Ich deti denne prejdú rukami aj dvadsiatich rôznych ľudí. Nepoznajú koncept viny, netolerujú chvastanie a namiesto o vzdelávaní hovoria o zdieľaní múdrosti a dozrievaní. Nemajú veci v osobnom vlastníctve, praktikujú mnohoženstvo a problémy v komunite riešia prostredníctvom verejných prejavov, tzv. mosambo. Prales v ktorom žijú, vnímajú ako priestor hojnosti, pokoja, chladu a plodnosti. Slovenská sociálna antropologička Daša Bombjaková prežila v komunite lovcov a zberačov Yaka na severe Konžskej republiky pri rieke Motaba niekoľko mesiacov a ich jazyk ovláda najlepšie na svete. Kniha Hovor ústami Yaka nie je exotizujúcim rozprávaním o ľuďoch, ktorí čudne hovoria, čudne sa správajú a nevedia používať telefón, ale citlivo a erudovane sprostredkúva jedinečnú skúsenosť s komunitou, ktorá si aj napriek kolonizácii a globalizácii uchovala svoj jedinečný a inšpiratívny prístup k životu - k vzdelávaniu, vlastníctvu, riešeniu konfliktov, vzťahom či náboženstvu.
Hlavným dôvodom, prečo začať čítať túto knihu pre mňa bolo pripomenúť si, prečo som sa rozhodla študovať antropológiu. A presne to mi aj kniha dala. Nedá sa povedať, že by mi to pripomenula cez silne pútavý a publicisticky napísaný text, ale to som od toho ani nečakala. Koniec koncov, nemožno od antropológov a antropologičiek očakávať, že budú aj vynikajúcimi výskumníkmi aj skvelými autormi (česť výnimkám). Kniha skôr pripomína pospájané eseje, čo je vidieť napr. na opakujúcich sa vysvetleniach pojmov v rôznych kapitolách. To ale na kvalite textu nijak neuberá. Čo naopak knihe skutočne svedčí je množstvo informácií o tak zaujímavej komunite, ktoré dokázala autorka poskytnúť v, na prvý podľad, tak „malej“ knihe. Nemožno nespomenúť aj autorkine či už vymedzovanie sa alebo zastávanie rôznych postojov na dilemata alebo otázky, ktoré antropológia v teréne či mimo neho rieši. A nakoniec, čo mňa osobne veľmi potešilo je doplňujúci zoznam literatúry na konci knihy, ktorý čitateľa inšpiruje nie len na zdroje týkajúce sa interpetovanej kominuty ale aj na témy, ktoré autora v knihe buď načrtla alebo sa im širšie venovala. Želám si, aby sme si prestali podobné komunity a spoločnosti idealizovať v tóne tzv. „vznešeného divocha“, ktorý by podľa mňa mal byť už dávno prežitkom a verím, že k jeho ukončeniu by mohli pomôcť práve takéto knihy. Práve odborný, no stále nenáročný jazyk, ktorý autorka použila by mohol zaujať aj širšiu verejnosť, ktorej prostredníctvom zoznámenia sa s (pre väčšinu) cudzím svetom dáva aj podnety na zamyslenie sa.
Vhled do života jedné společnosti od někoho, kdo v ní žil dostatečně dlouho, aby se nenechal ošálit prvními dojmy. Přišlo mi, že by knize přišla vhod pečlivější redakce, ale obsahově je to super, zhltla bych to celé, i kdyby to bylo desetkrát tak dlouhé.
Btw, od dočtení jsem držela doma s rodinou už aspoň pětkrát (pseudo)mosámbo, člověku se uleví :-)