Kolotočárka

by Jana Wernerová

Tam, kde sa radosť zo slobodného pohybu a dobrodružstva prelína s pocitom vyčlenenia. Tam, kde rastie starý gaštan a okolo neho sa krúti život dievčatka, ktoré od svojej starej mamy dostalo meno Zelinka.

Pod gaštanom majú zaparkovanú svoju vetriesku, v ktorej žijú, i strelnicu v starej maringotke, ktorá je ich živobytím.
Príbeh o živote na kolesách, kde buchnutie dverami rozkýva celý vratký dom, o živote, ktorý vonia diaľkami, pestrofarebným tovarom i ružami z krepového papiera.
Kolotočárka nie je len knihou o dospievaní v kolotočiarskej maringotke, ale aj hlbokou výpoveďou o solidarite, nádeji a tvrdošijnej túžbe nájsť si svoje miesto vo svete.

176 pages, Paperback

First published April 1, 2026

Reviews

[Lukáš Cabala · Rating 4 out of 5]

Túto knihu som si vystrelil na strelnici. Autodrom už bol odstavený, súmrak pohltil kalypso a twister sa črtal na pozadí oranžovej oblohy. Teta v maringotke už tiež zavierala: "Poslední rána!" řekla mi razantne, ale s úsmevom. "Nalomená neplatí," zdôraznila ešte, no to som ja už dávno vedel. Chodím na kolotoče od dvoch rokov. Na pulte sedela malá Jana Wernerová, zrejme vnučka tej pani. "Jedeš vocaď?" skríkla na ňu. "Jen jí nechte," zareagoval som spontánne, asi som chcel na chvíľu patriť medzi světských. Potom som konečne zamieril a ruža padla ako odstrihnutá. Dievča mi vzalo vzduchovku a naučeným pohybom ju úderom dlane zlomilo. O chvíľu mi ju podala nabitú. Pani za pultom roztočila farebné koleso a ja som na verím boha vystrelil. 

A tak som prechádzal zaspávajúcim areálom, knižka a papierová ruža v ruke. Nebol som sám, sprevádzala ma opička na gumičke. Za mnou clivo znela naťahovacia harmonika.

[Juraj Polakovič · Rating 5 out of 5]

Jana Wernerová sa mi čítanim javila ako silná autorka už v úvodnej kapitole, a to hneď viacerými prvkami. Zakladám si na zrozumiteľnosti textu prv než na samotnom obsahu. Ak sa mi dielo dobre číta, výrazne to ovplyvňuje mieru, do akej sa mi prihovára aj príbeh. Dalo by sa povedať, že súdim knihu podľa obalu a príbeh podľa štýlu. Tu mi štýl sadol (a minimalistická obálka a celkové spracovanie knihy cez font až po nádherné ilustrácie taktiež). Okrem formy ide však aj o vyrozprávanie mimoriadneho príbehu kolotočárky Zelinky a jej, navzdory šírke a dĺžke, veľmi skromnej rodiny. Otvárajú sa tu otázky predsudkov, alkoholizmu, generačných konfliktov, štokholmského syndrómu vo viacerých obmenách, okrem iného však ide o novelu o dospievaní. Zachytáva príbeh človeka a ľudí, ktorí sú v širšej spoločnosti na jej okraji, stávajú sa predmetmi (v doslovnom zmysle slova) veľkej pozornosti (hypervizibility), ale paradoxne podliehajú stavu neviditeľnosti (invizibility); sú prehliadaní do tej miery, do akej druhým neprekážajú.

Slovenská literatúra je kvalitná minimálne tam, kde je Jana Wernerová, kde je Kolotočárka a kde je v neposlednom rade vydavateľstvo Artforum.

[Andrea Tejedy Lebedova · Rating 5 out of 5]

Keby táto útla knižka mala ešte 2x tolko strán, nebolo by dosť miesta na všetky strasti, radosti, lásky, žiale a zážitky tejto kolotočáriny. Vystriedali sa tu všemožné emócie, v krátkych náznakoch sme sa dozvedeli čo sa stalo “potom” a o to dojímavejšie vyznievala prítomnosť a istá ťažká lahkosť bytia v maringotke.

[lampia · Rating 3 out of 5]

trauma dumping

[Janko Hudáček]

Kolotočárku som dočítal a ani na chvíľu mi nenapadlo, že je knihou (čiastočne) autobiografickou.

Wernerová je divadelníčka a cítiť to hlavne v momentoch maľovania scén, ktorými v nás invokuje vizuálne, no aj iné zmyslové spomienky na naše vlastné detstvá. Cítiť to aj v delení knihy na kapitoly, maličké dejstvá veľkého (ne)príbehu, cítiť to pri nehmotne prítomnom Dědovi Pechovi, či iných snových sekvenciách, ktoré nám čo-to hovoria aj o vnútornom svete rozprávačky, oveľa viac však text dramaturgicky oživujú.

Cítiť to ale aj v momentoch, kedy sa v nás autorka snaží vzbudiť emócie, ale tie až tak nefungujú, rozhodne nie, ako by fungovali, ak by sme namiesto písmen hľadeli na tváre hercov. Kniha síce rozpráva o sklamaniach, bolesti a zlomenosti, ale nám, čitateľom, neumožní zlomiť sa spolu s postavami; prirýchlo nás berie ďalej, na ďalšiu stránku, do ďalšej kapitoly, do ďalšieho života.

Apropo, berie. Kolotočárka nás vezme do kolotočárskej maringotky, ale nerobí to dôsledne, množstvu výrazov nerozumieme. Rovnako to je so Zelinkou, ktorá nás berie do svojej budúcnosti, za poslednú stranu, ale neuspokojivo, nekatarzne, záver vyšumí a namiesto údernej bodky dostávame neurčité tri, doslova.

Kolotočárku som dočítal a ani na chvíľu mi nenapadlo, že je knihou (čiastočne) autobiografickou; Barthesovu Smrť autora mám zjavne vo svojom vnútri pevne vpísanú – a to má svoju cenu. Pretože plný zážitok, obsahujúci vedomie, že "toto sa stalo" by bol dozaista intenzívnejší ako len dojem z textu, ktorý je priemerný.

[Anita M Schwartzova · Rating 5 out of 5]

Uz velmi dlho som neprecitala knihu za jeden den :) na knihu od Jany som sa tesila uz odkedy som citala o Zelinke v poviedkovom zborniku, za mna to ten rocnik bola najlepsia poviedka a som velmi rada, ze je z toho kniha :) mile, dobre sa to citalo, potesilo :) a este je ta kniha aj krasna!

[EvaVitka · Rating 5 out of 5]

Jednoducho nadherne. Tolko emocii v tak utlej knizke.

[Patricia Hatiarova · Rating 4 out of 5]

čítanie kolotočárky bolo ako sledovať film alebo prezerať si staré fotografie.

“Okno pozdĺž celej steny za hlavou je zarosené a vidieť cezeň, že začína svitať”

ostalo mi smutno. zo zúfalosti žien, ktoré si ju vybíjali na deťoch, najmä na bračekovi, ktoré za to nemohli. z muža, ktorý nikdy nevyrástol a nedokázal byť deťom otcom. a to im stačilo dať maličko, napríklad rozveselovať cudzie deti: tie jeho vlastné to cez stenu počuli a smiali sa s nimi. tak zúfalo potrebovali jeho lásku. prerod maminky, ktorá dokázala nájsť odvahu postaviť sa všetkým, pre ktorých bola dosiaľ people pleaserka, len aby umožnila svojej dcére pohnúť sa ďalej od kolotočárskeho života. a babička, prísnoláskavá. ach, život. ostalo mi smutno.

z rozhovoru na denníku N mám ešte chuť zazdieľať slová Jany Wernerovej: Je potrebné isté majstrovstvo písania na to, aby váš príbeh zabolel aj niekoho iného. Je vzácne, keď človek prežije niečo ťažké a dokáže k tomu písaním pridať niečo, čo už nie je len o jeho bolesti, ale o akomsi všeobecnom pozorovaní života.

[M_vaov · Rating 5 out of 5]

Knihu som doslova zhĺtla za niekoľko dní! ( a to som sa musela krotiť, aby nepadla na posedenie, haha!)
Aj napriek tomu, že som túto dobu nezažila, stránkami som sa preniesla do nie (tak) dávnej doby a nielen sledovala, ale aj prežívala osudy postáv priamo s nimi.

Táto kniha je krásne nostalgická, odporúčam!

[Klaudia Falcon · Rating 5 out of 5]

“Keď sa mu ani po chvíli nepodarí zaradiť si ma, mávne nado mnou rukou, tackavo sa otočí a pokračuje v ceste. Z balíčka mäsa, ktorý drží v ruke zabalený v mastnom papieri, kvapká krv. Asi tam má zabalené moje srdce, pomyslím si a vrátim sa späť do mäsiarne za dědou Bohoušem. Práve sme sa dostali na rad.”

[romana · Rating 4 out of 5]

Presne takáto slovenská literatúra sa mi páči! To, že to bude fakt fajnové a nostalgické, som ale vedela už podľa minimalisticky krásnej obálky a zaujímavého popisu knihy. A samozrejme, ilustrácie sú do-ko-na-lé. Teraz už len netrpezlivo čakať, čo ďalšie nám autorka prinesie.

[Veronika Darwell · Rating 5 out of 5]

Absolútny klenot 📖 💎ktorý by mal byť určite sfilmovaný a preložený aspoň do angličtiny ❣️

[Elena Gurová · Rating 4 out of 5]

4,5*

[Svetlana · Rating 5 out of 5]

6*. Lebo aj ja som jednou z tých zvedavcov, ktorí chceli nakuknúť do maringotiek a teraz sa mi to konečne podarilo. Jediné, čo mi v knihe chýbalo, boli tie cukrové/ karamelové lízatká v tvare cumľa, ktoré sú mojou spomienkou na odpusty.