Pamäť má veľa čakární. Dá sa do nich nakuknúť, zalistovať v živote, prepašovať zopár historiek a spomienok – z hlavy na papier. Písanie je jediný dovolený spôsob kradnutia: človek okráda sám seba. Pamäť je vývojka. Písanie je ustaľovač. A zrazu sú pred nami fotografie spomienok. Dušan Dušek aj v tejto knižke kradne zo života. No nielen sebe, kradne všade, kde sa dá, zapisuje si za uši každú dobrú vetu, ktorú začuje. Ponúka nám svoj obdiv k hovorovému jazyku, k viere, že to najlepšie vždy zaznie v rozhovoroch ľudí. Neskôr tieto vety votkáva do príbehov, pomocou ktorých mapuje svoje dôverne známe prostredia: Piešťany, Bratislavu, Šaštín. Navlieka ich na nitky ako koráliky, ktoré sa pri čítaní môžu zmeniť napríklad na lastovičky, usadené v jeseni na elektrických drôtoch pred cestou do teplých krajín, alebo aspoň na ponožky, sušiace sa vo vetre, prichytené štipcami o šnúru, ktoré sa takisto chystajú odletieť. Pri čítaní sa dá krásne lietať: z vety do vety, zo spomienky do spomienky, z jednej poviedky do druhej, či do tretej. Platí to aj pre túto novú poviedkovú knižku Dušana Dušeka.
Ohliadnutie starnúceho autora za jeho mladosťou v Piešťanoch (ktorá tu bola aj o 50rokov neskôr podobná), za obdobím normalizácie, za kamartstvami a za jeho vzťahom s manželkou, od čias keď sa spoznali, až po dnes. Krásne čítanie o všednostiach života.
"Pri narodení, po prvom nadýchnutí nepríde výdych, ale hneď v zápätí druhé nadýchnutie, to prvé ostáva v človeku po celý život a odíde až pri tom poslednom výdychu, to prvé nadýchnutie je život."
Dušekove zápisky, mudrovania a všetko, čo sa mu stalo "inokedy..." - so svojou ženou, rodinou, kamarátmi. Písané jeho hravým, láskavým štýlom, ako deka, do ktorej sa dá zakrútiť a veselo sŕkať teplý čaj. "Prečítať ho na jeden dúšok a na druhý zajasať".