát sa dej vyvinul inak, ako som čakala, ale tie prekvapenia sa mi páčili. Cítila som sa s ním a v jeho knihe dobre. Ako v niečom známom, príjemnom, obľúbenom (obľúbená deka?), ktorá ale po novej aviváž vonia inak, ako som zvyknutá. Len inak, nie horšie, nie lepšie. Oceňujem, ako niektoré postavy/skúsenosti/veci pôvabne prepojil.
Melancholické vyprávění o životě v Lucembursku, který se postupně rozostřuje ve víru událostí a nakonec spláchne Zojiny jistoty do míst, kam se už nechtěla vracet, do minulosti, kterou už měla mít dávno za sebou.
Na pozadí nečekané a nesmyslné lásky Zoja odhaluje své nitro, myšlenky i pocity. A musím být upřímná, nebyla mi příliš sympatická. Její chování mi v mnoha situacích nesedlo a občas na mě působila neférově, až samolibě.
O to víc jsem si oblíbila lidi, které na své cestě potkala, především Gabriela a Liu. Úplně jsem se viděla, jak u Gabrielovy pojízdné kavárny jen tak popíjím kávu a užívám si jejich společnost. Krásné byly i vzpomínky na děduša a imaginární rozhovory babiček.
A táta? Tomu jsem fandila nejvíc. Měl odvahu vystoupit ze zajetých kolejí a začít žít po svém. Líbilo se mi, jak neústupně bojoval za stoletou lípu.
Nakonec jsem dokázala pochopit i Zojinu mámu, která se v Lucembursku nečekaně objevila. Bylo osvěžující sledovat její nadšení a chuť zažít něco nového.
Knihu vnímám jako povzdechnutí nad rozmanitostí mezigeneračních vztahů. Připomíná, že minulost máme v sobě hluboko zakořeněnou a ty kořeny nelze jen tak vyrvat, jakkoliv bychom si to přáli. Drží nás a definují to, kým jsme.
"Možno je čas, dedušo. My dvaja by sme mali prestať byť iba dobrí. Neskúsime sa spoločne vzdať tej zbytočnej ťaživej aury? Nebudeme znova naozajstní?"
Zoja mi k srdci nepřirostla, ale Dušo napsal skvělou knihu.
Bolo to trochu iné, než som čakal. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol a prestal hľadať Duša v pozadí. Čítalo sa to veľmi dobre, ale necítil som pri tom takú radosť (alebo zážitok z viet) ako pri Niekto sa nájde. Občas sa mi niečo zdalo príliš umelé alebo na silu, napriek tomu mal text drive. A odrzkadlovala sa v ňom aj moja aktuálna situácia (kde som?) a vzťah k vlasti; mohol som si tak spolu s Dušom, Zojou a ich kamarátmi klásť podobné otázky. Tiež by som potreboval červený terčík na hrudi, ktorý mi bude hovoriť Ste tu.
Človek otvorí nového Martinčoka a o pol dňa ho vypľuje z maratónu 450 strán otca, matky, dcéry, susedovieho chlapca, jeho priateľky a náhodného ba(g)ristu.
Rozvod na dôchodku, Luxemburg a storočná lipa - kým v Niekto sa nájde nás autor viedol za ručičku skrz príbeh dospievania, v Zoji vás stiahne divoká voda generačných rozdielov, komunikačných nepochopení a medzinárodných náhod.
Páčili sa mi protagonisti? Neviem. Užila som si jazdu? Jednoznačne.
Ešte som nečítala knižku, v ktorej by autor - muž dokázal tak vierohodne podať príbeh z pohľadu hlavnej hrdinky - ženy. Bola to moja prvá skúsenosť s týmto autorom a nielenže som ju zhltla za jednu nedeľu, zároveň ma aj inšpirovala k požičaniu knihy "Niekto sa nájde".
Zoja niekedy vzbudzuje sympatie a pochopenie, občas sa vám nemusí páčiť, v niektorých momentoch koná úplne nepredvídateľne. Ale práve to mi najviac imponovalo na celej knihe, že nielen hlavná hrdinka ale aj vedľajšie postavy majú rôzne vrstvy charakteru. Vedia prekvapiť, nadchnúť aj pobúriť. Sú akí sú, uveriteľne ľudskí.
Zároveň oceňujem množstvo mimovoľných zmienok o miestach, udalostiach, chutiach, obrazoch, či vôňach, ktoré vyvolávaju spomienky z môjho detstva a dospievania v Bratislave. K tomu zostáva príbeh výrazne aktuálny, nakoľko veľmi prirodzene cez vhľady postáv zakomponováva množstvo morálnych dilem a problémov súčasnosti.
Najviac si však na knižke cením to, že všetky postavy sú podané s rešpektom, autor nesúdi, nemoralizuje, len necháva veci otvorené a na spracovanie samotným čitateľom. Takýto prístup je v dnešnej polarizovanej spoločnosti nesmierne vzácny.
Zoja má po štyridsiatke a v Luxemburgu žije už pomerne dlho, takže vďaka nej dôverne spoznáte tú čudnú malú krajinu medzi Nemeckom, Francúzskom a Belgickom.
Stanete sa priateľmi a postupne vám otvorí svoj svet. Porozpráva o priateľstvách, rodine a o ľúbostnom trojuholníku, ktorý napokon nemal tri hrany. Všetko sa jej pomenilo, vzťahy sa nečakane premiešali a aj to, čo už by mohlo byť minulosťou, nezaniká jednoduchým otočením papiera.
Ako na zavolanie k nej na istý čas pricestuje jej matka Irma, nepretržitá odborníčka na Zojin život – a vlastne aj na životy ostatných. Irma popri projektovaní dcérinho života dôstojne reprezentuje medzigeneračné rozdiely a Zoji v hlave rezonujú otázky typu: Ako veľmi sa podobáme na svojich rodičov? V čom všetkom sa chceme odlíšiť a prečo?
Neskôr však pochopí, že ten opar horkosti, ktorý so sebou mama po príchode zo Slovenska priniesla, je ukrytý práve v jej domovine. Je to ako nejaká dymová clona, ktorá má za úlohu ľudí udržiavať v nevysvetliteľnej, za všetko ostatných obviňujúcej zatrpknutosti. A pochopí to aj samotná Irma, len čo sa vráti späť domov.
Zoja sa mi páčila a výborne som si s ňou oddýchol. Je to „nebojácna expatriotka“, nenásilne vtipná a už dávno vie, že najkrajšie chodníky sú tie nevyšliapané.
Na túto knihu som sa tešila, lebo autorova prvotina sa mi páčila. jeho literárny jazyk a celkový vibe deja, ktorý prebudí nostalgiu alebo súznenie s niektorými postavami v množstve čitateľov stále funguje, ale čo nefunguje, je podľa mňa prílišné "tlačenie na pílu". Prekombinované prepletenie postáv, niektoré zápletky sú už tak prvoplánové a prekombinované, že by sa za ne nemusel hanbiť nejeden denný televízny seriál. Pár krát som mala moment, že som si povedala "Však sa teraz nejde stať to, čo si myslím...." a prišlo to. Viaceré deje spojené postavami podľa mňa spravidla fungujú dobre, ale nemusíme ich zas pospájať krížom-krážom v rôznych uletených situáciách a kombináciách. Pod výrok, že je to lepšie ako Niekto sa nájde by som sa teda nepodpísala, ale fandím autorovi a zvedavosť by mi nedala neprečítať si aj tretiu knihu, ak raz vyjde.
Medzigeneračné, martinčokovské, blízke tým ako zachytáva slovenskú mentalitu - veľmi prijemné.
Fialové plastové vedro znova pritiahlo môj pohľad. Podivný láskyplný predmet. Mama ho kúpila hneď na druhý deň, nechápala, ako som bez neho do jej príchodu dokázala prežiť. Neustále varila a bez prestania upratovala. Byt voňal kysnutým cestom, všetky povrchy sa leskli, nikde ani zrnko prachu. Bol to jej tárbavý spôsob, ako mi dať najavo, že ma má rada.”
„No život sa nekončí nami. Presahuje nás, je oveľa väčší ako jeden človek. Máme zodpovednosť za to, čo po nás zostane. Tie dva stromy nám to budú pripomínať.“
Veľmi som si Zoju užívala. Prispel k tomu aj jazyk - autentický, jemne drzý, ironický. Postavy mi prišli také známe, obyčajné, naše, slovenské... Ich správanie ma rozčuľovalo a konfrontovalo moje presvedčenia a presne to od kníh očakávam. Neviem sa rozhodnúť, či sa mi viac páčila Zoja alebo Niekto sa nájde a neviem sa dočkať ďalšej knihy od Duša Martinčoka (dúfam, že bude 🙂). Obálka je 🩵
ive never read a book with such U N L I K A B L E main characters. lia was okay. kniha perfektne showcastuje vsetko co nenavidim na slovenskej mentalite 🤢