Román v sobě spojuje nejen to nejlepší ze sci-fi, ale i z lékařských thrillerů
Aké odvážne to tvrdenie. Až mi nedá aby som nenapísala aspoň pár postrehov z dlhého zoznamu pripomienok. Nie, nebudem knihu hodnotiť, lebo som sa rozhodla polovicu preskočiť, inak by som dala 1*. Dej ma nudil a žiadna z postáv nezískala moje sympatie. Reálie vyvolávali otázky - bez vysvetlenia toho čo sa deje, kde sme, o čo ide mi prišli absurdné. V negatívnom ponímaní, lebo sú knižky, kde je absurdita úmyslom a formou ako ukázať svet z iného pohľadu, ale nezískala som dojem, že by táto patrila k nim.
Anotácia spomína akési temné tajomstvo ale to tajomstvo je prehlušené obvyklým životom - presne ako sa píše - ľudia pracujú, milujú sa, rodia sa a umierajú. A má veľa prvkov, ktore mi prídu nelogické a neviem kam ich mám zaradiť. Postavy maju zjavne rôznorodý pôvod a tak tu máme postavy ako Zachariáš Keikonen, San-Li, Thrang (alebo nejako podobne), Gurr, Kutalkulúbka (alebo nejako podobne), Makarov, Adam Zachariáš, Prdeláč a jeho manžeka Marta... atď, tých postáv je oveľa viac, čo tiež nepomáha. Ale prečo? to som sa nedozvedela. Hlavne že si užívajú si malomeštiacky život s predsavzatiami a heslami ako za čias socíku. Vieme kto s kým a kedy...
To čo ma zaujalo na začiatku - akýsi nepriateľ označovaný ako "Tamti" a ich pravidelné útoky tiež boli viac komparz ako aktívna zložka deja. Autor síce spomínal, že sú častejšie a neobvykle aj 2x za noc, nemala som dojem, že by sa to prejavilo v každodennom živote ľudí, v ktorom sa stratili aj brutálne vraždy, spomínané v anotácii.
Neodpustím si komentár ku kapitálkam. "NAPLNO A S MAXIMÁLNYM ÚSILíM" - a kým toto som ešte brala ako fajn, heslo ako za čiaš predošlého režimu, ktoré na ľudí kričí z najnemožnejších miest. Ale autor sa v tom akosi našiel a tak priebežne na čitateľa vybafne: "LAKTAČNÁ PSYCHÓZA",
"POMOZ MI, POMOZ MI, BOžE". Aby ani náhodou čitateľovi niečo dôležité (?) neušlo.
Sory, ale nezaujalo.