"V novele A čo keď sa na mňa niekto díva vystupuje postava bývalého policajta Lučkaya, ktorý sa skrýva a maskuje. Lepí si fúzy, používa parochne a šošovky, prezlieka sa dokonca i za ženu. Samozrejme spí so zbraňou pod vankúšom a neváha ju použiť pokiaľ sa cíti v ohrození. Príbeh sa odohráva vo Viedni a Bratislave. ... Novela má pomalší spád deju, no práve tento fakt núti čitateľa prežívať skrytý, no mrazivý pocit strachu spolu s Lučkayom, ktorý je zmietaný životom, sám sebou a snaží sa všetko riešiť alkoholom a zbraňou." (Katarína Trnovcová)
Zuska Kepplová je prozaička. Jej debutová próza Buchty švabachom (2011) získala nomináciu na Anasoft Literu 2012, prémiu Literárneho fondu, cenu Jána Johanidesa pre mladých tvorcov a tiež cenu Tatra Banky v kategórii mladých tvorcov. V literárnej súťaži Poviedka 2005 zvíťazila s poviedkou Baladička o víkende. Koncom roka 2013 jej vyšla druhá kniha 57 km od Taškentu, v ktorej sú dve novely o expatoch – ľuďoch, ktorí síce žijú mimo svoju domovinu, no majú šancu plánovať, ako bude vyzerať zajtrajší svet. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave a na budapeštianskej CEU Gender studies. Je spoluzakladateľkou portálu Literat.sk.
Neviem. Čítalo sa to dobre, ale netuším, o čom to bolo. Pseudointelektualka, ktorá randí s čudnými chlapmi a jej normálne čudná bežná rodina. Hľadanie lásky. Ale nudné. Hľadanie zmyslu života. Ale nudné. Ja hľadám zmysel tejto knihy. A netuším. Dve hviezdičky za štýl písania a občasné dobré myšlienky.
Celkom zaujimave postavy, no nedotiahnute ich osudy. Od takmer polovice uz takmer nudny dej. Veľká skoda, inak to mohla byt celkom zaujímava knizka. Bola som rada, ze je koniec. Hodnotenie 2,5*.
Keď niekto povie, že človek má akési isté pohyby a tie sú viac menej vždy rovnaké - tak moje je: čumenie na knihy a merkovanie takých, pri ktorých si hovorím niekoľko týždňov, mesiacov, že teba dám - Reflux taká kniha bola.
Nie len preto, že je na dotyk a pohľad lahodná... nie skôr semišová. Jej dizajn, farby, no to meno a Héloïse (malé deti mávajú reflux, je to celkom záhul...) v rytme slovenského vetra vo mne kul pocit chcenia a musenia.
A nesklamala, aleže vôbec. Svieža ako pivko, voňavá ako lúka a pôsobila veľkomestsky - taký pekný odkaz na slovenskú klasickú literatúru (hrdina/v našom prípade hrdinka). Mňe osobne, Kepplová ulahodila, dala mi presne to, čo som vtedy potreboval - to je exemplárny prípad terapie literatúrou.
Príbeh sa mi páči - stačí si prečítať popisok a sú tam ingrediencie pivka. A ona medzi nimi, ako to kyslé mazľavé, ktoré tak dorazí chuť sladkého, maslového... slovenského magľajzu. Mňam.
Pred pár mesiacmi som sa tešila zo Sound of Gravel, že to je určite to najlepšie, čo sa mi tento rok podarilo prečítať. A teraz to vyzerá tak, že mám horúceho kandidáta aj na najhoršiu knihu roka. Teda aspoň dúfam, že nič horšie už do ruky nechytím. Jedinou pozitívnou vecou je tých niekoľko káv a limonád, ktoré som popri čítaní v Martinuse vypila, tie boli naozaj dobré :)
ja si davam velke prestavky medzi slovenskymi autorkami. a to je skoda. toto bola vyborna kniha. ako som bola na zaciatku neista, tak ma velmi bavila a som nadsena a chcem citat dalsie knihy od autorky. suvisly pribeh to nema, to mozno odradilo ludi a udelilo knihe nizsie hodnotenie. ale mne to nevadilo. neslo tak o suvisly pribeh ako o epizody zo zivota, rozhodujuce momenty. s hlavnou hrdinkou som vnimala vela situacii a nazorov podobne ak nie rovako. vsetky postavy boli uveritelne, rozhovory rovnako. slovensko v sucasnoti, jeho problemy, hanby a trapasy.
Uz mi je jasne, preco nechce pisat dalsiu. Knizku odporucam citat po prvych dvoch, sice nie priamo, ale je pokracovanim tej istej skusenosti a nejako ju uzatvara, cele to dava dokopy zmysel.
Veľké sklamanie. V knihe bolo veľa zbytočných postáv a rušili ma stereotypy, s ktorými sa neskôr nijako nepracovalo. Dali sa tam nájsť aj nejaké perličky, ktoré boli pekné.