What do you think?
Rate this book
Hostina
Ira a jej deti sú poznačené minulosťou. Šarlota vidí vo svojich deťoch božstvá. Koronis sa zamiluje do zabávača na hostinách. Osudy postáv sú posplietané, ich príbehy, podobné antickým mýtom, plynú pod povrchom obrazov navzájom previazaných vnútornými súvislosťami. Kniha nastoľuje otázky o zmysle vlastnenia a bytia, ukazuje obmedzenia, prepadliská a pasce pre súčasného človeka. Poznanie sprevádzajú sarkazmus a irónia. Dej speje k tragickému koncu. Všetko je to však zložitejšie aj v živote aj v literatúre...
192 pages, Hardcover
First published May 15, 2015
7 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 of 1 review
December 10, 2022
Hostina ako spoločenský akt evokuje pocit blízkosti, uvoľnenia, ticho či naopak hluk, konfrontáciu nad pokrmom, ktorý je koncentrovaný do jedného bodu - stola. Hostíme sa, degustujeme, ochutnávame a pritom môžeme dodržiavať rôzne stupne etikety stolovania.
V Hostine sa však nehoduje nad jedlami, ale nad postavami. Jedna nad druhou. Požierajú svoje emócie, ambície, sny v každodennej prevádzke rodinného života a jeho nefunkčnosti. A tak obraz prestreného stola s bielym obrusom tu strieda výjav zvyškov jedál pohodených pod "sviatočnou tabuľou".
Ženy a muži prežúvajú svoje egá a obyčajnú ľudskú dôstojnosť. Svokra pátra po najintímnejších detailoch svojej nevesty a hľadá dôvody, prečo práve ona pritiahla k sebe jej syna. Manželka posiela muža do práce a prikazuje mu stravovať sa u matky, pretože si finančné prostriedky chce ponechať v plnej výške...
Lichnerová ponúka v próze viaceré pohľady postáv, no zdá sa, akoby v sebe splývali, dopĺňali sa, kričali rovnakou intenzitou v akomsi jednotnom prúde vedomia (aj vďaka formálnej neprítomnosti priamej reči), ktoré v texte ústia do smrteľného ticha mŕtvej matky po pôrode.
Autorka tak iba podčiarkuje cyklickosť nielen biologickú (narodenie, detstvo, dospievanie, staroba, smrť), ale aj spoločenskú v mantineloch ohraničujúcich rodinné väzby a úlohy, vymykajúcich sa z biedemeierovskej predstavy pokojného miesta blízkeho súznenia, zomknutosti rodiny, ktorá sa tak má brániť pred vonkajšími nepriaznivými vplyvmi a hrozbami. Nebezpečenstvo vyviera práve naopak zvnútra a stáva sa opakujúcim sa problémom.
V Hostine sa však nehoduje nad jedlami, ale nad postavami. Jedna nad druhou. Požierajú svoje emócie, ambície, sny v každodennej prevádzke rodinného života a jeho nefunkčnosti. A tak obraz prestreného stola s bielym obrusom tu strieda výjav zvyškov jedál pohodených pod "sviatočnou tabuľou".
Ženy a muži prežúvajú svoje egá a obyčajnú ľudskú dôstojnosť. Svokra pátra po najintímnejších detailoch svojej nevesty a hľadá dôvody, prečo práve ona pritiahla k sebe jej syna. Manželka posiela muža do práce a prikazuje mu stravovať sa u matky, pretože si finančné prostriedky chce ponechať v plnej výške...
Lichnerová ponúka v próze viaceré pohľady postáv, no zdá sa, akoby v sebe splývali, dopĺňali sa, kričali rovnakou intenzitou v akomsi jednotnom prúde vedomia (aj vďaka formálnej neprítomnosti priamej reči), ktoré v texte ústia do smrteľného ticha mŕtvej matky po pôrode.
Autorka tak iba podčiarkuje cyklickosť nielen biologickú (narodenie, detstvo, dospievanie, staroba, smrť), ale aj spoločenskú v mantineloch ohraničujúcich rodinné väzby a úlohy, vymykajúcich sa z biedemeierovskej predstavy pokojného miesta blízkeho súznenia, zomknutosti rodiny, ktorá sa tak má brániť pred vonkajšími nepriaznivými vplyvmi a hrozbami. Nebezpečenstvo vyviera práve naopak zvnútra a stáva sa opakujúcim sa problémom.
Displaying 1 of 1 review