Čiča ešte nevečerala je príbeh ženy žijúcej na okraji lesa, ktorá pri hľadaní svojej stratenej mačky začne postupne odkrývať vlastný život. Kniha sa dotýka tém samoty, staroby, rodinných vzťahov, toxických partnerstiev a dedičných vzorcov, ktoré si v rodinách odovzdávame z generácie na generáciu. Je samota len zlyhaním, alebo môže byť formou prežitia?
Jediný problém mám s touto knihou. Prečo to bolo také krátke? :))) Hrozne ma baví Barborine písanie, čítať si jej krátke a trefné vety, ktoré mi často doslova vrazia ostrú ihlu do mozgu a hrajú sa v ňom na tetovača. Prosím si ďalšiu!
Barborkin štýl písania mi veľmi sedí a to sa mi potvrdilo aj pri tejto knižke. Malé momenty, ktoré by inde zanikli, v jej príbehoch dostávajú priestor a silný význam. S ľahkosťou zachytáva bežné situácie tak, že si v nich každý nájde niečo hlboké, aj niečo vlastné.
Čiča je iná. Čiča ale vôbec kvalitou nezaostáva za prvou knihou. Na prvý pohľad pôsobí nenápadne, no postupne vás vtiahne do atmosféry, ktorá je jemne nostalgická, ale aj prekvapivo ostrá a pravdivá.
Vytkla by som jej len jednu vec a to, že by kľudne mohla mať ešte o 50-100 strán viac, aby bolo viac priestoru na rozvitie ich príbehov a aby som si mohla čítanie dlhšie užívať.:)
Táto útla kniha ma očarila na prvý pohľad. Prečo? Je maličká, takže si ju môžete vziať kamkoľvek do batohu, a zároveň má jednoduchý, ale krásny vizuál doplnený kresbami.
A to som ešte netušila, aké prekvapenie ma čaká pri čítaní. Keď sa v rozprávaní striedali postavy, neboli označené menami, ale znakmi 🔥, 🌲 a 🐾. Tento detail ma veľmi zaujal a dodal príbehu originalitu.
V príbehu sa prelína prítomnosť s minulosťou. Autorka poukazuje na komplikovaný vzťah medzi matkou a synom – ich vzťah je chladný, komunikácia viazne a obaja si majú veľa čo povedať. Postupne spoznávame ich vnútorné zranenia, nenaplnené sny aj samotu, ktorá sa nesie príbehom.
Nemôžem zabudnúť ani na mačku Čiču, ktorá príbeh krásne obohacuje svojou prítomnosťou aj vlastnými „myšlienkami“.
Otázkou zostáva, či si matka so synom dokážu k sebe opäť nájsť cestu.
Po prvých stranách mi autorkin štýl písania veľmi ulahodil. Kniha v sebe nesie hlboké myšlienky o rodinných vzťahoch, samote, toxických partnerstvách či hľadaní samého seba. Veľkú úlohu tu zohráva aj príroda, ktorá sa stáva miestom úniku, pokoja a vnútorného hľadania.
Po dočítaní knihy som si len povedala: „Krásne… chcem ešte viac.“ A tak mi neostalo nič iné, len sa nad príbehom ešte dlho zamýšľať.