Žili si vo svojom pohodlnom svete, spokojní a šťastní, len tá obrovská sloboda im chýbala. Zabudli však na zodpovednosť a bezpečnosť, a dúfali, že tie sa k slobode svojvoľne pripoja. Práve to ich však zradilo. Louise a Ludovic opustili svoje parížske kulisy, aby spoznali stratený svet a podmanili si prírodu. Tá im však ukázala, že je silnejšia ako ich odhodlanie.
"Odrazu ho zaplaví túžba po obyčajných a jednoduchých veciach, po tom svete na výletnej lodi, po sprche, tlmenej hudbe nad pekne prestretým stolom. A tam ďalej za horizontom, tí, čo sa v tomto čase vracajú z práce, hromžia na zápchy, popíjajú víno s priateľmi. Túži po svojej pohovke a svojom počítači. Túži po štrnganí kľúčov, keď ich vyťahuje z vrecka, po vôni pražiacej sa cibule a dokonca po pachu metra, keď prší. Túži..."
Je to strhujúci príbeh o sile prírody a mladej generácii, ktorá zostáva nespokojná napriek všetkým vymoženostiam, ktoré má (vykúrené byty, svetlá mesta, voda z vodovodu). Ktorá si len ťažko dokáže predstaviť, že o to všetko príde, lebo bez toho by v nehostinnom prostredí určite neprežila.
"Vzchopiť sa! Jedno z veľkých slov našej zmätenej doby. Vzchopiť sa po rozvode, napriek nezamestnanosti, chorobe. Noviny boli plné príkladov takých ľudí, čo mali takmer mystickú vieru vo svoju budúcnosť, moderní fénixovia, ktorí si znovu našli prácu, strechu nad hlavou, miesto v spoločnosti. To, čo zakúša, sa musí podobať tomu, čo prežívajú Afganci stratení v európskych mestách: neveriace zúfalstvo, nenapraviteľná bezmocnosť."