Cyklus poviedok Zabudnutý vesmír popisuje cez konkrétne ľudské osudy život v jednej z mnohých kolonizačných vetiev, ktorá sa pomocou hyperpriestorovej technológie dostane do vzdialenej časti vesmíru a natrvalo tam uviazne. Ľudia sa snažia prežiť, vytvoriť si nový domov a pôvodnú kolísku ľudstva – Zem (kam sa nedokážu vrátiť) – začínajú postupne pokladať za mýtus.
Poviedky Antona Stiffela sú rozdelené na priamu líniu a voľne nadväzujúcu líniu. Osobitnou kapitolou sú samostatné poviedky, ktoré nám predostierajú farbisté, spektakulárne či katastrofické príbehy zo Zeme, Slnečnej sústavy a Mliečnej dráhy.
Anton Stiffel je slovenský sci-fi autor venujúci sa hlavne poviedkovej tvorbe. Detstvo a väčšiu časť života prežil v Nižnej na malebnej Orave. Vyštudoval strojné inžinierstvo, je ženatý a má dve deti. V súčasnosti žije v Trnave. Publikuje od roku 1998, kedy mu v časopise Fantázia vyšla jeho prvá poviedka Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše. Poviedka mala veľmi pozitívny ohlas a čitatelia sa dožadovali ďalších príbehov, čo primälo autora zamýšľať sa nad celkovou koncepciou ním vytváraného univerza. Postupne vytvoril rozsiahly svet Zabudnutého vesmíru, ktorý si rýchlo získal čitateľskú popularitu. Spoločným menovateľom jeho poviedok sú láska a technika, čo je v slovenskom literárnom kontexte netypická a originálna kombinácia. Do slovenskej fantastiky vrátil lásku, romantiku, vzťah muža a ženy na pozadí veľmi dobre zvládnutých hard-SF kulís a space opery. Zbierka sci-fi poviedok Zabudnutý vesmír predstavuje súhrn jeho tvorby od roku 1998 po súčasnosť. Publikoval vo viacerých časopisoch a antológiách (na Slovensku Krutohlav, eFantázia a Zárodky hviezd, v Česku Mlok, Fantázia, to nejlepší... a ješte něco navíc, či Capricorn 70, v Poľsku Zachowuj się, jak porządny trup). Je spoluautorom beznádejne vypredanej zbierky Mozaika rôznobežných ciest (2001) a bol úspešný v niekoľkých významných fantastických súťažiach (Cena Gustáva Reussa, Cena Karla Čapka, Cena slovenských fanúšikov fantastiky, Istron a i.). Dlhé roky pôsobil ako redaktor SF časopisu Fantázia, kde sa venoval recenziám kníh a filmov, novinkám na angloamerickom knižnom trhu, vedecko-technickým rubrikám, fandomovej publicistike a i. Mnoho rokov sa taktiež podieľal na organizovaní Istroconov a bol šéfredaktorom fanzinu Oppo Scifiens vydávaným SF klubom Planéta opíc.
Zbierka od výborného domáceho autora dočítaná. Ulahodí najmä fanúšikom hard sci-fi, ktorí obľubujú futuristické technológie (nanoroboty, hyperpohony, mrazenie tiel, skoky vo vesmíre, cestovanie v čase…) a zároveň majú radi romantickú rovinu. Práve tieto dva motívy v zbierke dominujú. Príbehy sú síce pestré, no väčšinou sa točia práve okolo nich.Moja pätica obľúbených: „Implantori“ – na krátkom priestore dostaneme pomerne epický príbeh skúmajúci, ako sa ľudský mozog vyrovná so situáciou, keď sa ocitne v úplne inom tele. „Vždy budem hovoriť navždy“ – poviedka ma hneď zaujala lekárskym prostredím. Mal som pocit, že čítam sci-fi verziu Bol raz jeden život, no Tono do nej primiešal vírus, ktorý uväzňuje vedomia v nekonečnej simulácii. „Volanie orbity“ – až takmer spielbergovské sci-fi o postapo svete, v ktorom z oblohy trčí kábel a malý chlapec si všimne, že naň reaguje. Výborná atmosféra a paradoxne neromantická pointa. „Zavri oči a rýchlo snívaj“ – o vnímaní snov, ktoré môžu nahliadnuť do inej dimenzie, s romantickým vyústením. „Neistota budúcnosti“ – kryospánok a čakanie na liek na rakovinu sa však môže skončiť horšie, než ktokoľvek predpokladá.
Udivilo ma, ako veľmi som si jednotlivé poviedky užila. Mnohé z nich na seba nadväzujú a spája ich bezmocnosť aj opatrná nádej ľudí, ktorí už nemajú možnosť návratu na Zem, alebo hľadajú „stratený Raj“, Letnú planétu, mimozemský experiment, na ktorom sú ľudia šťastní a zdanlivo neohrození. Vnímala som, ako sú príbehy úžasne prepracované, resp. že sú plnohodnotným sci-fi, ktoré si získa každého nadšenca, ale čo k nim ťahalo mňa, bola práve ľudskosť a vzťahy v popredí, pretože hrdinov takmer vždy ovplyvnilo nájdenie osudovej lásky. Z toho dôvodu sa mi čítala rýchlejšie ako som očakávala (sci-fi si „dám“ ozaj asi tak raz za rok), hoci som si na ňu mienila vyhradiť vyslovene čas... na druhej strane, až posledné tri poviedky som preletela a hľadala hlavne pointu. Dôvod? 525 strán - a napokon moja náhla únava zo žánru. Asi by som prijala rozdelenie na dve knihy ako jednu bichľu, keďže ide o špecifické témy, ktoré skrátka musia čitateľa zaujímať. Netvrdím ale, že sa k nim nevrátim, sústredená, pretože ma poviedky v dobrom prekvapili!
Poviedky vyznievajú ako pocta klasickej space opere, autor sa takmer bez výnimky drží jej výrazových prostriedkov a tém. Je neobyčajne dôsledný v domýšľaní technických aspektov svojich príbehov (na Slovensku mu v tomto dokáže konkurovať snáď len Jana Plauchová). A aj keď má zjavne naštudované aj diela novej vlny, cyberpunku a novej space opery, aj s ich niekedy až extrémnymi výbojmi do neprebádaných oblastí techniky, ľudskej spoločnosti aj ľudského vnútra, sám sa drží pri zemi (či skôr na orbite). Okrem virtuálnej reality si z nich požičiava jedinú vec a rozvíja ju do netradičnej intenzity – a to lásku. U Stiffela je láska prírodná sila, ktorá hýbe vesmírom, takmer postavená na úroveň gravitácie. Jeho hrdinovia sa zaľúbujú na prvý pohľad, hlboko, osudovo, bez výhrad a navždy. Kvôli láske robia impulzívne rozhodnutia, opúšťajú doterajší život a obetujú všetko...
vyborna zbierka... bavil som sa, miestami ma prepadal smutok, inokedy radost, krasne sugestivne pisanie, ktore dovoli citatelovi prezivat to, co cita... a sklbit vedecku fantasy s ludskymi citmi sa podarilo naramne... viac takychto diel prosim...