Terpentín

by Lukáš Cabala, Juraj Toman (Illustrator)

Zrodenie hrdinu Terpa sa odohráva na pozadí temnej súčasnosti. Stačí malé preklopenie a z reality sa stáva dystópia.

Postupne ju spoznávame spolu s chlapcom Terpom, ktorý by sa najradšej venoval len maľovaniu. Okolnosti ho však dostanú do víru udalostí a on si už nemôže dovoliť zostať bokom. S kamarátkou Avril, mentorom kníhkupcom a vyvrheľom posadnutým zhromažďovaním železa čelí tomu, čo búcha na brány nášho zatiaľ ešte stále slobodného sveta.
Ide o druhú spoluprácu spisovateľa Lukáša Cabalu a maliara Juraja Tomana.

168 pages, Hardcover

First published May 13, 2026

About the author

IG https://www.instagram.com/books_are_n...

Lukáš Cabala (1986) ​sa narodil v Trenčíne. V roku 2011 spolu s rodičmi založil internetový antikvariát Čierne na bielom a dodnes ho vedie.

Lukáš cabala sa narodil v Trenčíne, kde v roku 2011 spolu s rodičmi založil internetový antikvariát Čierne na bielom a dodnes sa ho snaží udržať nad vodou. V neskorej dospelosti odišiel žiť do Indie (na celých 8 dní). 

Debutoval intímnou novelou Satori v Trenčíne (Artforum 2020). Kniha bola nominovaná na cenu Anasoft litera a získala ocenenie Debut roka v hlasovaní čitateľov Knižnej revue.

Neskôr mu v Artfore vyšli ďalšie dve novely: Jar v Jekaterinburgu a Spomenieš si na Trenčín? Druhá menovaná získala nomináciu na Anasoft litera, tiež na Cenu René, na Cenu európskej únie za literatúru. Prekladá sa do viacerých jazykov. 

V roku 2025 Lukáš Cabala opäť v Artfore publikoval realistický román Leto postávalo v horúcom vzduchu.

Je rovnako autorom detskej knihy Jeseň v lese a autobiografickej rozprávky Život v Malinových horách.

Reviews

[Juraj Polakovič]

Nedokážem uveriť tomu, ako veľmi sa mi táto kniha nepáčila. Je to ako zahliadnuť kdesi v cukrárni melónové žuvačky. Dieťa pristúpi k vitríne, za hrsť si poprosí, zaplatí, je hrdé, pretože keď si ich poťažká, zisťuje, že váha zodpovedá kvalite. Akonáhle si ich však strčí do úst a začne prežúvať, chuťové poháriky síce omámi nárazový slad, ten však po chvíli vyprchá a v ústach ostáva iba nechutná hmota.

Kniha sa prihovára predovšetkým vizuálne. Juraj Toman sa prejavuje jednotlivo cez každú maľbu prítomnú medzi stránkami ako aj na obálke. Niet divu, že Lukášovi Cabalovi onými výjavmi vsugeroval do mysle (chuť vyrozprávať) príbeh, mám však dojem, že myseľ v istom zmysle predbehla zámer. S Cabalom sa stretávam prvýkrát, na náš stret som sa už dlho pripravoval (a tešil!), na jazyku však ostáva oná pachuť melónových žuvačiek. Vidieť totiž, že Lukáš vie písať, používa obratné a vcelku originálne vety, nie je mu cudzia hra so slovami, v Terpentínovi ma však vôbec nepresvedčil o schopnosti vytvoriť koherentný naratív. Okrem úvodu (ktorý ma paradoxne nadchol) som mal pocit, akoby môj mozog popri čítaní vpisoval do pamäti poznámky “pravou rukou”, pričom “ľavou rukou” ich následne rovno zotieral. 

Nemám rád (a ide o otázku vkusu, nie o útok), keď je autor sebavedomý, keď “vie”, čo funguje. Keď pozná veľké slová, obzvlášť slovo “postmoderný”. O to viac nemám rád, keď nadšenie vystrieda nechuť. Neviem si však pomôcť, kniha vyzerá fantasticky, ale okrem očí ma z nej bolí aj ten, žiaľbohu, stratený čas.

Verím, že ostatné knihy Lukáša Cabalu vo mne vzbudia pozitívnu vášeň (ak prekonám túto skepsu).

[Eva Lavrikova]

Baví ma, aké sú Lukášove knihy odlišné.
Táto má dystopickú atmosféru, zjavne inšpirovanú úvahami, ako by to mohlo vyzerať, ak by sme v tom, čo sa deje, tvrdohlavo zopakovali všetky chyby minulosti (a ešte aj doplnili nejaké nové). Nejde však o dystopiu ako takú - ide o veľmi citlivý a dobre vykreslený (sic!) príbeh nadaného chlapca, ktorý sa v tomto neľahkom prostredí a podmienkach pretĺka, ako vie.
Vizuálna stránka knihy od Juraja Tomana s príbehom funguje výborne a priznávam, že bez nej by mi pripadal neúplný.

[Eva]

Seděl mi styl i atmosféra, ztratil mě děj. Myslím, že hlavní postavě bylo dobře ve vakuu počátku knihy. Terp měl charakter, odpojení od okolního světa, které mě přimělo začíst se, ale autor jako kdyby ztratil náladu začátku, než se propracoval ke konci, a do světa se uměle tlačil – z účelně působící strohosti po čase sklouzl do zbrklého přeskakování, ženskou hrdinku navázal na hlavní postavu tím nejvíc generickým fantasy způsobem, který už mi z pozice ženy vážně leze na nervy (byť oceňuju, že byla explicitně Romka a zároveň ne až tak stereotypní), ke konci už uháněl opravdu zběsile, pointa mi v tom pocitu „už abych byl na konci“ unikla. Škoda toho, ansámbl postav si autor vybudoval solidní, ale pak v závěru jejich individualitu nevyužil a kulisy nevybíravě opustil. Nicméně redakčním okem tam potenciál rozhodně cítím, jo. Jen neusnout na vavřínech.
Separátní zmínka ilustrací, které minimálně nepůsobily vygenerované AI a daly prostor reálnému umělci, což je v dnešní době už bohužel vzácnost. Barevné spektrum odpovídalo výpravě, podtrhlo atmosféru, stvrdilo protagonistu.

[Juro Bakoš]

Zaujímavý námet i spracovanie. Príbeh je zhustený do obrazov, miestami až pôsobiacich staticky, čo je na jednej strane vítaná súhra s ilustráciami, ktoré tvoria dôležitú súčasť knihy, na strane druhej to mierne komplikuje čítanie a rozbíja pozornosť. Aspoň teda mne sa pri čítaní viackrát stalo, že som musel listovať späť, aby som sa zorientoval. Toto rozptyľovanie sa dá pripísať navrub aj určitému grafomanstvu, do ktorého Cabala miestami skĺzne. Za to tu škrtám jednu hviezdičku.
Druhú som škrtol za nedostatočný rozsah, pretože ten námet i príbeh samotný si zaslúži väčší priestor. Tak ako sa autor ilustrácii – alebo vlastne obrazov – Toman venuje technike premaľby, mal by Cabala skúsiť "prespisbu" (vlastný termín) a na podklade Terpentínu vytvoriť regulérny román.
Každopádne, obrazy - tie terpentínové Tomanove i tie slovné Cabalove - veľmi dobre fungujú v temnej atmosfére dystopického mesta (Trenčína) a sú najsilnejšou vrstvou knihy.

[Nadia_nvk]

Je málo kníh pre dospelých, ktoré si tak dajú záležať, aby prepájali slovo s obrazom, ako TERPENTÍN. Ponúka naozaj silný vizuálny zážitok.

Navyše som mala pocit, že Lukáš Cabala ani tak nepíše príbeh, ako mi maľuje v mysli temné, pútavé obrazy, na ktoré sa neviem prestať dívať. Opustenej, nefunkčnej fabriky, bytu plného kníh v zastaralej bytovke na okraji mesta, chlapca, ktorý paličkou a tušom maľuje potkany kŕmiace sa starým chlebom… neviem, či som čítala knihu alebo sa skôr prechádzala nejakou tmavou galériou plnou majstrovských diel.

Terp je hlavný hrdina, ktorý ma dojímal od prvých strán. Chlapča, ktoré sa samé pretĺka životom v akomsi postapokalyptickom svete, a ktoré všetko vníma cez farby a svoje kresby. Jeho slovo, pomocou ktorého prekonáva silné emócie, je “čiernočierna”. Maľuje voskovkami, vodovými farbami, tušom, holubím trusom na omietku, ak nič iné nemá. Neustále má potrebu zachytávať všetko, čo vidí okolo seba.

A to, čo vidí okolo seba… no povedzme, že snáď je to dystópia a nie reálne zhodnotenie budúcnosti. Svet, kde nič kultúrne či umelecké nemá miesto, a z ktorého každý, kto mohol, utiekol. Našťastie aj v tomto čiernočiernom svete sa vedia nájsť spriaznené duše, z ktorých si Terp postupne vytvorí svoju malú bublinu. Ľudia, ktorí - každý svojím malým spôsobom - bojujú proti zlu a opresii.

Túto knižku som si - aj napriek nie úplne ľahkej téme - veľmi vychutnala.