"Loď sa začína nakláňať, niekde blízko udrie blesk. Na zlomok sekundy osvieti vystrašené tváre. Traja sa naraz rozbehnú k drevenému záchodu. Skoro zrazili Karčiho prichádzajúceho v mokrom pršiplášti. Doktor Haas sa utiahol s deťmi do kúta na zem, chvíľu niečo hľadá. Z kufra vytiahne objemnú knihu, nasliní si prst a nalistuje 14. kapitolu.
- Budeme si čítať verše básnika, ktorého sem, k Čiernemu moru, poslali Rimania do vyhnanstva...
Deti počúvajú podmanivý hlas profesora, ktorý prišiel o katedru na univerzite.
- Sadkajte si deti, prečítame si niečo o meteorlogických problémoch v Ovídových Metamorfózach: ‘...Eolus, Hippotov syn, vraj vládne v Tyrhénskom mori, rozprával Makareus, a stráži tam v žalári vetry. Vladár z nich niekoľko zašil do volských koží a týmto čudesným darom obdaril Odysea. Deväť dní dul im...’
Haas čaruje sugestívnym hlasom, mračí sa, robí grimasy. Hrá rozprávača aj vietor. Jeho rozprávanie je dramatickejšie ako skutočná búrka bičujúca prúdmi dažďa sklo okrúhlych okien starého parníka. Zotmelo sa. Udrie hrom, všetci sa mimovoľne prikrčia.
- ‘...priaznivý vietor a v diaľke sa zjavil im domov, cieľ cesty...’
V Akku je tma. Karči vytiahne bzučiacu lampičku ukradnutú zo skladu luftwaffe, svieti chvíľu do knihy, potom si nasvieti tvár profesora Haasa. Deti sú úplne zhypnotizované, a keď robí vietor, zasmejú sa. Aj dospelí, rovnako ako deti, napäto sedia a počúvajú, aby zabudli na strach. Profesor sa pozrie ponad tenučký rámik okuliarov: sila umenia je úžasná, deti vôbec nevnímajú skutočnú búrku! Takéto poznanie by v univerzitnej aule nezažil.
Niečo hľadá, vytiahne malý atlas s mapou Čierneho mora, prekvapene pozerá okrúhlym okienkom do tmy.
- Deti, práve teraz plávame okolo mesta, kde zomrel Ovídius... ale my vo vyhnanstve nezomrieme."