Nesprostredkované texty z prvej ruky písané ako reportáž z cesty po vlastných myšlienkach. Bez pomoci iných si autor kladie otázky sám a sám si aj musí odpovedať. Niet interpretácie, niet zjemňujúcej sympatie, ktorá s pochopením prekryje slabosť. Bez znecitlivenia, bez chvíle na oddych. Ako keď prší. Tentoraz je to výpoveď priama. Bez reportérov. Taký nesie názov naša nová edícia.
„Tento rok jednoducho nebol dobrý pre ľudí so sklonmi báť sa najhoršieho. Vojna na Ukrajine či neznášanlivé reakcie na prílev utečencov do Európy po dlhom čase postavili Slovensko do roly krajiny, ktorá vzdialené hrozby nesleduje len v správach, ale bezprostredne ich prežíva.
V mnohých z 31 textov Fedor Gál kreslí depresívny obraz, ako zle by sme mohli dopadnúť, ak nepoučiteľnosť v podobe náklonnosti k novým spasiteľom preváži. Keby zostal len pri tom, mohli by sme ho označiť za zatrpknutého frfloša, ale vytrvalo robí jednu vec, ktorá tomu bráni. Opakuje, že je jediná šanca, aby sa to nestalo – musíme sa brániť. Nestačí len sedieť a prizerať sa, ako spoločnosť opäť prichádza o rozum, ale treba jej ho dávkovať. Nechajme sa preto Fedorom Gálom vystrašiť, aby sme na to tak ľahko nezabudli.“ — Roman Pataj
Ponurý obraz dnešnej polarizovanej spoločnosti, alebo tiež predpoveď toho, čo nás ešte môže čakať, ak to takto bude naďalej pokračovať.. alebo naopak návod, ako sa vyhnúť tomu najhoršiemu a neopakovať chyby minulosti.
Napriek tomu že sa dnes máme asi najlepšie v dejinách ľudstva, ak sa naďalej budú prehlbovať ekonomické a sociálne rozdiely v spoločnosti a politici budú prilievať olej do ohňa nespokojnosti, vytvárať falošné hrozby a umelých nepriateľov, ak podľahneme rozkladnej propagande cudzích vplyvov, musíme sa pripraviť na následky v tej najhoršej podobe. Za seba hovorím, že som optimista a nezdieľam celkom Gálov pesimistický tón. Pripravený však treba byť na všetko.
Takáto kniha sa vždy ťažko hodnotí, počet hviezdičiek som dala len tak pocitovo. Zamyslenia Gála nad stavom spoločnosti v roku 2015 boli síce ponuré, ale myslím, že ak výstižné. Doplnené fotografiami z vrcholu utečeneckej krízy pôsobili ešte depresívnejšie. Ale napriek tomu si myslím, že takéto knihy potrebujeme ako soľ a je škoda, že Absynt už v tejto edícií nič ďalšie nevydal.
Posledné mesiace skloňujeme v konverzáciách okolo mňa stále častejšie slovo "vojna". Padajú vyjadrenia - žijeme ju, veľká a globálna, jej začiatok budeme datovať pravdepodobne do dní, ktoré sme ako jednotlivci v našich zemepisných šírkach prežívali viac-menej bezstarostne už pred nejakým (možno aj dlhším) časom. Pesimistické, paranoidné, prehnané - to sú tie prívlastky, ktoré túto bezstarostnosť z môjho pohľadu zastierajú "vinením" konverzácií, ktoré sa snažia o všímavosť a objavovanie súvislostí v prehnitej realite okolo nás. Kniha Andreja Bána a a Fedora Gála čelí súčasným vojnovým konfliktom okolo nás zoči voči - odvážne a zodpovedne. Vystihujú ju podľa mňa ako celok tieto slová - reflexívne reagovanie. Zobrazuje, analyzuje, pomenúva otázky, hľadá odpovede, vyzýva k akcií. Našla som v nej mnohé doposiaľ v sebe nepomenované poňatia aktuálnych konfliktov, vlastnectva a jeho rôznych foriem a angažovanosti, ktoré ma lepšie orientujú v realite dneška a zrejme aj zajtrajška. Za tie návaly pesimizmu získané poznanie z gálových zamyslení a bánových fotiek a komentárov stojí. Aj keď ide o pocity pesimizmu prežité na najbezstarostnejších plážach tejto čudnej zemegule. "Slobodný život je odmena za odvahu a zodpovednosť." A ešte niečo. Vydavateľstvo Absynth vydáva pecku za peckou!
Keď Fedor písal tieto zamyslenia, ešte nebolo osempercentného Kotlebu a "antisystémových voličov". Predstavujem si, o koľko depresívnejšie by jeho už tak depresívne stĺpčeky boli. O koľko vačší zmysel teraz dáva reprodukcia Fedorovho rozhovoru s psychiatrom Peťom Pothem o Rusku. O núdzi, o Putinovej ilúzii identity veľkého Ruska proti jasne označenému nepriateľovi. O tom, že Rusko takto opakuje svoju históriu. OPAKOVANIE JE PODSTATOU TRAUMY, hovorí Pothe. Hádam i tej našej slovenskej, kotlebovskej.
Gálovu koncentrovanú beznádej je ťažké čítať. O to vzácnejšie sú občasné záblesky nádeje: "Však hej, keď už je marazmus evidentný aj menej bystrému, vychádzajú aj z vole ľudu na scénu naozajstní lídri a dostatok ich nasledovníkov. Napríklad: andreja Kisku "stvoril" i Róbert Fico, Ivan Gašparovič, Michal Kováč, Rudolf Schuster a Vladimír Mečiar so zástupom mečiarovcov - ak to berieme spiatočkou. Koho asi stvorí Zeman, Orbán...? A nepotrvá to pridlho? Neprerastie medzičasom medzi masou občianstva epidémia do pandémia? No nič, v najhoršom tu budú migranti, ktorí zažili útlak a strádanie, na ktoré sme my už zabudli. A azda ich bude dosť na to, aby sme im nezabránili v revitalizácii spoločnosti".